♥️ denníček ♥️ záujmy ♥️ téma týždňa ♥️ obľúbenôstky ♥️ snívam ♥️

Iba myšlienky

Dnes v 10:50 | Džejní |  Píšem

Nenávidím sa za to, že chcem zostať spať. Potrebujem robiť niečo do školy, hocičo, ale dokážem iba hlúpo zízať do steny a rozjímať nad tým, ako nič nestíham. Neznášam takéto týždne a hlavne vtedy, keď mám more povinností. Nič nie je ideálne a život nikdy nebude a áno, mala by som si užívať tie pekné chvíle s ním, ale všetko ide do sračiek, keď sa bojím reality tak veľmi, že pred ňou doslova zatváram oči. Chcem utiecť a neobzerať sa späť, niekedy rozmýšľam nad tým, či mi on stojí za to, že sa tu držím. Nechcem, aby mal komentáre na moje nové zranenia, ale nedokážem si ich prestať vyrábať. Mám pocit, že sa zbláznim, on je ďalšia vec, na ktorej som závislá, nechcem od neho odísť, lebo je môj únik z reality, ktorú stále tak hrozne nenávidím. Chcem mu dovoliť, aby mi robil presne to, čo chce, po čom aj ja túžim, ale moja hlava mi nedá pokoj, myšlienky sa víria do všetkých smerov a keď nie som psychicky v pohode, fyzické veci nepripadajú do úvahy. Lenže kedy budem psychicky na tom tak, aby som sa prestala tak hrozne báť? Nechcem mu hovoriť nie, pretože mu verím, verím, že nespraví nič, čo by som nechcela, verím, že je trpezlivý, vidím to už len z toho, že nenalieha, že čaká, že ma chlácholí, keď nedokážem ísť ďalej, keď úplne zamrznem z toho, ako sa bojím. Nebojím sa jeho, ale svojej hlavy, ktorá mi hovorí, že toto je príliš dobré na to, aby to bola pravda. Že sa to skončí, že si to iba predstavujem, že ma kedykoľvek môže odkopnúť a ja znova nebudem mať prečo žiť.

 

I'm afraid of how bad it could become

Sobota v 22:15 | Džejní |  My diary 2017

Zdravím vás.

Ani už viac neviem, čo vám mám do týchto denníčkových článkov vlastne písať. Nepamätám si, čo sa dialo v ktorý deň, takže idem iba tak celkovo opísať, čo sa zhruba deje. Škola mi padá na hlavu, ale trochu to kompenzujem časom stráveným s P. Keď som s ním, všetko je fajn, myslím iba na to, ako mi je dobre a príliš neriešim nič ostatné.

Avšak už druhý deň sa mi stalo, že som išla spať okolo polnoci a zobudila som sa asi o štvrtej ráno a viac ako hodinu som nevedela znova zaspať, pretože som pociťovala hrozne veľkú úzkosť kvôli škole. Absolútne to nezvládam. Ideme do finišu a keby sa dávali nejaké priebežné známky z predmetov, ktoré mám, asi by som zo všetkých okrem toho nepodstatného prepadávala. Snažím sa, ale nevládzem. Netuším, či vôbec spravím bakalárku, pretože na to, aby som ju mohla spraviť, ju musí spraviť aj spolužiačka, s ktorou ju robím. A u nej to vyzerá tak, že ju zrejme nedá. Všetko je vo hviezdach a mňa to neskutočne štve. Bojím sa toho, čo bude, ak bakalárku nespravím, ale zároveň aj toho, ak ju nejakým zázrakom spravím. Chcem proste zastaviť čas a spať, v lepšom prípade byť s P. nekonečne dlho. Ale realita nepustí.

Keď ma nestresuje škola, venujem sa overthinkingovaniu môjho (nazvime to) vzťahu. Že ako je sakra možné, že odo mňa ešte s krikom neutiekol. Bojím sa poddať sa svojim citom, pretože sa bojím, že mi bude ublížené. Bojím sa byť zraniteľná, bojím sa bolesti, ktorá stopercentne skôr či neskôr príde. Pretože nič nie je bezchybné a všetko má svoje tienisté stránky. Bojím sa byť od niekoho citovo závislá, nechcem sa trápiť kvôli chalanovi, ale aj tak presne to robím. Rozmýšľam, či prišiel v tom najnevhodnejšom alebo práve naopak najvhodnejšom čase. Pretože na chvíľu som si zmyslela, že keby nebolo jeho, tak ma tu už nič nedrží. Zas som si začala vymazávať sociálne siete typu weheartit, twitter a goodreads, premazala som videá na youtube, uploadla som školské materiály na google disk, usporiadala som si fotky, vymazala som si históriu prehliadania, proste som si povedala, že sa idem vzdať. Ešte, že tieto všetky úkony trvajú dosť dlho na to, aby som si to stihla premyslieť a hlavne rozmyslieť. Ale mala som zase raz celkom na mále.

Moje výkyvy nálad sú v posledných dňoch až úplne nadpozemské. Keď som s ním, dokážem sa usmievať a ako on povedal, dokonca žiariť, ale akonáhle sa rozlúčime, v priebehu piatich sekúnd sa dokážem prepnúť naspäť do svojho normálneho "resting bitch face" stavu. Je to zvláštne, ako rýchlo dokážem zrušiť aspoň na nejaký čas všetko, čo sme budovali dve hodiny uňho doma. Neskôr to všetko príde naspäť a ja som tak či tak úplne v keli. Už teraz viem, že ho potrebujem, že mi je s ním dobre, že mu verím, že sa naňho teším, že k nemu niečo začínam pomaly, ale isto cítiť. A občas ma trochu pichne pri srdci, lebo sa s tým stále nedokážem stotožniť, stále mi mozog hovorí, že sa nikomu nemôžem páčiť, že ma nikto nemôže mať rád. Mám problém uveriť tomu, čo sa deje, pretože som naučená, že ľudia prichádzajú a odchádzajú a nič netrvá večne. Akurát ja sa už začínam dostávať do stavu, kedy chcem, aby to večne trvalo.

Jednou vetou: I'm a mess. A zrejme ešte aj dlho budem. Love ya :*


Pobavme sa a poplačme si spolu

Pátek v 21:30 | Džejní |  My diary 2017
Veľkonočnú giveaway predlžujem na dobu neurčitú, keďže sa dokopy ani nikto nezapojil (link na giveaway je hore nad článkami). Takže toľko oznam na začiatok a môžeme prejsť k obrázkom.

Prokrastinujem, prokrastinuješ, prokrastinujeme.

That's the most evil thing I can imagine.

Girl poweeeer!

Ahah, škola naša každodenná :D

 



4 fotky z Krakova

17. dubna 2017 v 9:30 | Džejní |  Fotím





Kam dál