♥️ denníček ♥️ záujmy ♥️ téma týždňa ♥️ obľúbenôstky ♥️ snívam ♥️

🎀 Vianočné vlogy 🎀

4 super albumy od Youtuberov

Neděle v 21:11 | Džejní |  Počúvam
Keď kliknete na odkazy, hodí vás to na celý album na Spotify. A videá sú moje najobľúbenejšie pesničky z daného albumu. Enjoy.





 

November New In

Sobota v 14:33 | Džejní |  Nakupujem
Dnes som si pre vás pripravila videjko s vecami, ktoré som si zadovážila/vyhrala za minulý mesiac. Myslela som si, že bude znova iba fotkové video, ale čírou náhodou som sa dostala k tomu správnemu objektívu a aj keď bol (občas hulákajúci) brat doma, rozhodla som sa, že video natočím. Tak sa ospravedlňujem, ak v niektorej časti videa budete počuť v pozadí niekoho kričať :D Enjoy!



Hope is the thing with feathers

Pátek v 15:50 | Džejní |  My diary 2016

Nazdar vospolok 😇

Tak tu máme prvý decembrový víkend. Minulú nedeľu už prvý advent a ja stále nedokážem pochopiť, že by som už naozaj mala napísať tú moju nešťastnú bakalárku a dorobiť všetky projektíky, ktoré treba. Ale teraz vám idem porozprávať o tom, čo sa udialo v mojom živote za posledný týždeň a čosi.

Minulú stredu sa konali na vedľajšej fakulte Dni kariérnych príležitostí a bol aj stánok Siemens-u, kde som cez leto stážovala. Tak sme sa tam s B. išli pozrieť, že pozdravíme sa s chalanmi, s ktorými sme pracovali. Jeden z nich mal aj takú krátku prezentáciu. A normálne ma tam vtedy prepadol taký sentimentálny pocit, že som mala možnosť tých ľudí spoznať. Potom som im večer napísala, taký hromadný chat, že ich mám rada, na čo mi B. ráno oznámila, že keď si to prečítala, chytila paniku, že som si niečo urobila. Takže všetci pekne vidíme, kam až nás dohnal semester. Už očakávame katastrofy. Vo štvrtok sme písali písomku, pred ktorou mi jedno dievča pochválilo moje vlasy. Nie som si istá, či ich farbu, ale zrejme áno, lebo ich mám také do ružovo-fialovo-červena. A nevyzerá to úplne najhoršie. Písomku som si myslela, že som napísala celkom zle, ale včera večer som sa dozvedela, že z nej mám 12 bodov z 20. Čo teda celkom potešilo. V piatok som bola nakupovať vianočné darčeky, čo bola trochu chyba, keďže bol Black Friday, ale nakúpila som pomerne rýchlo a ešte som zašla s mamou na vianočné trhy.


V sobotu sme boli na slávnostnom obede s M. a jej rodinou, pretože M. v nedeľu mala narodeniny. Bol to veľmi dobrý obed, po ktorom sme sa ešte trochu prešli a boli sme aj u M. doma. Tam som ja tak napoly spala, a potom sme hrali Slovensko otázky a odpovede. Teda ani nie hrali, ale iba sme si kládli tie otázky a odpovedali sme na ne. V nedeľu som sa potom snažila pracovať na bakalárke, ale klamala by som, keby som povedala, že mi to išlo. Tak som sa znova vybrala na vianočné trhy s mamou a pripojila sa k nám aj M. s jej otcom, mamou a sesternicou. Na vianočných trhoch sme si dali celkom dobrý punč, a potom aj wafličku <3

V pondelok som si povedala, že už fakt musím niečo poriadne urobiť, tak som začala, ale dosť rýchlo som aj skončila. Už som si hovorila, že keby som písala aj úplné hlúposti, ale bolo by ich veľa, tak by som z toho neskôr vedela niečo vyfiltrovať. Lenže takto sa na mňa pozerajú skoro prázne stránky a mňa to čím ďalej, tým viac deptá. Také zvláštne, že sem dokážem popísať toho hrozne veľa, ale do tej bakalárky mi slová vôbec nenapadajú. Utorok som v škole síce bola, ale dosť som všetko odignorovala. Akurát poobede som presvedčila spolužiaka, aby mi pomohol (rozumej nadiktoval) s projektom na jeden predmet. Chcela som ho aj včera prezentovať, ale potom som zistila, že sa prednášajúci pýta také veci, o ktorých nemám ani poňatia, tak snáď sa mi nejak podarí sa to doučiť do budúceho týždňa, aby som to mala z krku. Aj keď za menej bodov.


V stredu sme sa s B. a jej bratom vybrali na Deň otvorených dverí do Siemens-u, povodili nás tam po nejakých kanceláriách aj s pár ďalšími študentami, vyplnili sme dotazník a nič sme nevyhrali, tak sme dostali aspoň balóniky, videli sme nejakých ľudí, s ktorými/pre ktorých sme v lete pracovali a išli sme naspäť do školy. Vlastne ja domov, B. do školy. Včera to bol síce dlhý deň, ale mám pocit, že som nič poriadne nerobila. Bola som s B. na obede, potom sme mali cviko z operačných systémov, na ktorom som sa tak hystericky rozosmiala, až som skoro plakala. Lebo som vôbec netušila, čo to robíme, prečo to robíme a ako sa to počíta. Čisté zúfalstvo. Potom sme ešte boli s B. aj spolužiakmi na večeri v Mekáči, tak aspoň niečo pekné. Niekedy okolo pol dvanástej večer som sa rozhodla, že budem natáčať krátke vianočné vlogy, prvý si môžete pozrieť tu. A video (teda skôr audio) k básničke v predošlom článku nájdete tu, keďže som ho v tom článku mala dva dni vložené nejak zle a nešlo.

Dnes som bola v škole, napísala som si krátky testík, potom som robila nejakú úlohu a následne som išla s mamou na chvíľu do nákupného centra, pretože aj ona chcela kúpiť nejaké vianočné darčeky. A ja som si potrebovala ísť po tričko, na ktoré som si nechala spraviť potlač a ešte som si aj dala na obed sushi. Teraz ako správny študent prokrastinujem písaním tohto článku, ale idem si už naštartovať nejaké mozgové bunky zeleným čajom a skúsim sa pustiť do písania tej bakalárky. Tak mi držte palce. New in za november tiež raz bude, ale zatiaľ fakt netuším, kedy.


Uživajte víkend, neskorú jeseň a hlavne život. Lova ya :*

 


It's not much but it's better than nothing

Středa v 10:11 | Džejní |  Píšem


Keď sami blúdime nocou
A niet nám pomoci
Nedokážeme zažmúriť oči
Mobil už dávno vybitý

Snažíme sa otvoriť dvere
A čakáme, že sa niekto
Na nás usmeje
Dúfame, že nás niekto vidí
Že nie sme úplne skrytí
Aj keď stále schovávame svoje city
Aby sme nikomu neublížili
A pritom ubližujeme najviac sami sebe

Keď nejeme a nepijeme
A dúfame, že nás to zabije
Pretože niekedy naozaj nechceme
Dýchať, plakať, žiť

A ono to bolí
Nie je nám po vôli
Že zostávame na dne
Nič nás už nenadchne
Tak ako vtedy
Keď sme sa smiali
Nefalošne
Tie dni už nikto nevráti

Ukryté zostanú v najhlbších spomienkach
Už ani jedna šťastná myšlienka
Ktorá zachrániť by nás mohla
Ten náš sklený pohľad
A pozeranie do blba

Čakanie, či sa niečo zmení
Pasivita, ktorá lezie na nervy
Prázdnota, ktorá vyplní dušu
Až ju chce človek vypustiť
Von

Aby sa už nemusela trápiť
Ale letela do výšin
Ďaleko
Od tohto všetkého

Čo sme, čo budeme a ako
Vlastne prežijeme
Keď už nevládzeme
Ani ráno vstať z postele

Prečo sme takíto zranení
A kedy sa to zmení
Možno navždy ukrytí v tieni
Utápajúc sa vo vlastnom žiali
S trhlinami v srdci
Ktoré už nikto nedokáže
Spojiť dokopy

Beznádej je veľký protivník
Nepomôže nik
Iný
Iba my môžeme byť dostatočne silní
Aby sme predsalen zvládli žiť
A dokázali si odpustiť

Nezistíme
Kým neskúsime naozaj byť
Tak nesnažme sa
Pochopiť
Príčinu svojej existencie

Dajme si šancu
Prebudiť sa s citmi
Ktoré zachránia aj tých druhých
Stratených
Hľadajúcich dôvod zostať žiť
Pretože potom to všetko má zmysel

Chápeš?


Stále sme tu

28. listopadu 2016 v 9:15 | Džejní |  Téma týždňa
Sme silné. Silnejšie, než si myslíme. Pretože sme stále tu. Aj po všetkom tom čase, aj po tých všetkých veciach, ktorými sme si prešli a ktoré nám stále nedávajú spať. Len tak sa nevzdáme. Budeme bojovať. Sľubujeme.

Máme svoje dobré dni. A máme aj tie zlé. Sú chvíle, kedy ľúbime svet a všetko v ňom, a potom tie, kedy nenávidíme najviac samy seba. Snažíme sa zakryť svoje slzy, ale túžime po tom, aby nám ich niekto prišiel utrieť. Chceme, aby nás držali známe ruky, aby nás držali pokope, keď máme pocit, že sa rozpadávame. Romantizujeme si svoje vnútorné boje, pretože inak by to až príliš bolelo. Chceme byť samostatné, ale bojíme sa byť samy. Myslíme si, že bytostne potrebujeme mať niekoho vedľa seba, ale vieme, že jediný, kto nás môže zachrániť sme my. Skrývame tajomstvá, aby sme neubližovali ľuďom nám blízkym. Neveríme svojim schopnostiam, ale niekedy v ne až slepo dúfame. Prajeme si žiť v rozprávke, vo vymyslenej, nami vysnívanej krajine, kde je všetko perfektné. Veríme, že nakoniec všetko dobre dopadne, aj keď padáme na kolená a chceme sa vzdať. Pretože nič iné ako veriť, nám nezostáva. Dokážeme sa podporiť, pretože aspoň z časti tušíme, čo tá druhá prežíva. Posielame si pozitívnu energiu, aj keď jej nemáme nazvyš, pretože vieme, že sa nám vráti. Našli sme sa tu, v tejto komunite a je to miesto, kde sa môžeme podeliť o svoje myšlienky a pocity bez toho, aby sme boli odsudzované. Keď je nám zle, dáme to zo seba von prostredníctvom písmeniek a zistíme, že nie sme samy. Je nám pripomenuté, že na nás niekomu záleží. Aj keď ten niekto je ďaleko. Vieme, že existuje. Nájdeme si podobne zmýšľajúcich ľudí, kľudne aj z inej republiky. Keby nebolo tohto tu, nikdy by sme sa nespoznali.

Podelíme sa s ostatnými o svoju dušu, o svoje trápenia, o kúsok seba. Spoznáme osudy druhých a snažíme sa pomôcť najlepšie, ako vieme. Pretože nechceme, aby druhí trpeli a urobíme pre to všetko, čo je v našich silách. Navždy.


Kam dál