♥️ denníček ♥️ záujmy ♥️ téma týždňa ♥️ obľúbenôstky ♥️ snívam ♥️

The best thing about growing older is that it takes such a long time

Sobota v 8:59 | Džejní |  My diary 2017

Ahojte jednorožci 🦄

Tento mesiac akosi celkom málo píšem. Ono ani priveľmi nie je o čom, ale za posledné roky som zistila, že keď nemám potrebu písať až tak často, znamená to, že som na tom psychicky celkom dobre. Nepotrebujem vypísavať sa, iba sa sústredím na svoj život. Alebo priveľa spím. Ale to je z tej mojej jarnej alergie, ktorá je akurát v plnom prúde.

Piatočná skúška dopadla celkom dobre, akurát ešte nemám body za semester, takže zatiaľ nemám žiadne písmenko. Cez víkend som sa snažila učiť sa na pondelkovú skúšku, v sobotu som nad tým presedela v podstate celý deň, ale na večer som predsalen zašla k M. na návštevu. V nedeľu som sa ešte učila doobeda, a potom som sa na to už viac-menej vykašľala, veď tú skúšku som mala až poobede, takže som mala ešte polovicu dňa na zopakovanie si. Myslím, že je šanca, že sa mi podarilo napísať ju natoľko dobre, že som ten hlúpy prenášaný predmet spravila, ale zrejme budem vďačiť iba tomu, že mi chýbalo relatívne málo bodov. Tá skúška síce nebola nejaká príliš zložitá, ale bol to proste iný typ úloh ako tie, na ktoré som sa pripravovala. V utorok som mala ďalšiu skúšku, na tej sme mohli používať notebooky nepripojené na internet a v podstate som tri celé úlohy opísala, ale myslím, že iba dve boli úplne správne. A z toho predmetu potrebujem viac ako polovicu skúškových bodov, čo sa mi zrejme nepodarilo dať, ale aj preto, že som nemala nikde napísaný jeden hlúpy vzorec a nechcela som riskovať pripojenie sa na internet, lebo čo ak to náhodou prednášajúci naozaj kontroloval.

Od utorka som nerobila vôbec nič, aj keď teda v stredu aj vo štvrtok som si dala prechádzku z domu do najbližšieho nákupného centra, čo je asi 5 kilometrov. To tak, aby som zbytočne iba nehnila doma, lebo učiť sa sa mi aj tak nechcelo. Vo štvrtok som aj bola v kine na nových Pirátov Karibiku a na konci som úplne nečakane hrozne plakala. A po kine som bola s mamou na sushi. Večer som piekla perníkové muffiny pre mamu do roboty a včera ráno krémeše iba tak na doma. Polovicu včerajšieho poobedia som prespala, ale o piatej som išla s mamou na takú akciu k nej do roboty, kde mali 6 gulášov, ktoré sa dalo ochutnať a hlasovať za ne, tak som sa celkom najedla, aj keď teda jeden z tých gulášov bol taký, že sa nedal zjesť ani raz :D Ale ostatné boli dobré, dokonca aj ten vegetariánsky, v ktorom bola namiesto mäsa hliva. Dnes sa chystám poobede s P. do Viedne, tak sa celkom teším, chcem zájsť aj do Lush, keď už tam budem, ale nedostala som príliš veľkú peňažnú dotáciu od rodičov, tak sa musím trochu krotiť, aby som nezostala o hlade. Lebo doprava vo Viedni je nechutne drahá, aj keď mám pocit, že od minulého roka o 10 centov lacnejšia. Ale to sa mi možno iba zdá. Každopádne plánujem užiť si to a prísť domov úplne uchodená. A zajtra by som sa už naozaj mala učiť, ak chcem nejak dať tú skúšku, ktorá ma ešte čaká v utorok.

Majte pekný víkend a užívajte si slniečkové dni. Love ya :*

 

Because you don't give up on someone you love

17. května 2017 v 21:11 | Džejní |  My diary 2017

Ahojte paplóniky ☯️

Mám hrozný bordel v posledných dňoch. Mám pocit, akoby prešla celá večnosť, odkedy som vám písala, ale nie je tak tomu. Ani sa toho nestalo príliš veľa, ale asi ma to robenie projektov a náznakové učenie sa príliš nudí. Tak mám pocit, že prešlo viac času, ako naozaj, ale aj napriek tomu je ho príliš málo na to, aby som stihla všetko, čo by som mala.

Nemám sa dobre, čo si budeme klamať. Keby nebolo toho, že som sa na zajtra dohodla s P., že sa vidíme, asi by som sa už druhý deň nebola sprchovala. Áno, je to nechutné, ale je to moja realita. Konečne som prišla na dôvod, prečo som si znova pristrihla svoje vôbec nie dlhé vlasy. Aby neboli ešte dlhšie a nemohli sa po troch dňoch neumývania a nečesania príliš zamotávať. Moja energia je tak blízko nule, ako snáď ešte nikdy a dnes som cez deň prespala dve hodiny a aj tak som stále unavená. Možno je to z alergie, ktovie, pretože som sa ako debil vybrala doobeda von, aj keď viem, že teraz mám asi najväčšie alergické obdobie. Nevládzem už sedieť doma. Ale zas, včera som celých snáď aj 8 hodín robila projekt. Len ja to mám fakt tak, že jeden deň niečo spravím a ďalšie tri potrebujem oddychovať. Ale na to teraz proste nie je čas. Snažím sa, ale viem ísť iba tým svojím spomaleným tempom, lebo bez prestávok sa nedokážem na nič sústrediť. Zaujímavé je, že stále mám chuť jesť. Keď moje myšlienky odbiehajú od učenia, vždy sa zdvihnem a idem niečo navariť/upiecť, a potom to aj s veľkou radosťou zjem. A idem spať. Tie vydreté kilá dole, zrejme veľmi rýchlo naskočia naspäť. Štve ma to, ale neviem, či s tým dokážem niečo spraviť.

Minulý piatok som bola u B., ako bolo plánované, niečo sa popilo, zahrali sme si Monopoly a išli sme spať asi o jednej ráno. Žiadna príliš veľká žúrka. V sobotu som potom programovala, ale večer som išla s mamou k M. trochu sa odreagovať. V nedeľu som potom ten príklad doprogramovala, čo ma dosť potešilo a inak som už tuším nič iné cez víkend nerobila. V pondelok som navštívila psychologičku, chcela by som tam chodiť aj naďalej, aj keď sa mi nie úplne páči, že ma nútila sľúbiť, že si neublížim do nášho najbližšieho stretnutia, ktoré sme si ani nenaplánovali. Akože sčasti to chápem, ale čo ja viem, asi som to nečakala. Ešte dobre, že som aspoň trochu odhodlaná prestať, inak by som ani nerozmýšľala nad tým, že by som tam znova prišla. Potrebovala som si všetko nechať uležať v hlave a nerobiť unáhlené rozhodnutia, tak som bola potom u P. a dosť kruto som plakala, lebo mi hlavou prebiehali myšlienky, že prečo zrovna ja potrebujem takýto typ pomoci. Že som iba na oštaru a robím problémy. Viete, zvyčajné veci.

V piatok ma čaká prvá skúška, zajtra sa plánujem celý deň učiť, tak idem dúfať, že mi to aspoň trochu pôjde. Nervy mám úplne v kýbli a cítim sa byť úplne mimo realitu. Za dnešok mám pocit, že prebehli minimálne tri dni kvôli tomu, že som poobede spala a snívali sa mi celkom reálne a zdĺhavé sny. Tak zase nabudúce. Love ya :*


Prázdno

12. května 2017 v 13:12 | Džejní |  Píšem
Chodím ako bez duše a mám pocit, že každú chvíľu zaspím. Som taká vyčerpaná, že keď sa sprchujem, chcem si ľahnúť do vane a iba nechať teplú vodu, nech steká po mojom tele. Chcem plakať, ale slzy neprichádzajú. Chcem aj nechcem zostať mimo, preto robím blbosti. Chcem naspäť svoje pocity, pretože aj tie zlé sú lepšie ako táto ničotná prázdnota.

Opakujem sa, ja viem, ale musím to zas a znova zo seba dostať. Neviem, či sa navonok usmievam, ale vnútri vo mne niečo zhaslo. Koľkýkrát už? Potrebujem sa naštartovať, možno rozptýliť. Nedokážem fungovať ani tak, ako som fungovala doteraz. S výškami, keď som s ním a nížinami tesne po tom, ako od neho odídem. Dostala som sa do stavu prázdna, citového vákua. Asi tie výkyvy moje telo už prestalo zvládať, tak si povedalo, že si dáme na chvíľu od všetkého pauzu. A ja musím iba slepo počúvať, pretože nič iné mi nezostáva. Neviem, čo ma znova dokáže nakopnúť, jednoducho sa v jeden deň zobudím a všetko bude znova aspoň relatívne fajn. Snáď. Dovtedy je zo mňa mátoha, potulujúca sa svetom, hľadajúca aspoň kúštiček motivácie na to, aby som zostala a úplne sa nepoddala tej nikdy nekončiacej únave, ktorú spánok napraviť nedokáže, nech je akokoľvek dlhý.

Asi pred troma dňami som vyhodila svoju poslednú žiletku, s ktorou som sa rezala. Hlavne preto, že už bola neznesiteľne tupá. Ďalšie si kúpiť neplánujem. Je síce veľa iných spôsobov, ako si ublížiť, ale tie sú aspoň trochu menej dostupné ako tá žiletka. Pre tie iné spôsoby treba aspoň trochu urobiť niečo viac, ako ich iba nájsť a použiť. Alebo si to možno iba nahováram. Som zvedavá, ako dlho mi vydrží odhodlanie neublížiť si. Ako dlho po tom, keď začnem mať pocit, že z toho asi zošaliem. Ako dlho po tom, keď začnem po byte hystericky zháňať čokoľvek ostré a budem si musieť sadnúť a dať ruky za chrbát, aby som zabránila tomu, že niečo naozaj nájdem. Zaujíma ma, či budem zase preživať niečo podobné miernym panickým záchvatom, keď si budem zakazovať ubližovať si. To všetko ukáže čas. Nie som pripravená, myslím si, že na to človek nikdy nie je plne pripravený. Ale som aspoň trochu odhodlaná neskončiť tento rok mŕtva z vlastnej vôle. Niekde predsa treba začať.

Ako vždy, keď som chcela prejsť na akúsi pomyselnú cestu za lepším psychickým zdravím, aj teraz mám pochybnosti o tom, či robím dobre. Lebo je to určite cesta väčšieho odporu a bude treba veľa sily na jej prejdenie. A pokiaľ viem, tak nemá konca-kraja a budem na nej musieť byť celý svoj život. Pripomínať si, že nesmiem skĺznuť naspäť do svojich zlých návykov, hovoriť si, že to naozaj chcem aj v tých najkritickejších chvíľach. Že život aj ľudia v ňom za to stoja, pretože je to pravda, aj keď tomu práve nebudem chcieť uveriť.

Mám pocit, že za toto všetko si môžem sama, aj keď vlastne dúfam, že to tak nie je. Dúfam, že toto nie som ja, ale iba nejaký parazit, ktorého sa dá zbaviť alebo aspoň zjemniť jeho vyčíňanie. Aj napriek tomu sa bojím, že v procese zlepšovania svojho psychického stavu niekde po ceste stratím samu seba, respektíve to, čo si myslím, že ma robí mnou. Môže za to aj jedna replika z predstavenia, ktoré som raz videla, v ktorom jedného človeka "vyliečili", aby necítil žiadnu bolesť a druhý mu povedal niečo na spôsob, že mu vždy tú jeho bolesť tak trochu závidel, pretože ňou dokázal upútať pozornosť ľudí, dokázal tvoriť nevídané a krásne veci. Pretože či chceme alebo nie, v našej spoločnosti zostáva pravdou to, že vieme zaujať viacerých ľudí rozprávaním o svojej bolesti ako o dôvodoch, prečo sme šťastní.

Aj keď chcem, aby mi bolo lepšie, nedokážem prestať myslieť na to, že to možno bude znamenať, že už nikdy nebudem schopná nič napísať. Že za sebou zatvorím tieto dvere a pôjdem hľadať šťastie, také to naozajstné, niekam inam. Nemám rada zmeny a ak sa podarí, táto môže byť radikálna. Bojím sa, ale zavretím jedných dverí sa možno otvoria desiatky ďalších. Ktovie. #overthinkinglevelja

 


Memento mori

10. května 2017 v 21:03 | Džejní |  My diary 2017

Ahojte notičky 🎵

Bakalárku som úspešne odovzdala. Nie, že by to nebol vygrcaný piece of shit (veď čo by ste chceli od 50 stranového čohosi, ktorého podstatnejšiu polovicu som zbúchala za dve noci?), ale zviazaná a odovzdaná je. Teraz sa ešte sústrediť na tie ostatné predmety. Nechce sa mi, čo vám poviem.

Áno, mala by som zabrať, vydať zo seba ešte posledné zvyšky energie, aby som si mohla povedať, že som sa aspoň snažila. Do nedele jeden projekt, do budúcej stredy ďalší, budúci piatok prvá skúška, do budúcej nedele doprogramovať aspoň zopár úloh a nahnať tak niekoľko potrebných bodíkov, ten ďalší pondelok skúška z prenášaného predmetu, ktorú musím spraviť, v utorok hneď ďalšia skúška, na ktorú môžem akurát tak zvysoka kašľať, lebo mi nič iné nezostáva. Možno som tú bakalárku aj tak robila úplne na nič. Ak nedám všetky ostatné predmety, tak obhajovať aj tak nemôžem a musím si počkať a zaplatiť rok navyše. Všetko závisí od týchto dní, od toho, ako sa rozhodnem (ne)robiť to, čo musím. Ale úprimne? Myslím, že to sama nemám šancu dať. V piatok idem k B. grilovať aj s ostatnými spolužiakmi a ak sa tam príliš neopijem, tak by som sobotu chcela stráviť s P. Času málo a povinností nad hlavu, asi tak by som zhrnula nadchádzajúce dni až týždne.


Na pondelok som sa objednala k psychologičke. Prosím si potlesk a myslím to vážne. Ešte príde tá časť, že to budem musieť povedať rodičom, pretože potrebujem peniaze. Zjavne nikto nepracuje zadarmo a toto je psychologička, ktorá mi bola odporučená s tým, že daný človek pozná niekoho, komu reálne pomohla. Stojí toľko, koľko fyzioterapia, na ktorú, podotýkam, už nechodím, a moja hlava je pre môj život nebezpečnejšia ako nejaký boľavý kĺb. Tak ako cviky na telo, potrebujem sa naučiť aj nejaké cviky na svoju psychickú stránku. Asi tak by som to videla. Potrebujem, aby ma psychologička naučila niečo, čo budem vedieť praktizovať aj mimo jej ordinácie, ale iba ona vie určiť, čo presne to je. Idem si po diagnózu a návod, ako sa s ňou vysporiadavať. Povedala som si, že to proste skúsim, lebo fakt už leziem sama sebe na nervy. Netuším, kde sa vo mne berie sila, presvedčenie a všetko okolo toho, ale rozhodla som sa konať, kým to zo mňa nevyprchá. Kto by bol povedal, že raz naozaj nájdem odvahu na to, aby som zašla za odborníkom? Trvalo mi to sakra dlho, ale myslím, že už som na tej správnej ceste. Aj keď ešte nejdem hovoriť hop, kým nebude po tom prvom sedení. Myslím, že o tom napíšem status, aby som poďakovala všetkým, ktorí ma tam dostali. A že ich nebude málo.

Toľko na dnes. Love ya :*


Tichá kráska, slabá láska

5. května 2017 v 19:36 | Džejní |  My diary 2017

Hola lovely people 🌈

Ani neviem, kedy som naposledy písala denníček. Ale zhrnutie posledných dvoch týždňov je asi také, že samá škola. A ešte pomedzi to je niekde P. Zo soboty na nedeľu som uňho spala. Bolo to pekné, konečne nezaspávať sama. Vedela by som si zvyknúť.


Tento týždeň sme sa spolu zatiaľ ani nevideli, mňa v utorok večer pochytila akási choroba, možno iba prepracovanie, ale celá som horela, teplotu som mala 39°C, tak som pre istotu celú stredu prespala doma a snažila sa poctivo potiť. Včera som už bola na jedno cviko v škole a večer som do seba hodila Paralen a čierny čaj, aby sa mi podarilo konečne napísať aspoň niečo na tú moju nešťastnú bakalárku. V utorok 9. 5. o druhej poobede je dealine a fakt veľmi by som chcela, aby sa mi to podarilo dnes v noci doraziť natoľko, aby som ten dokument poslala vedúcemu a mohla si zajtra doobeda objednať tvrdý obal, keďže ten sa vyrába minimálne jedeň deň a chcem mať aspoň trochu časovú rezervu. Včera som toho dala dosť veľa, síce samé žvásty, ale aj tak. Dnes by to už mohlo zaváňať implementáciou a technickou dokumentáciou. Akurát zatiaľ dosť nevládzem a v tejto chvíli netuším, či je to ešte nedoliečenou chorobou alebo je to už iba môj normálny stav vyčerpania a unavenosti.


Znova mám obdobie, kedy reálne začínam rozmýšľať nad tým, že by som zašla k nejakému psychológovi/psychologičke, lebo nielen, že mám svoje obvyklé hlúpe myšlienky na ublíženie si, ale keď som s P., tak mám oveľa viac pocit, že by sa mi zišlo vyznať sa sama v sebe a odkopnúť preč svoje výkyvy nálad. Lebo fakt to neskutočne vyčerpáva. Niekedy mám chuť povedať niečo, čo viem, že budem ľutovať a myslím si, že to ani nie som ja, ale možno nejaká moja choroba, a preto, keď som s ním, nahovorím dosť málo. Neviem, kde sa končí to zlé vo mne a kde začínam naozaj ja, síce so svojimi chybami, ale takými, ktoré už nie sú súčasťou akejkoľvek diagnózy. Chcela by som to všetko nejak dostať pod kontrolu. Pre seba, preňho, aj pre všetkých ostatných, ktorí pri mne neprestajne stoja alebo mi akokoľvek za tie roky pomohli, väčšinou tým, že napísali/povedali tie správne slová, keď som ich potrebovala. A to aj ľudia, od ktorých by som to fakt v živote nečakala. O to viac si cením ich odvahu napísať mi.


Idem sa ja teda mordovať s písaním bakalárky, tak mi prosím držte palce, aby som túto jednu vec mala z krku a mohla sa vzápätí vrhnúť na všetky ostatné potrebné veci do školy, ktoré som tento týždeň až kruto zanedbala. Love ya :*


Kam dál