Aké to je

Včera v 21:04 | Džejní |  My diary 2017
Bola raz jedna Poľka, ktorá natočila dokonalé video o depresii. Všetko, čo v ňom hovorí je taká neskutočná pravda a tak veľmi sa do toho viem vžiť, že to snáď ani nie je možné. Prisahám, že podľa mňa lepšie video o depresii ako toto ani neexistuje. Milujem ho od prvého videnia (ešte niekedy v novembri), a preto vám ho sem dávam:


 

Everything is controlled by a small evil group to which, unfortunately, no one we know belongs

Pátek v 10:40 | Džejní |  My diary 2017

Pekný piatok prajem 👋

aj keď teda vonku je fajná hmla. Predvčerom bolo tak krásne slnečno, že som normálne začala mať na chvíľu pocit, že by mohla prísť jar. Ale posledné dva dni ma zase vyviedli z omylu. Nevadí, ja si počkám. A ako prebiehal môj prvý semestrový týždeň? O tom po krátkom zhrnutí toho, čo sa dialo, odkedy som nepísala denníčkový článok.

Minulý štvrtok som bola na Fyzio Klinik na vyšetrení, kde mi určili liečbu, ktorá pozostáva zo štyroch rehabilitácií a následného ďalšieho vyšetrenia, že ako sa to všetko zlepší. V piatok poobede som sa vybrala s rodičmi na nákupy potravín do Rakúska a víkend bol akýsi taký normálny, niesol sa v znamení nákupných centier, sobotňajšieho obedu v čínskej reštaurácii a čítania knihy. Konkrétne som si konečne prečítala knihu Pena dní, ktorú mi ktosi odporučil asi pred dvoma rokmi :D Takže úspech. Snažila som sa ešte si užiť posledné voľné chvíle a pondelok hor sa do školy.

Nebola to žiadna sláva, mala som prvé cviko z predmetu, ktorý opakujem a skoro ma porazilo, keď tam došiel cvičiaci, ktorého hrozne nemám rada. Lebo ja som si naschvál dala cviko s niekým iným, tak ma dosť prekvapilo, že došiel on. Ale našťastie to bola iba jednorazová záležitosť a ani ma nevyvolal k tabuli. Potom bola prednáška, na ktorej som si tuším vyfarbovala a následne cviko z toho istého predmetu ako prednáška, kde som sa snažila počúvať, ale bohvieako mi to nešlo. Dostali sme nejaké pokyny, že čo a ako sa bude diať a v podstate sme skončili veľmi skoro.


V utorok som išla do školy na siedmu hodinu rannú, čo bolo celkom kruté, vzhľadom na to, že som už asi dva mesiace nevstávala skôr ako o pol ôsmej. Ale nejako som to zvládla, zase som sa podozvedala, čo sa odo mňa bude očakávať na ďalších troch predmetoch, vrátane zmenených podmienok toho, ktorý opakujem a o štvrtej bolo po škole. S B. a ešte jedným spolužiakom sme sa rozhodli, že keďže nemáme nič zaujímavejšie na práci, pôjdeme všetci traja spolu na večeru. Musím povedať, že to bolo fajn, išli sme do pizzerie, ja som si dala polievku, lebo som proste polievkový človek a odjedla som jeden kúsok z každého pizze, lebo doma ma ešte čakala večera, na ktorú som sa už dlhšie tešila. Rozprávali sme sa o všeličom možnom, ale celkom veľa o mojom neexistujúcom love life, keď sa mi B. a spolužiak snažili dohodiť všetkých možných ľudí. Ale celkovo to hodnotím ako veľmi vydarený večer.

Streda sa niesla v znamení dvoch prednášok, medzi ktorými je 6-hodinová medzera, počas ktorej som bola na rehabilitácii, predala som jednu knihu a stihla som sa nudiť v škole spolu so spolužiakmi. Na večernej prednáške som potom už fakt skoro zaspávala, ale aj tak mám pocit, že sa tam vlastne nič príliš zaujímavé nedialo. Včera som mala iba jedno cviko, na ktorom sa veľa vysvetľovalo, takže som si pekne zapisovala a doma som potom spravila aj jednu programovaciu úlohu. Síce ľahkú a naprogramovať mi to trvalo minimálne trikrát toľko, ako by malo, ale niekde treba začať. Na večeru som sa s mamou a bratom vybrala do jednej reštaurácie poblíž, takže som sa fajne nadlábla a ukončila som tak prvý týždeň semestra. Pri zaspávaní mi napadla téma na projekt, ktorý musím spraviť na jeden z predmetov, ktorý mám, teraz ešte dúfam, že to bude v pohode téma a bude mi uznaná ako dostačujúca, lebo mi fakt nič iné nenapadá a asi ani nenapadne. Na dnes nemám žiadne plány, takže uvidím, ako sa všetko vyvinie.

Trochu strácam pôdu pod nohami, zas sa na mňa idú valiť školské povinnosti a zatiaľ si nie som úplne istá, ako to všetko zvládnem. Ale idem sa snažiť. Love ya :*


Vyhodnotenie Giveaway

14. února 2017 v 20:03 | Džejní
Máme tu Valentín a s ním aj vyhodnotenie Giveaway. Bez príliš zdĺhavých úvodov prejdem rovno k veci.

Prvou vylosovanou je Tesa:

A druhou víťazkou sa stáva Lennie:

Baby, písala som vám e-mail na adresu, ktorú ste zadali v súťaži, tak budem rada, keď mi čo najskôr odpíšete. Ostatným veľmi pekne ďakujem za účasť :)

 


4 fotky mojich vlasov

12. února 2017 v 9:31 | Džejní |  Fotím
Áno, som sebestredný blázon a túžim po vašom uznaní. Brajgel v mojej izbe si nevšímajte. Vrelá vďaka.






Koniec cesty

11. února 2017 v 20:28 | Džejní |  Téma týždňa
Keď ma budete nútiť a tlačiť do niečoho, budem sa brániť, akokoľvek dobré to, čo navrhujete, pre mňa môže byť. Nútením sa iba zvyšuje moja tvrdohlavosť a uvedomovanie si toho, že vám nechcem urobiť po vôli. Chcem byť kúsok rebel. A možno ani nie. Ale musím na to prísť sama. Musím sa rozhodnúť sama.

Do cesty prichádzajú v živote človeka rôzne možnosti. A ja možno až príliš naivne verím, že niečo sa chystá aj pre mňa. Že to príde vo chvíli, keď to budem najmenej čakať. Ako väčšina vecí v živote. S malou námahou chcem preplávať cez ďalšie leto. Chcem ešte žiť bez starostí dospeláckeho sveta. Mám pocit, že som dostatočne nežila, neužila si život, nevyskúšala všetko, čo treba. Vždy som bola príliš hanblivá na to, aby som robila to, čo všetci okolo mňa považovali za normálne. Cítim, akoby mi niečo unikalo, akoby som nedokázala nájsť podstatu tohto života. Preto sa ešte nechcem viazať. Nechcem sa teraz hneď rozhodnúť, čo budem robiť po zvyšok života. Chcem niečo zažiť, vyskúšať, ale viem, že sama na to nemám "gule". Potrebujem niekoho, kto pôjde so mnou.

Usadenie sa, nine-to-five práca v mojej hlave znamená koniec všetkého dobrého. Aj keď si uvedomujem, že to zrejme nie je tak úplne pravda. Je to však koniec cesty, ktorú poznám. A to ma neskutočne desí. Stále, denne, preto tak rada utekám do vymysleného sveta. Nechcem myslieť na to, čo bude o pár mesiacov, nechcem nad tým rozmýšľať. Nie je to pre mňa v tejto chvíli podstatné. Niečo príde, vždy niečo prišlo. A keď nie a bude už naozaj potrebné rozhodnúť sa, až potom to spravím. Dovtedy chcem mať pokoj. Žiadam priveľa? Myslím si, že je odo mňa očakávaný priveľký krok, od dieťaťa k plne fungujúcemu dospelému. Pretože ja sa stále cítim ako dieťa, ktoré zúfalo potrebuje vodiť za ručičku. A samozrejme motivácia čokoľvek dosiahnuť je pre chemickú imbalanciu v mojom mozgu príliš malá.

Nevravím, že nechcem žiť. Vravím však, že ak by som do toho bola okolnosťami dotlačená, vyberiem si cestu do nekonečnej ničoty. A to by bol definitívny koniec mojej cesty.


Kam dál