Sing me to sleep

Úterý v 15:11 | Džejní |  My diary 2016

Dobrý deň sa praje.

Človek by si myslel, že je všetko v pohode. Ale škola sa blíži a ono je to proste čím ďalej, tým horšie. Mám pocit, že nemám šancu zvládnuť ten nápor učenia sa, keď som nemala ani poriadne prázdniny. Ale pome sa tváriť, že je všetko v poriadku a rozrozprávam vám o svojich mimopracovných zážitkoch z minulého a kúsku tohto týždňa.

Ako som už avizovala v minulom denníčkovom článku, v stredu sme boli u M. a jej rodiny na večeri a mali sme sviečkovú, ktorá sa fakt podarila. Ešte som z nej mala aj na druhý deň obed v robote, takže super. Taký oddych na záhrade, moji dvaja bratia, medzi ktorými je rozdiel 14 rokov, boli zabratí do Pokémon GO. Obaja si kvôli tej hre kúpili nový mobil, tak sa na nich smejem a možno vnútri (ne)plačem, že tú sprostú hru nemôžem hrať. (Nebite ma, prosím, za tento môj názor.)


Vo štvrtok som sa potom vybrala s K. do cukrárne, dala som si dva také minikošíčky, jeden s orechovou plnkou a jeden s karamelovým krémom. Oba boli super, ale teda bola som trochu presladená. Ešte mi K. k (vtedy budúcim) meninám kúpila k týmto zákuskom bazovú limonádu, ktorá bola neskutočne výborná. Posedeli sme, pokecali sme o všetkom možnom, ešte som ju išla odprevadiť k jej domu, a následne som aj ja zamierila domov, kde ma čakalo na večeru ako chuťovka lososové sushi.

V piatok som pôvodne plánovala ísť na koncert na Hrad Devín, ale osud mi to zjavne vôbec neprial, lebo sa stala taká nepríjemná záležitosť s jedným jemne násilným bezdomovcom. Všetci zúčastnení sú v poriadku, už je to v mojej hlave iba ako zlý sen a nejdem to tu viac rozoberať, ale piatok večer som teda nakoniec strávila v posteli s knižkou Zlodejka kníh. Musím povedať, že neviem, ako je možné, že som sa k nej ešte nikdy predtým nedostala, lebo je úplne najviac úžasná. Kto nečítal, fakt odporúčam. Aj keď má celkom veľa strán, číta sa rýchlo.


Sobota bola zase raz taká normálna, obed v nákupnom centre s rodičmi, ale tentokrát sme navštívili pizzeriu, kde som si dala kuracie prsia s hranolkami a omáčkou (keďže laktóza v syre mi nerobí dobre, pizzu v reštauráciách si asi budem už navždy musieť odpustiť) a fakt hrozne dobré to bolo. K tomu ešte Virgin Mojito limonáda a aj teraz sa mi začínajú zbiehať slinky :D Po obede sme išli smer Rakúsko, chýbali nám nejaké veci, čo tam kupujeme, tak sme sa zásobili, predovšetkým sáčkovými polievkami. Večer už nasledovalo iba ďalšie čítanie knihy a deň bol znova na konci.

V nedeľu som sa vybrala na výlet do Nitry za fellow blogerkou, na čo som sa už poriadne dlho tešila. Povodila ma po Nitre, všeličo zaujímavé mi porozprávala a chceli sme ísť do jednej čokoládovne, ale keďže bola nedeľa a celkom škaredé počasie, proste sa rozhodli, že nebude otvorené. Zašli sme teda do jednej čajovne, kde som si dala čokoládu, ale bol to skôr taký nie príliš dobrý puding. Trochu sklamaná som odtiaľ išla, ale nevadí. Potom sme si ešte sadli do ďalšej čajovne, tam som si dala nejaký random zelený čaj a hrali sme spoločenské hry. Veľmi fajn prežitý meninový dník. Keď som čakala na autobus smer domov, otvorila som si Messenger, že jedna, možno dve správy mi dojdu, tak na ne odpíšem a na moje prekvapenie mi asi 7 ľudí zagratulovalo k meninám. Tak ma to tak zahrialo pri srdiečku.


Včera som znova musela ísť do knižnice vrátiť nejaké knihy a aj som si hovorila, že si už nič ďalšie nepožičiam, lebo to aj tak nestihnem dočítať do začiatku semestra, ale aj tak som skončila s dvoma požičanými knihami. Konkrétne Čitateľ z vlaku o 6:27 a My ostatní tu len tak žijeme. Obe vyzerali tak pekne novo a aj ich zadné strany ma celkom zaujali, tak som si ich zobrala. Veď čo, prinajhoršom ich o tri týždne vrátim neprečítané. Po návšteve knižnice som s mamou zamierila do reštaurácie na úžasný burger, ktorý bol fakt nebíčko v papuľke. Po príchode domov som si ešte čítala a napadla mi taká šialená vec, že by som si chcela z dftba.com objednať nejaký merch od Youtuberov, ktorých pozerám. Akurát dať za jedno tričko a dva náramky plus poštovné spolu 35eur je fakt veľa. No už mám taký pocit, že som sa rozhodla, že do toho pôjdem.

Dnes to znova vidím na večeru u M. a jej rodiny, tentokrát by som aj celkom rada grilovala. Teda za predpokladu, že nám doma už konečne ide teplá voda, pretože ráno ešte nešla :D Už od minulého pondelka niečo vymýšľajú a síce v sobotu a nedeľu už chvíľu išla, ale včera zase niečo dokafrali. Ale dúfam. Lebo by som si celkom rada umyla vlasy :D Majte sa krásne, píšte básne, chytajte Pokémonov a tešte sa, že sa má počasie zase trochu zletniť, prípadne sa zapojte do Letnej giveaway, na ktorú je link hore na stránke. Love ya :*

 

What you must understand about me is that I'm a deeply unhappy person

Pondělí v 10:18 | Džejní |  Píšem
Ako každý deň, aj v tento obyčajný pondelok sadla na električku a odviezla sa do práce, ktorú z duše nenávidela. Prečo tam teda aj naďalej zostávala? Plat bol dobrý, na ľudí si zvykla a pohovory neznášala snáď ešte viac.

Načo som tu? Aby som celý život drela a zarábala si na život, ktorý aj tak nechcem? Mám byť vďačná za to, že dýcham, keď som sa o to nikomu neprosila? Majú moje oči zostať suché, keď každý jeden deň rozmýšľam o tom, ako tomuto všetkému uniknúť? Bolí ma predstava, že by som niekomu ublížila, ale sú dni, kedy mi je všetko jedno. Nezáleží na tom, kde som, s kým som, nezáleží na maličkostiach, ktoré sa stali v minulosti alebo ktoré len majú potenciál sa stať. Nenávidím sa za to, že toto všetko cítim. Je to ako vlna zlej nálady, ktorej keď sa bránim, je to iba desaťkrát horšie. A keď sa podvolím, kruto na to doplatím. Nemôžem dýchať, keď idem autobusom tam, kde to nemám rada. Nechcem sa ráno zobudiť, keď sny sú lepšie ako to, čo žijem. Je to ako stokrát vypočutá pesnička, stále to isté dokola, omieľam to v písmenkách, pretože nahlas nemôžem. Raním tým ľudí, ktorým na mne záleží. Zmenia tému hneď, ako začnem hovoriť o niečom vážnejšom. Chceš skočiť z okna? Skoč, vraví tuto človek proti mne. Ale zrejme by sa dosť čudoval, keby som to naozaj urobila. Hlúpa kača, ktorá si necení život, ktorý dostala. Aj keď sa tomu naozaj bránila.


Keď zakričím, nikto nepribehne, lebo ma nikto nepočuje. Kričím iba vo svojich snoch. Neznášam sa za to, aká som, kým som, ako žijem, prečo žijem, že žiť občas fakt hrozne nechcem. Nie je to ťažké, ale hrozne vyčerpávajúce. Falšovať tie hlúpe úsmevy, keď je každý z nás aj tak v tom najhlbšom pekle. Nehľadíme na druhých, iba na seba a tak hrozne to bolí. Mali by sme sa počúvať, aj keď to nie je vždy príjemné. O politike a zdravotných problémoch sa nehovorí. Ale ako potom človeka naozaj spoznám? Mám sa hrať na niekoho, kým nie som? Ale ak mu poviem všetky svoje tajomstvá pri prvom stretnutí, zrejme s krikom ujde veľmi ďaleko odo mňa. Zostala som bez bútľavej vŕby. Všetci si vedia prečítať, ako trpím, ale nikdy to nikto nepočul. Neviem to povedať nahlas. Ľahké panické záchvaty si už pomaly hľadajú miestečko v mojom živote a mňa to priam nadchýna. Ak sa moje psychické problémy premietnu do fyzickej podoby, možno s tým konečne budem vedieť niečo urobiť. Možno bude niekto ochotný pomôcť.

Pretože sú dni, kedy to nezvládam, kedy musím všetku svoju silu sústrediť na to, aby som nevzala do rúk niečo ostré.


I know I could lie but I'm telling the truth

17. srpna 2016 v 15:44 | Džejní |  My diary 2016

Aloha kaktusíky 🌵

Zvláštne veci sa dejú. Ani neviem prečo, ale mám ten pocit. Domov vo väčšinu dní neprichádzam skôr ako o ôsmej-deviatej večer, pretože na každý deň si niečo naplánujem. Je to vlastne dosť super a hlavné je, že príliš nemyslím na školu a nezožieram sa myšlienkami na ňu. Aj keď by to možno nebolo úplne na škodu. Keďže som minulý týždeň teda strávila tak, že som nemala skoro ani minútu času na ničnerobenie, napíšem vám znova, čo zaujímavé som vystrájala.

V pondelok som sa konečne dokázala dohodnúť s bývalou spolužiačkou na tom, aby sme išli fotiť, čo sme chceli už asi pol roka :D Takže sme pekne vyšli na lúku, ale keďže sme išli cez les, tak nás doštípalo hrozne veľa komárov, kým sme sa dostali naspäť na slnko. Prezliekli sme sa do fancy šiat a začali sme fotiť. Príroda všade okolo nás, signál žiadny a bolo úplne super. Fotky sa dosť podarili, niektoré ste mohli vidieť aj tu na blogu.

V utorok som zavítala do kina s M. na Dobu ľadovú. Musím povedať, že zase az to bolo jemné sklamanie, celý film som čakala na pointu, ale žiadna neprišla :D Ale akože bol to celkom milý a vtipný animák, asi tak ako vždy. Nič extra. Okrem toho som si pred kinom v ten deň kúpila dve podprsenky vo výpredaji v H&M. Len som si tam tak nakráčala, že možno by sa mi aj zišla nejaká bezramienková podprsenka. Začala som sa teda prehrabávať medzi výpredajovými, lebo sa mi za žiadnu nechce dať 15+ eur. Tak som našla jednu krásnu čipkovú ružovú a úplnou náhodou som našla aj takú čisto bavlnenú čiernu, čo sa cez hlavu musí dávať. Dúfam, že chápete, čo myslím. (A ak nie, uvidíte v koncomesačnom new in.) Takže to bol vlastne dosť podarený deň.


V stredu som navrhla, aby sme sa celá rodina presunuli na večeru k M. a jej rodine, čo som si dosť myslela, že sa stretne s úplným odmietnutím, ale na moje prekvapenie rodičia aj nevlastný brat súhlasili. Mali sme super suflaki (mäso na paličke) so všetkým možným, bol to baklažán, hranolky, tzatziki, humus, pitu, proste večera ako sa patrí. A aj atmosféra bola dobrá, aj keď nás bolo 8 v relatívne malej obývačke. Ale pomestili sme sa. Veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.

Vo štvrtok prišla na chvíľu kamarátka z Topoľčian, s ňou som išla do nákupného centra, lebo chcela niečo na obed (o štvrtej poobede, ale nevadí :D). Znova sme išli do H&M, kde som tentokrát ulovila dve tričká z výpredaja. Ale áno, už sa chcem trochu krotiť. Hlavne by som si mala vybrať z karty peniaze, lebo akonáhle platím kartou, ani sa mi nezdá, že by som niečo míňala -_- Asi o pol siedmej sme sa rozlúčili a ja som ešte chcela zájsť na večeru do Mekáča, lebo mám milión (rozumej 10) tých lístkov, ktoré vám vydá automat, keď idete v Mekáči na záchod :D Ale samozrejme som ich nemohla použiť všetky naraz, čo som síce čakala, ale aj tak. Dala som si to, čo vždy - nugetkové menu. A bola som spokojná.

Piatok som si dala oddych v podobe kina s bratom, ktorý sa práve v ten deň vrátil naspäť z tábora. Boli sme na filme Tajný život maznáčikov a keďže to bol zase animák, takže som z toho mala veľmi podobné pocity ako z Doby ľadovej. Proste nič moc. Ale zlaté. Zase sme potom zapadli do Mekáča a spotrebovali sme ďalšie papieriky zo záchoda :D Znova to bolo to isté menu plus ešte moja obľúbená jablková taštička.


Sobota sa niesla v znamení normálneho víkendového režimu, teda sme celá rodina išli na obed do čínskej reštaurácie a následne sme sa rozbehli po obchodoch. Brat potreboval nový sveter, ktorý si aj celkom rýchlo vybral a ja som mala zas taký deň, kedy hocičo si vyskúšam, vyzerá to na mne divne. Večer som potom išla s mamou na Hrad na Letné Shakespearovské slávnosti na predstavenie Dvaja páni z Verony. Hneď od začiatku mi bola zima, takže som sa tam jemne klepala, ale predstavenie sa mi páčilo. Miestami bolo dosť vtipné, miestami sa tam spievalo. Akurát bolo teda dosť dlhé, boli sme tam skoro do polnoci. Ale myslím, že aj na budúci rok by som rada išla.

V nedeľu som potrebovala konečne dočítať knihu Modroočko, aby som ju v pondelok vrátila do knižnice. Tak som teda pol dňa preležala v posteli a druhú som zase strávila v nákupnom centre, ale tentokrát som si aj niečo odniesla domov. Také pekné dlhorukávové tričko. Lebo viete, jeseň sa blíži. A ešte som s bratom bola na najviac super sushi.

V prvý deň pracovného týždňa známy ako pondelok som sa dohodla s kamarátkami zo škôlky, že sa stretneme všetky 4, čo nám dohodnúť trvalo celkom dlho. Ale podarilo sa. Tak sme sa stretli v meste, ja som predtým ešte bola v spomínanej knižnici. Boli sme na večeri v indicko-thajskej reštaurácii a zas som si dala niečo dobré, aj keď tam toho mali trochu menej na výber ako minule, keď som tam bola. Potom sme sa presunuli do ZÓNY Refresher, kde sme sa samozrejme museli aj odfotiť. Lebo čo by to bolo za stretnutie po asi dvoch rokoch, odkedy sme sa spolu všetky štyri videli, keby sme si nedali nejakú tú selfie.


Na včera sme už dlhšie mali s B. dohodnuté, že pôjdeme aj s nejakými našimi spolužiakmi k nej, niečo vypiť, prespať a tak. Upiekli sme si mäsko na grile, potom aj slaninu, začalo to vodkou s džúsom, pokračovalo hrou Slovensko otázky a odpovede Junior a skončili sme hrou Duch. Asi o pol dvanástej. Osprchovali sme sa, pretože dnes sme potrebovali ísť do roboty. O polnoci sme už možno aj spali.

Dnes ráno sme sa zobudili, napapali a išli na vlak. Teraz sedíme v robote, za chvíľu je pomaly aj koniec pracovného času a ja som práve dosť prekvapená, že blog.cz mi uverejnil na titulnej stránke ďalší môj článok a to konkrétne tento. Nemohla som si pomôcť a už o tom vedia všetci v tíme :D Proste radosť level celkom vysoký. Je to pre mňa naozaj niečo, čo som nečakala. Po robotke sa dnes znova chystám k M. a jej rodine na večeru, plánujeme mať sviečkovú, tak som dosť zvedavá, čo z toho vzíde.

Zas som toho napísala hrozne veľa :D Tak sa teda ospravedlňujem a budem veľmi rada, keď sa zapojíte do letnej giveaway, na ktorú je link na vrchu stránky. Love ya :*

 


Letná giveaway

14. srpna 2016 v 9:43 | Džejní
Po dlhšom čase som sa znova rozhodla, že usporiadam giveaway, aby som mohla dvoch z vás potešiť. Celkom mi trvalo, kým som vymyslela, čo dám ako miniúlohu na zapojenie sa, ale vlastne je to nakoniec celkom jednoduché. Tak ako aj pri poslednej giveaway, ktorá tu bola, z fotky si vyberiete z každej dvojice vecí jednu a tieto čísla potom aj s ďalšími údajmi, ktoré upresním nižšie, napíšte do komentárov. Tu je fotka:


Na nej je s číslom 1 kniha Holka z popelnice od Jacqueline Wilsonovej, s číslom 2 kniha Smrť panien od Jeffrey Eugenidesa. Čísla 3 a 4 sú dlhé náhrdelníky, 5 a 6 sú prstene, ktoré som dala do krabičky, aby ste ich videli spredu. 7 a 8 sú okuliare a 9 a 10 laky na nechty od Essence (zelený a bábätkovo modrý).

Na zapojenie sa do giveaway, napíšte do komentára tieto údaje:

1. prezývka

2. kontaktný e-mail

3. čísla vecí, ktoré ste si vybrali

4. ako ste zatiaľ prežili toto leto a čo sa ešte chystáte podniknúť


Giveaway bude trvať do 1. 9. 2016, kedy vylosujem dvoch šťastlivcov, ktorých budem následne kontaktovať.Všetkým prajem veľa šťastia :)



Náhody neexistujú

11. srpna 2016 v 10:34 | Džejní |  Téma týždňa
Všetko má svoj vyšší zmysel, veríš tomu? Každé malé rozhodnutie, ktoré spravíš, ťa privedie na miesto, ktoré ti bolo predurčené. Meň, čo chceš, ale je dosť možné, že nakoniec aj tak skončíš tam, kde si mal. Pôjdeš kľukatou cestou za svojím vysnívaným cieľom, ale svet ťa aj tak zavedie tam, kde ťa chce mať. Či sa ti to páči alebo nie.

Možno je všetko predurčené, univerzum ti vydláždilo cestu, ktorou sa máš vydať a náhody neexistujú. Dá sa na všetko pozerať z tohto pohľadu, pretože zvláštne veci sa ti dejú na dennom poriadku. To osud ťa zaviedol na to miesto, kde ti všetko zmenilo život. Rob, čo uznáš za vhodné, počúvaj svoju intuíciu. Aj malé rozhodnutia dneška pre teba v budúcnosti môžu znamenať niečo veľké. Dozvieš sa to o pár hodín, ale vo väčšine prípadov nie skôr ako o niekoľko rokov. Zdá sa, že všetko je nevyspytateľné, ale náhody neexistujú. Keď niekde máš byť, svet spraví všetko pre to, aby si tam bol. Ani nevieš ako. V jeden deň, ktorý sa bude zdať ako každý iný, príde niečo, zmena, ktorá bola pre teba predurčená. Možno to tak vtedy nebude vyzerať, ale dlhodobo ti zmení život. Nebudeš si bez tej zmeny vedieť predstaviť svoje každodenné bytie. Nová práca, nový človek, nové prostredie. Rozhodneš sa na základe predchádzajúcich skúseností, ale aj tie sa ti predsa mali stať. Bolo to tak zariadené.


Je to akoby si nemal kontrolu nad vlastným životom, však? Nemyslím si, že si niekedy nejakú mal. Život je sled momentov, na ktoré sa môžeš pozerať ako na vopred definované. Či ideš s prúdom, alebo proti nemu, alebo máš úplne vlastný unikátny smer, je to vďaka tvojim skúsenostiam, ktoré ti svet poskytol. Každé tvoje rozhodnutie je ovplyvnené miliónom predchádzajúcich. Ovplyvňujú ťa každodenné činnosti a obrazy sveta. Keď prepneš kanál v telke a práve tam dávajú niečo pre teba relevantné, osud chcel, aby si to videl. Ešte stále ťa to prekvapuje? Keď sa ocitneš zlej situácii, verím tomu, že ťa táto skúsenosť spraví silnejším človekom. Aj keď to tak práve vtedy nevyzerá. Všetky tvoje rozhodnutia ťa zaviedli až do tohto okamihu. Či povieš áno alebo nie, malo to tak byť.

Každý deň, každá noc, každá sekunda tvojho života ti je vopred daná. Aspoň ja to tak väčšinu času cítim. Buď je život jedna veľká zhoda náhod alebo aj napriek občasným menším odchýlkam žiješ podľa vopred daného plánu ušitého špeciálne pre teba, o ktorom netuší žiadna živá bytosť na tomto svete. Môžeš veriť čomukoľvek, čo uznáš za vhodné.


Kam dál