♥️ denníček ♥️ píšem ♥️ čítam ♥️ pozerám ♥️ počúvam ♥️ nakupujem ♥️ fotím ♥️ outfity ♥️

Odpovede na vaše otázky

...iba že by nie

8. srpna 2017 v 23:55 | Džejní |  My diary 2017

Zdravím vás palmičky 🏝

Už je to druhý celý deň, čo som doma z dovolenky v Chorvátsku a po úspešnom roztriedení fotiek, som sa konečne odhodlala k nejakému zhrňujúcemu článku. Jednu várku fotiek môžete vidieť pod týmto článkom, ďalšie dve vás ešte iba čakajú. Vrhnime sa teda hneď na to.

Výhľad z apartmánového balkóna.

V pondelok v noci sme vyrazili okolo druhej ráno, aj keď sme chvíľu mali v pláne ísť o jednej, ale nie všetci spolupracovali, takže to dopadlo tak, ako to dopadlo. Plynule sme prešli do Maďarska na diaľnicu a pekne sme sa šinuli v ústrety chorvátskym hraniciam. K tým sme dorazili niekedy okolo piatej ráno, skontrolovali nám občianske preukazy a mohli sme spokojne vyraziť na zdĺhavú cestu naprieč Chorvátskom. V aute sme mali celý čas pustenú klímu nastavenú na celkom nízky stupeň, takže som mala na sebe dlhé nohavice a sveter a aj tak mi bolo dosť zima. Keď sme prvýkrát zastavili na odpočívadle, slnko práve vychádzalo a začínalo byť už celkom teplúčko. Potom som bola vždy rada, keď sme mali zastávku (a že ich nebolo málo), lebo mi aspoň na chvíľu bolo príjemne a nie chladno. Tú nočnú časť cesty sa mi akosi nepodarilo zaspať, mala som hrozné nervy z tej cesty a celkovo z celej dovolenky, že čo a ako bude, ako sa budeme všetci k sebe správať a tak, takže takéto myšlienky ma prenasledovali, keď som čo i len na pár minút zavrela oči, tak som to s pokusmi o spánok vzdala. Lenže potom som samozrejme bola nevyspatá, okolo takej deviatej ráno ma začala celkom dosť bolieť hlava, ešte k tomu som aj odmietala jesť a piť, aby sa kvôli mne nemuselo zastavovať. Pri svietiacom slnku som sa predsalen snažila nejak sa uložiť a zaspať a keď som bola v takom polospánku, tak sme kdesi zastali, všetci vystúpili a ja som zostala vnútri v aute. Boli preč iba chvíľu, ale mňa to natoľko v tom nie úplne zobudenom stave rozrušilo, že keď došli naspäť, tak mi už tĺklo srdce ako o život, musela som otvoriť dvere a keďže mi v podstate vačšinu cesty bolo na nič, tak P. ku mne došiel, že či som v pohode a že by som sa mala napiť, tak som si dala jeden glg, ale okamžite som začala panikáriť, lebo som nechcela piť. Taký celkom fajný záchvat úzkosti z toho bol, ale zaujímavé je, že potom ma už aj hlava prestala bolieť a nejak som sa celkovo znormalizovala, nebola som ani unavená, keď sme asi o tri hodiny na to konečne dorazili do nášho cieľa a bola som schopná ísť hneď na pláž a nie zaľahnúť do postele a spať. Toľko cesta smerom tam.

Moreeeee <3

Keď sme konečne došli na pláž, tak to bol úplne úžasný pocit, byť v tej slanej vode, plávať, nechať sa nadnášať, vlniť sa, nechať sa tými vlnami ošpliechať. Aj keď nám teda dosť nečakane zalialo uteráky a keď som sa snažila čo najrýchlejšie dať uterák preč od vody, zabudla som, že som si pod ním nechala slnečné okuliare a celé som si ich hneď prvý deň doškŕkala, takže bye bye ochrana očí proti slnku. Ešte mi zostal klobúk, aj keď ten tiež utrpel ranu, keď naňho vyšplechla poriadna vlna, zostal celý zmáčaný a už nikdy nebude ako predtým. Plánujem ho zobrať so sebou ešte na druhú dovolenku a tam ho asi aj nechám, lebo na normálne nosenie už nie je súci.


Ideme z obchodu :D

V utorok doobeda sme sa s P. vybrali hľadať nejaký väčší obchod, pretože si chcel kúpiť nafukovačku a nejaké potraviny, ktoré v najbližšom obchodíku nemali. Dosť rýchlo sme uspeli, tak sme sa vrátili späť do apartmánu, spravili si obed a poobede hor sa na pláž. Potom ďalšie dni sme to tak nejak striedali, že sme boli vždy iba jednu polovicu dňa na pláži, pretože ja som vyhlásila, že nevládzem dvakrát za deň sa trepať hore kopcom k nášmu apartmánu. Tak sme buď doobeda alebo poobede len tak chillovali, prípadne išli do veľmi blízkych potravín. Jedno ráno som sa rozhodla, že potrebujem predsa mať nejaké fotky, tak som o siedmej vyrazila von, lebo ešte nebolo úplne príšerne horúco. Išla som popri mori kus na jednu stranu od najbližšej pláže, kus na druhú. A najlepšie bolo, že keď som sa o dve hodiny vrátila naspäť, nikto si ani nevšimol, že som vôbec niekde bola, pretože sa iba akurát zobudili. Vtedy som nafotila asi 80 fotiek, pohľadov z balkóna som mala asi 20 fotiek a potom som ešte posledný večer zavelila, že ideme pozrieť a odfotiť západ slnka. Tak sme sa aj prešli, dokonca sme chvíľku pobudli na miestnej slávnosti, keďže práve 5. 8. bol v Chorvátsku nejaký sviatok, tak boli večerné oslavy v plnom prúde.

Naša izba.

Po prechádzke sme sa všetci štyria usadili v bare, kde sme popíjali, ja samozrejme nealko, to kvôli liekom. Ale mne aj tak viac chutia nealkoholické koktejly, lebo na chuť alkoholu som si ešte stále nezvykla. A zrejme si ani nebudem nejaký čas môcť zvyknúť. V bare sa nám stala taká kuriózna vec, že sme od čašníčky dostali trávu (rozmýšľala som, či to spomeniem, ale čert to ber). Presunuli sme sa naspäť na apartmán a povedala som si, že vyskúšam, lepšie prostredie som si ani nemohla priať, takže som s tým bola v pohode. Hovorí sa: "Po tráve sa nechodí, po tráve sa smeje." A ja k tomu pridávam: "...iba že by nie." Pretože to by som nemohla byť ja, keby sa nestal presný opak toho, ako by sa človek mal cítiť. Najprv som iba začala klepať nohou a aj keď som cítila, že mi kútiky úst trochu ťahá smerom hore, celkovo som sa cítila nie príliš dobre. Long story short, skončilo to tak, že som mala asi 15-minútový záchvat akoby zavýjania, proste nebolo to plakanie, ale drali sa zo mňa také zvuky, že by si niekto nezainteresovaný mohol myslieť, že ma fakt neskutočne niečo bolí. A asi aj bolelo, ale bola to moja doráňaná, smutná, beznádejná, nekompletná, nedospelá duša, niečo hlboko vnútri mňa. Akoby som mala v svojej hlave akúsi bariéru, ktorá sa búra, keď mám v sebe drogy (rátam sem aj alkohol) a všetko, čo potláčam, sa vyderie na povrch. Takže nič príjemné a toto už fakt nikdy viac.

More s lodičkou na ukľudnenie.

Koniec dovolenky bol teda nie zrovna ideálny, potrebovala som zaspávať s podcastom v ušiach, potrebovala som, aby mi niekto niečo rozprával do ucha, nestačila iba hudba, potrebovala som rozprávané slová, aby ma odpútali od mojich myšlienok. V nedeľu ráno som ešte stále bola trochu vyklepaná z toho, čo sa v noci stalo, cítila som hanbu a mala som sa chuť ospravedlniť P. a zároveň mu poďakovať za to, že pri mne bol, keď mi bolo zle, lebo inak fakt netuším, čo sa mohlo stať, čo by som bola schopná v tom stave spraviť. Keď v noci to najhoršie odoznelo, rozhodla som sa, že si pre istotu musím ostrihať nechty na rukách, aby som si ich nezabárala do dlaní, keď budem zaspávať.

Iba random hrnček.

Cesta naspäť domov bola (minimálne pre mňa) o dosť príjemnejšia ako cesta tam, už som aj jedla a občas aj pila a hlavne som spala, aby mi to rýchlejšie ubiehalo. A keďže pršalo, tak sa mi spalo dosť dobre. Keď sme po skoro desiatich hodinách prišli do Bratislavy a prechádzali sme mostom, na ktorého druhom konci už bola mestská časť, v ktorej bývam, neudržala som slzy, lebo mi prišlo neskutočne ľúto, že ten týždeň sa končí a že sa znova musím vrátiť domov, že nebudem P. vidieť každý deň. Proste som fakt veľmi nechcela byť doma. Keď som prišla, tak som sa akurát navečerala, vybalila a trochu roztriedila fotky, aby som ich mohla na druhý deň dať na FB a aj sem na blog a aby som aj nejaké mohla vytlačiť. Potom som už bola aj celkom rada, že môžem spať v svojej posteli, ale keď sa ma mama spýtala, či mi chýbala, tak som jej povedala, že nie, lebo to proste bola pravda. Ja som si tú dovolenku užívala, aj keď to možno až tak nevyzeralo, keďže na pláži som strávila iba polovicu času, ktorý som potenciálne mohla a fakt som veľa spala, pozerala Youtube videá a dokonca som si pozrela aj jeden film, ktorý bol super a plakala som pri ňom. Ale hlavne som bola s P., prisahám, že to mi úplne stačilo, bola som rada, že ma rodičia nebombardujú telefonátmi ani príliš veľa SMSkami. Hrali sme spolu karty, ja som pila džús, on pivo, veľa sme sa objímali a robili iné zábavné veci a celkovo som neskutočne vďačná za to, že som na tú dovolenku mohla ísť.

Happy me na pláži.

Ešte aby som spísala aj včerajšok a dnešok, včera som poobedie prespala, ale večer som bola s mamou na prechádzke. Dnes som bola u psychiatra, predspísal mi lieky na ďalšie dva mesiace, antiepileptiká mám už brať ráno aj večer, aby také tie moje plačlivé stavy, nutkanie úblížiť si a možno aj záchvaty úzkosti prestali. Zašla som aj do knižnice, potom som si bola skúšať nohavice, teraz keď sú výpredaje, tak som si chcela nejaké na jeseň kúpiť a aj som si skoro kúpila jedny biele s takými menšími dierami, v ktorých som vyzerala fakt dobre, ale potom som si povedala, že by som ich asi hneď zašpinila, tak sa to príliš neoplatí. Večer som bola znova sa s mamou prejsť a ísť si vytlačiť vytriedené fotky, aby som si ich mohla založiť do albumu. A vlastne som ešte dnes poobede presvedčila rodičov, aby sme išli niekam na takú minidovolenku na dve noci na Slovensko blízko nejakého Aquaparku, takže sme aj našli ubytovanie a budúci týždeň ideme. Okrem toho som si kúpila aj lístok do divadla, kam sa chystám v deň svojich menín, takže sa celkom teším aj preto, že je to ďalšie divadlo, do ktorého idem po prvýkrát. To bolo moje viac-menej predsavzatie na tento rok - ísť do iných divadiel ako Slovenského národného, pretože tam som videla už snáď všetko.

Nejaký cool street art.

Ak sa vám podarilo dočítať sa až sem, veľmi pekne ďakujem. Budem ešte rada, ak sa zapojíte do giveaway a už mi nezostáva nič iné ako popriať vám, aby čas do víkendu rýchlo ubehol a aby ste sa mali zatiaľ krásne. Love ya :*

 


Komentáře

1 violetnikol violetnikol | Web | 9. srpna 2017 v 0:02 | Reagovat

Mrzí mě, že jsi měla na dovolené některé ty méně příjemné chvíle, ale jsem ráda, že sis to nakonec užila :) Na fotce Ti to moc sluší!
Já byla na dovolené snad jen 2x s rodiči (jako u moře) a tak nějak jsem přemýšlela, že příští rok po maturitě bychom si s přítelem mohli udělat radost a na pár dní jet do Amsterdamu nebo na nějaké jiné zajímavé místo, na pár dní :) Tak uvidíme zda to vyjde a budeme na to šetřit :)

2 . . | Web | 9. srpna 2017 v 13:38 | Reagovat

Uh, mně stačilo dvacet hodin jízdy autobusem do cizí země a pokud nepoletím letadlem, tak mě nikdo dlouho neuvidí v cizí zemi.

3 Flavia Flavia | 9. srpna 2017 v 17:45 | Reagovat

na tej fotke si strasne zlata! :)
byt s tou jednou osobou je najviac.. a domov sa potom tazko vracia.. ja som tiez nedavno prisla domov po par dnoch a velmi mi to chyba, niekedy mi pridu veci az neskutocne, ci som si ich nevymyslela v hlave.. ze to bolo tak velmi pekne a teraz len zase sedim za serialom.. :/

4 Paige Paige | Web | 9. srpna 2017 v 18:53 | Reagovat

Ako napísala Flavia, na tej fotke si zlatá :) Som rada, že si si to užila.

5 Lennie Lennie | Web | 9. srpna 2017 v 21:35 | Reagovat

Tiež súhlasím s komentami nado mnou, na fotke vyzeráš tak veselšie a odreagovane, dúfam, že si si aspoň tie "polovice" dní užila na slniečku a v mori :-) Podľa mňa aj keď to hneď možno nevnímaš, ale tak neskôr proste cítiš, akoby sa ti trochu vyjasnili myšlienky a celkovo si sa ukľudnila. Nech sa teda vydarí aj tá druhá minidovolenka!

6 Kix*♥ Kix*♥ | Web | 10. srpna 2017 v 5:05 | Reagovat

Vítej zpátky Janičko ♥ jsem ráda, že ses vrátila v pořádku, s krásnýma zážitkama, i když nastalo pár chvil, které třeba nebyly zrovna ideální :-) ale jsem ráda, že si zase s náma tady :-) i když na blogu články byly, ale i tak :-)
Cestování s klimatizací je potíž, věčně mám díky klimatizaci kašel a nachlazení... je ale jasné, že v noci nebudete jezdit s otevřenými okny a nebo bez klimatizace... :/ Cesta tam asi nebyla žádný oříšek (ale aspoň ta cesta zpět už probíhala lépe). Také nerada něco konzumuju nebo piju při dlouhých cestách... nemám ráda, když se kvůli mně musí zastavovat...
Co se týká toho probuzení osamocená v autě, také bych se lekla a byl by to šok... není to nic, co by chtěl kdo zažít...
Já jsem trávu nikdy nezkoušela,ale mám k ní i k alkoholu velký respekt, nemám ani odvahu na to, abych to vyzkoušela.  Podobný stav se stal mému kamarádovi nedávno, tak před dvěma týdny na grilovačce... On je taková trochu smutná, bezmocná, nešťastná, osamělá duše... bolavá. Všichni se smáli a on se utápěl a vydával takové bolestivé zvuky... až se mi zdálo že to dělá naschvál, ale pak jsem se o něj i bála a dávala na něj pozor... nikdy člověk neví, co se může stát, jaký zkrat... pak by z toho mohl být průšvih nebo velké neštěstí.
Je dobré, že u tebe P. byl a že tě opatroval :/
To se bohužel může stát a proto se toho bojím...
Na fotce z pláže přesně jak píšou ostatní ti to velmi sluší :-) máš v očích štěstí, uvolněnost... :-) krásná fotka! Vystihující to, že jsi byla spokojená... vždycky je pár věcí, které nejsou ideální, ale to tak je... Ráda čtu, že se ti dovolená líbila...někdy prostě stačí být v blízkosti milované osoby, cítit její teplo, vědět, že s tebou je, že je při tobě... je to víc, než cokoliv na světě... ♥
Po dovolených věčně pláču, protože mi je líto toho, jak to všechno utíká a čas tak rychle plyne...
Věřím, že ti zůstanou v paměti jen ty nejlepší vzpomínky :-)
A přeju, ať se vydaří i druhá plánovaná minidovolená! Když jsou ty prázdniny, tak je potřeba jich využít a něco zažít :-)
Ať to zlé nemá tolik prostoru na páchání škod...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.