♥️ denníček ♥️ záujmy ♥️ téma týždňa ♥️ obľúbenôstky ♥️ snívam ♥️

My diary 2017

Because you don't give up on someone you love

Středa v 21:11 | Džejní

Ahojte paplóniky ☯️

Mám hrozný bordel v posledných dňoch. Mám pocit, akoby prešla celá večnosť, odkedy som vám písala, ale nie je tak tomu. Ani sa toho nestalo príliš veľa, ale asi ma to robenie projektov a náznakové učenie sa príliš nudí. Tak mám pocit, že prešlo viac času, ako naozaj, ale aj napriek tomu je ho príliš málo na to, aby som stihla všetko, čo by som mala.

Nemám sa dobre, čo si budeme klamať. Keby nebolo toho, že som sa na zajtra dohodla s P., že sa vidíme, asi by som sa už druhý deň nebola sprchovala. Áno, je to nechutné, ale je to moja realita. Konečne som prišla na dôvod, prečo som si znova pristrihla svoje vôbec nie dlhé vlasy. Aby neboli ešte dlhšie a nemohli sa po troch dňoch neumývania a nečesania príliš zamotávať. Moja energia je tak blízko nule, ako snáď ešte nikdy a dnes som cez deň prespala dve hodiny a aj tak som stále unavená. Možno je to z alergie, ktovie, pretože som sa ako debil vybrala doobeda von, aj keď viem, že teraz mám asi najväčšie alergické obdobie. Nevládzem už sedieť doma. Ale zas, včera som celých snáď aj 8 hodín robila projekt. Len ja to mám fakt tak, že jeden deň niečo spravím a ďalšie tri potrebujem oddychovať. Ale na to teraz proste nie je čas. Snažím sa, ale viem ísť iba tým svojím spomaleným tempom, lebo bez prestávok sa nedokážem na nič sústrediť. Zaujímavé je, že stále mám chuť jesť. Keď moje myšlienky odbiehajú od učenia, vždy sa zdvihnem a idem niečo navariť/upiecť, a potom to aj s veľkou radosťou zjem. A idem spať. Tie vydreté kilá dole, zrejme veľmi rýchlo naskočia naspäť. Štve ma to, ale neviem, či s tým dokážem niečo spraviť.

Minulý piatok som bola u B., ako bolo plánované, niečo sa popilo, zahrali sme si Monopoly a išli sme spať asi o jednej ráno. Žiadna príliš veľká žúrka. V sobotu som potom programovala, ale večer som išla s mamou k M. trochu sa odreagovať. V nedeľu som potom ten príklad doprogramovala, čo ma dosť potešilo a inak som už tuším nič iné cez víkend nerobila. V pondelok som navštívila psychologičku, chcela by som tam chodiť aj naďalej, aj keď sa mi nie úplne páči, že ma nútila sľúbiť, že si neublížim do nášho najbližšieho stretnutia, ktoré sme si ani nenaplánovali. Akože sčasti to chápem, ale čo ja viem, asi som to nečakala. Ešte dobre, že som aspoň trochu odhodlaná prestať, inak by som ani nerozmýšľala nad tým, že by som tam znova prišla. Potrebovala som si všetko nechať uležať v hlave a nerobiť unáhlené rozhodnutia, tak som bola potom u P. a dosť kruto som plakala, lebo mi hlavou prebiehali myšlienky, že prečo zrovna ja potrebujem takýto typ pomoci. Že som iba na oštaru a robím problémy. Viete, zvyčajné veci.

V piatok ma čaká prvá skúška, zajtra sa plánujem celý deň učiť, tak idem dúfať, že mi to aspoň trochu pôjde. Nervy mám úplne v kýbli a cítim sa byť úplne mimo realitu. Za dnešok mám pocit, že prebehli minimálne tri dni kvôli tomu, že som poobede spala a snívali sa mi celkom reálne a zdĺhavé sny. Tak zase nabudúce. Love ya :*

Memento mori

10. května 2017 v 21:03 | Džejní

Ahojte notičky 🎵

Bakalárku som úspešne odovzdala. Nie, že by to nebol vygrcaný piece of shit (veď čo by ste chceli od 50 stranového čohosi, ktorého podstatnejšiu polovicu som zbúchala za dve noci?), ale zviazaná a odovzdaná je. Teraz sa ešte sústrediť na tie ostatné predmety. Nechce sa mi, čo vám poviem.

Áno, mala by som zabrať, vydať zo seba ešte posledné zvyšky energie, aby som si mohla povedať, že som sa aspoň snažila. Do nedele jeden projekt, do budúcej stredy ďalší, budúci piatok prvá skúška, do budúcej nedele doprogramovať aspoň zopár úloh a nahnať tak niekoľko potrebných bodíkov, ten ďalší pondelok skúška z prenášaného predmetu, ktorú musím spraviť, v utorok hneď ďalšia skúška, na ktorú môžem akurát tak zvysoka kašľať, lebo mi nič iné nezostáva. Možno som tú bakalárku aj tak robila úplne na nič. Ak nedám všetky ostatné predmety, tak obhajovať aj tak nemôžem a musím si počkať a zaplatiť rok navyše. Všetko závisí od týchto dní, od toho, ako sa rozhodnem (ne)robiť to, čo musím. Ale úprimne? Myslím, že to sama nemám šancu dať. V piatok idem k B. grilovať aj s ostatnými spolužiakmi a ak sa tam príliš neopijem, tak by som sobotu chcela stráviť s P. Času málo a povinností nad hlavu, asi tak by som zhrnula nadchádzajúce dni až týždne.


Na pondelok som sa objednala k psychologičke. Prosím si potlesk a myslím to vážne. Ešte príde tá časť, že to budem musieť povedať rodičom, pretože potrebujem peniaze. Zjavne nikto nepracuje zadarmo a toto je psychologička, ktorá mi bola odporučená s tým, že daný človek pozná niekoho, komu reálne pomohla. Stojí toľko, koľko fyzioterapia, na ktorú, podotýkam, už nechodím, a moja hlava je pre môj život nebezpečnejšia ako nejaký boľavý kĺb. Tak ako cviky na telo, potrebujem sa naučiť aj nejaké cviky na svoju psychickú stránku. Asi tak by som to videla. Potrebujem, aby ma psychologička naučila niečo, čo budem vedieť praktizovať aj mimo jej ordinácie, ale iba ona vie určiť, čo presne to je. Idem si po diagnózu a návod, ako sa s ňou vysporiadavať. Povedala som si, že to proste skúsim, lebo fakt už leziem sama sebe na nervy. Netuším, kde sa vo mne berie sila, presvedčenie a všetko okolo toho, ale rozhodla som sa konať, kým to zo mňa nevyprchá. Kto by bol povedal, že raz naozaj nájdem odvahu na to, aby som zašla za odborníkom? Trvalo mi to sakra dlho, ale myslím, že už som na tej správnej ceste. Aj keď ešte nejdem hovoriť hop, kým nebude po tom prvom sedení. Myslím, že o tom napíšem status, aby som poďakovala všetkým, ktorí ma tam dostali. A že ich nebude málo.

Toľko na dnes. Love ya :*

Tichá kráska, slabá láska

5. května 2017 v 19:36 | Džejní

Hola lovely people 🌈

Ani neviem, kedy som naposledy písala denníček. Ale zhrnutie posledných dvoch týždňov je asi také, že samá škola. A ešte pomedzi to je niekde P. Zo soboty na nedeľu som uňho spala. Bolo to pekné, konečne nezaspávať sama. Vedela by som si zvyknúť.


Tento týždeň sme sa spolu zatiaľ ani nevideli, mňa v utorok večer pochytila akási choroba, možno iba prepracovanie, ale celá som horela, teplotu som mala 39°C, tak som pre istotu celú stredu prespala doma a snažila sa poctivo potiť. Včera som už bola na jedno cviko v škole a večer som do seba hodila Paralen a čierny čaj, aby sa mi podarilo konečne napísať aspoň niečo na tú moju nešťastnú bakalárku. V utorok 9. 5. o druhej poobede je dealine a fakt veľmi by som chcela, aby sa mi to podarilo dnes v noci doraziť natoľko, aby som ten dokument poslala vedúcemu a mohla si zajtra doobeda objednať tvrdý obal, keďže ten sa vyrába minimálne jedeň deň a chcem mať aspoň trochu časovú rezervu. Včera som toho dala dosť veľa, síce samé žvásty, ale aj tak. Dnes by to už mohlo zaváňať implementáciou a technickou dokumentáciou. Akurát zatiaľ dosť nevládzem a v tejto chvíli netuším, či je to ešte nedoliečenou chorobou alebo je to už iba môj normálny stav vyčerpania a unavenosti.


Znova mám obdobie, kedy reálne začínam rozmýšľať nad tým, že by som zašla k nejakému psychológovi/psychologičke, lebo nielen, že mám svoje obvyklé hlúpe myšlienky na ublíženie si, ale keď som s P., tak mám oveľa viac pocit, že by sa mi zišlo vyznať sa sama v sebe a odkopnúť preč svoje výkyvy nálad. Lebo fakt to neskutočne vyčerpáva. Niekedy mám chuť povedať niečo, čo viem, že budem ľutovať a myslím si, že to ani nie som ja, ale možno nejaká moja choroba, a preto, keď som s ním, nahovorím dosť málo. Neviem, kde sa končí to zlé vo mne a kde začínam naozaj ja, síce so svojimi chybami, ale takými, ktoré už nie sú súčasťou akejkoľvek diagnózy. Chcela by som to všetko nejak dostať pod kontrolu. Pre seba, preňho, aj pre všetkých ostatných, ktorí pri mne neprestajne stoja alebo mi akokoľvek za tie roky pomohli, väčšinou tým, že napísali/povedali tie správne slová, keď som ich potrebovala. A to aj ľudia, od ktorých by som to fakt v živote nečakala. O to viac si cením ich odvahu napísať mi.


Idem sa ja teda mordovať s písaním bakalárky, tak mi prosím držte palce, aby som túto jednu vec mala z krku a mohla sa vzápätí vrhnúť na všetky ostatné potrebné veci do školy, ktoré som tento týždeň až kruto zanedbala. Love ya :*

I'm afraid of how bad it could become

22. dubna 2017 v 22:15 | Džejní

Zdravím vás.

Ani už viac neviem, čo vám mám do týchto denníčkových článkov vlastne písať. Nepamätám si, čo sa dialo v ktorý deň, takže idem iba tak celkovo opísať, čo sa zhruba deje. Škola mi padá na hlavu, ale trochu to kompenzujem časom stráveným s P. Keď som s ním, všetko je fajn, myslím iba na to, ako mi je dobre a príliš neriešim nič ostatné.

Avšak už druhý deň sa mi stalo, že som išla spať okolo polnoci a zobudila som sa asi o štvrtej ráno a viac ako hodinu som nevedela znova zaspať, pretože som pociťovala hrozne veľkú úzkosť kvôli škole. Absolútne to nezvládam. Ideme do finišu a keby sa dávali nejaké priebežné známky z predmetov, ktoré mám, asi by som zo všetkých okrem toho nepodstatného prepadávala. Snažím sa, ale nevládzem. Netuším, či vôbec spravím bakalárku, pretože na to, aby som ju mohla spraviť, ju musí spraviť aj spolužiačka, s ktorou ju robím. A u nej to vyzerá tak, že ju zrejme nedá. Všetko je vo hviezdach a mňa to neskutočne štve. Bojím sa toho, čo bude, ak bakalárku nespravím, ale zároveň aj toho, ak ju nejakým zázrakom spravím. Chcem proste zastaviť čas a spať, v lepšom prípade byť s P. nekonečne dlho. Ale realita nepustí.

Keď ma nestresuje škola, venujem sa overthinkingovaniu môjho (nazvime to) vzťahu. Že ako je sakra možné, že odo mňa ešte s krikom neutiekol. Bojím sa poddať sa svojim citom, pretože sa bojím, že mi bude ublížené. Bojím sa byť zraniteľná, bojím sa bolesti, ktorá stopercentne skôr či neskôr príde. Pretože nič nie je bezchybné a všetko má svoje tienisté stránky. Bojím sa byť od niekoho citovo závislá, nechcem sa trápiť kvôli chalanovi, ale aj tak presne to robím. Rozmýšľam, či prišiel v tom najnevhodnejšom alebo práve naopak najvhodnejšom čase. Pretože na chvíľu som si zmyslela, že keby nebolo jeho, tak ma tu už nič nedrží. Zas som si začala vymazávať sociálne siete typu weheartit, twitter a goodreads, premazala som videá na youtube, uploadla som školské materiály na google disk, usporiadala som si fotky, vymazala som si históriu prehliadania, proste som si povedala, že sa idem vzdať. Ešte, že tieto všetky úkony trvajú dosť dlho na to, aby som si to stihla premyslieť a hlavne rozmyslieť. Ale mala som zase raz celkom na mále.

Moje výkyvy nálad sú v posledných dňoch až úplne nadpozemské. Keď som s ním, dokážem sa usmievať a ako on povedal, dokonca žiariť, ale akonáhle sa rozlúčime, v priebehu piatich sekúnd sa dokážem prepnúť naspäť do svojho normálneho "resting bitch face" stavu. Je to zvláštne, ako rýchlo dokážem zrušiť aspoň na nejaký čas všetko, čo sme budovali dve hodiny uňho doma. Neskôr to všetko príde naspäť a ja som tak či tak úplne v keli. Už teraz viem, že ho potrebujem, že mi je s ním dobre, že mu verím, že sa naňho teším, že k nemu niečo začínam pomaly, ale isto cítiť. A občas ma trochu pichne pri srdci, lebo sa s tým stále nedokážem stotožniť, stále mi mozog hovorí, že sa nikomu nemôžem páčiť, že ma nikto nemôže mať rád. Mám problém uveriť tomu, čo sa deje, pretože som naučená, že ľudia prichádzajú a odchádzajú a nič netrvá večne. Akurát ja sa už začínam dostávať do stavu, kedy chcem, aby to večne trvalo.

Jednou vetou: I'm a mess. A zrejme ešte aj dlho budem. Love ya :*

Pobavme sa a poplačme si spolu

21. dubna 2017 v 21:30 | Džejní
Veľkonočnú giveaway predlžujem na dobu neurčitú, keďže sa dokopy ani nikto nezapojil (link na giveaway je hore nad článkami). Takže toľko oznam na začiatok a môžeme prejsť k obrázkom.

Prokrastinujem, prokrastinuješ, prokrastinujeme.

That's the most evil thing I can imagine.

Girl poweeeer!

Ahah, škola naša každodenná :D

Sweet little baby in a world full of pain

13. dubna 2017 v 11:41 | Džejní

Ahojte kuriatka 🐤

Je to divné, ale oneskorene ku mne prichádzajú pocity. Včera mi napísal P. (menný update v menu) a ja som musela sama sebe priznať, že naňho myslím viac, ako by som možno chcela. Sakra, bolo mi s ním dobre. A cítila som sa pri ňom bezpečne.

Nevyznám sa sama v sebe, ale zrazu chcem pokračovať, aj keď, prisahám, že som si predtým bola istá, že s ním chcem skončiť. Pozrite sa na mňa, zrazu riešim chalanov a vzťahy. A to som si myslela, že mne sa nemá šancu niečo takéto stať. Myslím, že som sa iba zľakla, keď chcel, aby som o tom povedala rodičom. Lebo som zatiaľ necítila tú potrebu. Lebo som si nebola istá tým, čo cítim, či vôbec niečo cítim. Asi sa bojím cítiť. Ale myslím, že by to mohlo byť predsalen pekné.

Niekedy je toho na mňa priveľa a mám chuť všetko zahodiť, myslím si, že sa nechcem meniť, ale zároveň chcem zmenu. Nechcem hovoriť, že som komplikovaná, ale občas sa tak cítim. Odháňam od seba ľudí, aby som zistila, či predsalen chcú zostať. Typická žena. Aj Hannah zo seriálu 13 Reasons Why bola taká a svojho záchrancu nenašla. Možno sa iba vzdala príliš skoro. Teraz mám pocit, že musím nechať voľný priechod pekným veciam, aby som neskončila ako ona. Vo vani s podrezanými žilami. Okrem toho, že som si cez víkend pozrela všetkých 13 dielov tohto seriálu, už asi týždeň mám chuť pozrieť si film To Write Love On Her Arms. Trochu si poplakať. Ale možno ho tentokrát nevidieť sama, ale s niekým. Také je moje fantazírovanie.

Podarilo sa mi presvedčiť oca, aby sme predsalen išli na veľkonočný výlet, takže zajtra je to na chvíľu adios Slovensko. Ideme do Krakova, takže si budem môcť odčiarknuť ďalšiu krajinu, ktorú som navštívila. Prvýkrát do Poľska a to je vlastne tu skoro za rohom. Celkom sa teším, aj keď to zase znamená hrozné zanedbávanie školy. A dokonca má pršať, takže ani fotky nebudú bohvieaké. Ale konečne nové miesto. Akurát sa neviem rozhodnúť, či si má zobrať aj foťák na film. Ale ako mama vravieva, auto odnesie, takže zrejme ho zoberiem. A samozrejme aj svoju zrkadlovku beriem, mám chuť fotiť na mraky fotiek, aj keď väčšina bude asi dosť rovnakých. Všade samý kostol. Teda, vraj. Po ceste domov by som sa dosť rada zastavila na chvíľu v Žiline, pretože som tam ešte nebola a už nejaký ten rok tam chcem ísť. Ale všetko závisí od toho, aké bude počasie a ako unavený bude oco.

V utorok som sa zúčastnila FIITkovice, teda spoločenskej akcie na našej škole. Bola som na dvoch vedomostných kvízoch, ale inak som väčšinu času presedela na chodbe a rozprávala sa so spolužiakom. Aj keď som mala skôr pocit, že sa rozprávam sama so sebou :D Nebolo to úplne zlé, ale vlastne som sa vôbec nesocializovala. Asi som to mala čakať. Chvíľu som sa rozprávala aj s chalanom, s ktorým som bola v lete v Siemense a povedal mi, že sa mu zdá, že som schudla. Tak ma potešilo, že to vidno a moja námaha nie je úplne zbytočná.

Tuším som sa celkom rozpísala. Ale tak čo, na to to tu predsa mám. Love ya :*

Úplne v pi*i

7. dubna 2017 v 21:48 | Džejní

Čaute slzičky 💧

Je mi hrozne. Pre všetko, čo sa práve deje v mojom živote. Netuším, ako dám školu. Pol dňa som strávila programovaním niečoho, čo aj tak nakoniec nechodí. Štve ma to. Neviem, ako to mám spraviť tak, aby to prešlo testovačom. Všetci sa tvárili, že zápočtovka za 25 bodov a projektíky za ďalších 25 sa budú dať zvládnuť. Lenže keď vám nedajú žiadne body za to, keď vám projektík neprejde testovačom, tak sa akurát tak môžete ísť obesiť. 17 bodov mám zo zápočtovky a akože to nie je zlé. Ale je. Naozaj veľmi.

Chvíľu som bola aspoň trochu happy, užívala som si občasnú prítomnosť chalana, ktorého som stretla na Tinderi. Ale vycúvala som z toho. Nič som pri bozkávaní sa s ním necítila. Ako napísala jedna moja spolužiačka na svoj Twitter - I pretend to feel the things I think I should feel. Ale predstierať sa nedá navždy. Predstieranie po čase začne bolieť. Bolo to pekné, bolo to príjemné, ale zistila som, že na to nemám kapacitu. Možno iba neznášam sama seba a nechcem si pripustiť šťastie. Nič nebude dobré, pokiaľ o to nezačnem bojovať. A ja som tak neskutočne vyčerpaná, že nechcem dávať energiu na veci a ľudí, ktorých v podstate nepotrebujem. Vlastne moje slová ani nedávajú zmysel, neviem vysvetliť to, čo so mnou je, iba viem, že mi odľahlo, keď som nemusela povedať rodičom, že s niekým chodím von. Predsalen to bola komplikácia.

Škola je na tom zle, ja ešte horšie, ale minulý víkend som bola na veľkonočných trhoch v Rakúsku, a potom u M. na záhrade. Dali sme prvú tohtoročnú grilovačku a M. ma trochu pofotila. Vtedy bolo fajn. Ale prihorieva, dni idú šialeným tempom a ja nič nestíham. Iba dúfam, že príde zlom, že príde dno, od ktorého sa budem môcť odraziť, nech ma aj skoro zabije, je mi to už dávno jedno. Ale nič nepríde len tak samo od seba. Snažím sa, ale zatiaľ sú plány do blízkej budúcnosti silnejšie ako moja túžba od všetkého si oddýchnuť. Aj keď občas už mám pocit, že by som zrušila všetky plány, ktoré mám, len preto, aby som nemusela riešiť povinnosti a svoj život. Niekedy za mi zazdá, že je úplne možné, že po ceste do školy sa len tak zvalím na zem, že ma moje nohy prestanú niesť, pretože tak veľmi nevládzem. Akurát potom si uvedomím, že mám na sebe jedny z dvoch riflí, ktoré mi nie sú úplne hrozne veľké a radšej sa na tých nohách predsalen udržím, aby som si tie rifle nezničila. Kilečká idú dole, ani sa príliš nemusím snažiť. Je to celkom sranda. Až na to, že asi vôbec nie.

Som úplne v piči a snažila som sa z toho dostať, ale ja fakt potrebujem 24 hodinovú starostlivosť, aby som nemyslela na hlúposti. Neviem, či mi niekedy už bolo takto zle, vždy si hovorím, že veď už ani nemôže byť horšie a ono predsalen je. Idem sa snažiť dobojovať semester, ale ružovo to nevidím. Skôr veľmi čierne. Love ya :*


P.S.: Viem, že neobieham, ale fakt nemám silu.

Does anyone else feel like the water's getting warmer?

25. března 2017 v 9:31 | Džejní

Hola, beautiful people 😊

Hlásim sa vám po ďalšom prežitom týždni. Nie, neviem, kam ten čas uteká, ale už by sme si aj mohli zvyknúť... Takpovediac mi horí pod zadkom zo všetkej tej školy a samozrejme o ničom inom ani neviem rozprávať. Aj keď vlastne minulý víkend bol iný, ako som očakávala a celkom záživný.

V sobotu síce pršalo, ale okolo obeda už prestalo a mne sa aj tak nič nechcelo, tak som išla s rodičmi a bratom na obed. Myslela som si, že sa vrátime okolo druhej naspäť domov, ale vyvinuli sa iné plány a nakoniec som sa vrátila domov až o pol deviatej večer. Normálne sme sa naobedovali v čínskej samoobslužnej reštaurácii, išli sme niečo pozháňať po nákupnom centre, vybaviť bratovu reklamáciu topánok a kúpiť mu nové a asi o tretej sme už naozaj išli smer dom, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme do Rakúska nakúpiť nejaké tie veci, ktoré na Slovensku nepredávajú. Následne nám M.-ina mama volala, že sú v Bratislave, aby sme sa u nich zastavili, tak sme išli. Iba si posedieť a hlavne sa poriadne nadlábnuť :D Skončilo to tak, že sme došli domov celkom neskoro a ja som v sobotu neurobila do školy vôbec nič.


V nedeľu si už nie som úplne istá, čo sa dialo, ale myslím, že som sa tiež dala ukecať na to, aby som vytiahla päty z domu a fakt nič sa mi celý víkend nechcelo robiť, aj keď som vedela, že by som mala. V pondelok som si nakráčala do školy so zlým svedomím, že som sa ani nezačala učiť na piatkovú zápočtovku a ešte som aj stresovala, že v piatok večer musím odovzdať nejaké zadanie. Ale stal sa tak trochu zázrak a softvér potrebný na urobenie daného zadania akosi haproval, preto nám na odovzdanie bol dopriaty ešte týždeň naviac. Na zápočtovku však nie, tú som si pekne-krásne včera napísala. V stredu som si myslela, že sa na ňu budem so spolužiakmi učiť, ale po troch hodinách, počas ktorých sme vypočítali úplné minimum príkladov, som to vzdala a išla som radšej trochu počítať domov. A teraz si ešte spomínam, že v utorok bolo vonku tak krásne, že som sa vykašľala na jednu prednášku a namiesto nej som išla tak zhruba 6 kilometrov peši do mesta popri Dunaji. A počúvala som pri tom Dear Hank and John.


Včera po zápočtovke sme pôvodne mali ísť viacerí na vodnú, ale B. sa vraj pohádala so spolužiakom, takže sme nikam nešli. Vlastne iba my dve do Mekáču, pretože po písomke sme boli úplne vyhladnuté. Fakt to dalo zabrať :D Ja som si potom hovorila, že sa prejdem, ale bola som tak zle oblečená, že som skoro zamrzla a to som iba čakala na električku. Vonku to už vyzeralo ako jar, tak som si dala iba sveter, ale fúkal taký ľadový vietor, že celé zle. Tak som potom vytiahla rodičov a brata na sushi, lebo sa mi nechcelo sedieť doma. A ešte som si aj kúpila lístky do divadla ^^


Znova prišiel víkend a ja viem, že musím všeličo spraviť do školy, lebo v utorok je odovzdanie projektu, ktorý som ani nezačala robiť, v piatok toho, čo už aspoň trochu so spolužiačkou mám urobený. A v pondelok snáď už konečne začnem robiť bakalárku, lebo som sa s mojou spolubakalárničkou dohodli, že si nad to sadneme spolu, lebo každá sama sa do toho nedokážeme dokopať. Tak snáď niečo vykúzlime. Lebo... Fakt by sme už mali. Okrem toho sa nakopili nie úplne najľahšie programovacie úlohy, takže toho mám vyše hlavy. Polovica semestra za nami a keď sa pozriem na svoj kalendár so všetkými deadlinami, ani sa mi nechce vstať z postele. Ale dúfam, že sa nejak rozkývem a nájdem svoju dávno stratenú motiváciu aspoň na to, aby som z tej školy nevyletela.

Užívajte víkend, prvý jarný, tak snáď to u vás aj tak vyzerá. Aspoň čo sa počasia týka. Veď keď je slnečno, hneď je aspoň o niečo krajšie. Love ya :*

P.S.: Bola mi obodovaná táto básnička, ktorú som písala do školy, tak som si povedala, že ju zverejním, pretože sa mi zdá byť celkom v pohode. Kto chce, môže si vypočuť.

Blížiaca sa deptajúca zápočtovka a moja prokrastinácia

22. března 2017 v 19:44 | Džejní
Už skoro celých (počkať, počítam)... 15 rokov.

Ako to je, keď máš chvíľu pocit, že chceš niečo dokázať.

Oh, prosím, nejaký dobrovoľník?

Ak to bude bolieť moc, tak krič

18. března 2017 v 9:34 | Džejní

Ahojte.

Hlásim sa vám s nie úplne najlepšou náladou. V posledných dňoch mi strašne kolíše, vôbec netuším prečo. Chvíľu si hovorím, ako urobím do školy všetko, čo mám, ako so všetkým začnem, lebo veď to nie je až také ťažké. A vzápätí stratím úplne všetku motiváciu. Tak si poviem, že si aspoň skúsim zacvičiť tie moje rehabilitačné cviky. A pritom sa úplne hrozne rozplačem. Asi je to iba nastavením mysle. Kým to budem neznášať, tak to nebude lepšie. Bože, ja tak hrozne NECHCEM.


Týždeň bol ako každý iný. V pondelok cviko, prednáška, Mekáč, v utorok prednáška, cviko a potom som tuším išla domov. Ale fakt si už nepamätám. V stredu som sa ani nedotrepala na prednášku o desiatej ráno, nevládala som sa ani pohnúť. Chcela som iba spať. Ale musela som ísť na konzultáciu z bakalárky. To je taká úplne zbytočná hodina. Na večernú prednášku sme sa kolektívne rozhodli, že nejdeme. Vo štvrtok jedno cviko, už na ňom začínajú byť ťažšie úlohy, ktorým nerozumiem. Po škole som vo štvrtok bola vonku s jedným chalanom z Tinderu. Rozprávali sme sa, ale boli to také akoby vlny. Zdalo sa mi, že keď sme dokončili jednu tému, nevedeli sme dosť dlho nájsť ďalšiu. Bola som s ním dve hodiny a možno sa uvidíme znova. Ale myslím, že je možné aj to, že ho dovtedy stihnem od seba odstrašiť svojou tvrdohlavosťou a tým, že nechcem meniť svoje zaužívané zvyky. Teda aspoň nie tak rýchlo, ako by sa páčilo jemu. Ja neviem, bol to pekný večer, bola to zmena, ale potrebujem, aby sme sa stretávali za mojich podmienok.


Včera bol celkom zaujímavý deň. Ráno som vstala o šiestej, tak som si pozrela dvojhodinový film Kingsman. O jedenástej som bola na vyšetrení u fyzioterapeuta, aby zistil, aký pokrok som spravila po tých štyroch rehabilitáciách. Zistil, že nie dostatočný, tak pôjdem na ďalšie štyri rehabilitácie. Potom som išla s ocom na trh, už tam mali medvedí cesnak, z ktorého si takto na jar robíme supiš pomazánku. Kúpili sme aj nejaké pekné a podľa mňa dosť dobré jahody. Následne sme išli na obed na sushi, potom oco išiel do roboty a ja domov. Keď došla domov mama, vybrali sme sa na prechádzku do mesta a dali sme si už vlastne druhú tohtoročnú zmrzlinu. Malinovú a kokosovú. Keď som bola malá, kokosovú nemávali, ale teraz, keď ju majú, tak je to asi moja najobľúbenejšia. 1,40eur za kopček, to už je cena pomaly ako v naozajstnom veľkomeste. Ah, kde sú tie časy, keď kopček stál 0,70eur? Ešte sme si dali aj také hrubé hranolky, asi prvýkrát po zime. Celkovo sme v tom meste strávili asi 2 hodiny a aj keď nesvietilo slnko, bolo celkom príjemne. Večer som si potom pozrela ďalší film s názvom Blue Valentine. S Ryanom Goslingom. Taký zamilovaný so smutným koncom. Páčil sa mi.

By continuing using this site you agree to share your cookies.

Dnes už dúfam, že niečo spravím do tej školy, vonku prší, takže myslím, že nos z domu nevystrčím. Otázne je, či nebudem celý deň spať. Uvidí sa. Love ya :*

Your life would be very empty if you had nothing to regret

12. března 2017 v 9:41 | Džejní

Bré neskoré ránko sa praje 🌥

Zas som sa s denníčkom o deň posunula oproti minulému týždňu. Skúsim tie denníčky písať aspoň v sobotu, aj keď teda nič nesľubujem. Keď boli prázdniny, tak som tuším písala aj dvakrát za týždeň, ale teraz ten týždeň tak preletí, že sa ani nenazdám a už je víkend. Čo je na jednej strane síce fajn, ale znamená to aj blížiace sa deadliny.

Ako posledné tri týždne pred týmto, aj počas toho, ktorý dnes končí, som bola v škole. Od pondelka do štvrtku som tam trpela, snažila som sa počúvať, písať si a aj nad tým trochu rozmýšľať. V pondelok som bola po škole so spolužiakmi v Mekáči, je to taká naša tradícia, lebo kde inde si človek môže posedieť aj tri hodiny a nepozerajú naňho divne za to, že si dá iba jedno jedlo alebo aj vôbec nič? Utorok do školy na siedmu hodinu rannú, ale výhoda je to, že je to jediný deň, kedy ma vozí mama. O druhej som mala mať prednášku, ale potrebovala som na stredu spraviť prezentáciu na bakalárku, takže som išla domov. A doma som toho vlastne veľa nespravila, lebo som si na chvíľu ľahla, a potom som už išla s rodičmi a bratmi na večeru do indickej reštaurácie. Mala som kuracie mäso so špenátovou omáčkou, bolo to trochu štipľavé, ale fakt dobré. Keď sme prišli domov, ešte sme si dali domácu čokoládovú penu a ja som sa snažila spraviť aspoň niečo do tej prezentácie.


V stredu nastal deň D, prezentáciu som mala úplne zlú, ale spolužiačka, s ktorou robím tú bakalráku, ma dosť potiahla, až tak, že nás vedúci pochválil. Ale tá chvála patrí fakt iba jej, lebo ja som dokopy nič nespravila a ani nepovedala :D Večer o šiestej bola ešte prednáška a po nej som poprosila oca, aby po mňa prišiel autom do školy, lebo na tú zimu, čo bola vonku, som bola trochu málo oblečená. Keď som došla domov, asi som sa musela hrozne nudiť, lebo som si založila účet na Tinderi, čo je akoby taká zoznamka a swipovala som :D Ja neviem, asi nejaká časť zo mňa chce trochu spoznať nových ľudí, lebo stereotyp ma už kúsok zabíja. A okrem toho mám celkom k svetu profilovku na FB, s ktorým je to linknuté, takže to treba využiť. Vo štvrtok som mala iba jedno cviko, tam som dokonca naprogramovala jednu ľahučkú úlohu a večer som bola v divadle, o ktorom vám asi aj napíšem samostatný článok.

Piatok sa niesol v znamení (zatiaľ) poslednej rehabilitácie a večernom sushi v Eurovea, ktoré bolo veľmi mňam. Včera som sa vybrala do Viedne so svojou H&M poukážkou, na ktorej som mala niečo vyše 40eur a strávila som asi dve hodiny vyberaním si vecí. Chcela som nejaké bledé tričká, lebo predsalen v teplé slnečné dni sú bledé farby ideálnejšie ako tmavé, a ešte nejaké bledé nohavice. S tými nohavicami bol samozrejme dosť problém. Našla som jedny, ktoré sa mi páčili a aj mi boli dobré, ale zdali sa mi príliš hrubé. Tak som si zobrala iné, ktoré boli trochu tenšie a skúsila som si jedno číslo a tie mi boli úplne obrie a do o číslo menších som sa skoro nevošla. Akože úplne nechápem. Ale teda zobrala som si tie o číslo menšie, myslím, že to sa pri nosení trochu roztiahne. Ale sú teda také fakt skinny :D Pôvodne som chcela high-waisted, ale v tom H&M žiadne takého strihu ani nemali, tak som sa na to vykašľala. A ešte som si kúpila čiernu podprsenku.

Dnes... Ani neviem. Zrejme pôjdeme na obed do čínskej samoobsluhy, lebo čína je vždy fajn, a potom by som si ešte chcela kúpiť jeden sveter v slovenskom H&M, lebo taký, aký som mala vyhliadnutý, tam včera ani nemali. Ono to bolo vlastne hrozne malé H&M, iba na predmestí Viedne, ale keby bolo väčšie, asi by som tam zabila viac ako dve hodiny, ktoré som tam včera strávila. Love ya :*

Kedy budú ľudia ľuďmi?

4. března 2017 v 22:18 | Džejní

Čafte tulipániky 🌷

Ja fakt nechápem, ako je možné, že prešiel ďalší týždeň. Nechcem, aby to takto letelo. Máme za sebou štvrtinu semestra a ja som ani nezačala robiť na bakalárke, z ktorej mám už čosi prezentovať najbližšiu stredu. Robím hocičo iné, hocičo, čo aspoň trochu viem, ale bakalárku a predmet, ktorý opakujem, úplne zanedbávam. Čo len so mnou bude...

Minulý piatok som tuším bola s rodičmi v Rakúsku na nákupoch, tak akosi veľmi spontánne sme minuli nejaké peniažky. V sobotu mal oco narodeniny, tak som mu piekla karamelovú tortu a na môj vkus chutila trochu príliš ako praženica :D Proste v tom ceste bolo až príliš cítiť vajíčko, neviem, čo som tomu spravila. Fakt hrozne dlho som nič nepiekla, tak sa to možno trochu na tom podpísalo. V nedeľu sme boli skoro celá rodina u M. na návšteve, tak to bolo ako vždy fajn. Aj keď sme sa vlastne len tak váľali a jedli, čo sme videli, prípadne sme hrali karty. Proste taký oddych.

V pondelok samozrejme znova škola, mala som sa dosť zle, tak som si zobrala so sebou plyšového psa, ktorý ma sprevádzal. Na cviku som vôbec ničomu nerozumela, na prednáške som nepočúvala a na ďalšom cviku som bola tiež dosť vypnutá. Dohadovala sa téma na prezentáciu, ale doteraz poriadne neviem, na čom sme sa to vlastne dohodli s mojou skupinkou a čo nám to bolo odsúhlasené. V utorok ma pochytil nejaký divný a prílišný optimizmus, pred prednáškou, ktorá bola o siedmej ráno, som si povedala, že fakt MUSÍM niečo začať robiť do tej školy, inak sa budem hrozne nenávidieť. Tak keď som v ten deň čakala na ďalšiu prednášku, spísala som si tému na projekt, ktorý chcem robiť z jedného predmetu. A bola mi odsúhlasená, tak teraz už iba ten projekt do konca marca fakt urobiť. Taktiež som v utorok večer bola s mamou na prednáške, ktorá bola na našej škole, ale predtým sme boli jesť. Pôvodne sme chceli ísť do čínskej reštaurácie, ale zistili sme, že je zatvorená, tak sme sadli do sushi baru, kde mali fakt neskutočne predražené sushi. Mala som dva kúsky tuším za 4 eurá, ale mala som aj ramen, ktorý bol fakt veľmi super. Takže nové jedlo (po fakt dlhej dobe), ktoré som vyskúšala.


V stredu bol Deň povedomia o sebapoškodzovaní, ale nič zvláštne som vlastne nerobila. Iba som si obliekla oranžové tričko a išla som na prednášku do školy. Odtiaľ na rehabilitáciu, potom na konzultovanie bakalárky a následne do Auparku, pretože som mala v pláne ísť na Profesia Days. Viete, aby som sa aspoň tvárila, že robím niečo pre svoju budúcnosť. Ale došla som tam a pred vchodom stáli ľudia, čo príliš vyzerali, že niečo odo mňa budú chcieť, tak som sa doslovne otočila na päte a išla som do Auparku (t.j. neďalekého nákupného centra), kde som chvíľu pobudla. Vo štvrtok som išla na to jediné cviko, čo vtedy mám a po ňom nasledovalo sedenie v Mekáči so spolužiakmi. A že sme tam sedeli fakt dlho. Zhruba také tri hodiny určite. Včerajšok sa niesol v znamení naprogramovania aspoň jednej úlohy, prechádzky po meste, kúpy nových tenisiek a večerného posedenia s bývalými spolužiakmi. Väčšinu času bol ten večer fajn, ale keď asi 5 báb vedľa vás začne plánovať, ako spolu pôjdu niekam na výlet do Amsterdamu, tak čo ja viem, trochu to zabolí. Že som úplne mimo ich kruhu, že ony sa stále stretávajú ako celkom dobrá partia, že majú spoločný chat na FB a ja som sama ako kôl v plote. Že ma nikto nikdy nikam nevolá, ja musím všetko iniciovať... Vtedy dávno som si toto všetko vybrala a stále musím znášať následky. Najhoršie na tom je asi to, že som sa odvtedy vlastne vôbec nezmenila.

Dnešok bol krásne slnečný, aj keď neskutočne fúkalo. Bola som s rodičmi na prechádzke, trochu rozchodiť tie moje nové tenisky a trochu si užiť, že snáď už konečne prichádza jar. Mali sme obed na mieste, kde som ešte nebola, dala som si hamburger a ten bol úplne super. Neskôr som si dala aj Bubbletea a sushi, doma som na večeru uvarila cestoviny s lososom. A potom som si sadla za počítač, že idem spraviť niečo do školy, ale motivácia je zase ta tam. Tak si vravím, že pozriem si jeden z filmov, ktoré si už dlhšie chcem pozrieť, ale skončila som pri videu z NerdCon: Nerdfighteria s názvom Let's Talk About Mental Health. A bolo dobré. Úspešne som sa preprokrastinovala k času, kedy je už normálne, že pôjdem spať, takže zase raz pekne zabitý víkendový deň.

Na zajtra žiadne plány nemám, uvidím, ako sa všetko vyvinie. Ale jasné, mala by som robiť niečo do školy, lebo aj keď som už niečo trochu spravila, stále je toho až príliš veľa predo mnou a stále to pribúda. Ale čo, taký je život. Love ya :*

The more we normalize talking about what we went through, the more people we're going to help

24. února 2017 v 9:45 | Džejní

Zdravím vás všetkých, moji najmilší 💓

Včera sa mi stala taká veľmi zvláštna vec, ale idem vám najprv porozprávať o uplynulom týždni, aby to malo trochu formu. Veď viete, ako vždy. Minulý piatok som bola s mamou po nákupných centrách a víkend sa niesol v znamení návštevy u M. Bolo fajn, niečo sme vyrobili, lebo sme skrátka mali takú náladu. Ja som na svoje výtvory celkom hrdá, asi ich vám aj ukážem v New In (či už formou videa alebo článku, ešte neviem, ako sa podarí). Sú to vlastne blbostičky, ale aspoň som mala čo robiť a nemyslela som toľko na povinnosti. Aj keď samozrejme očakávam, že sa mi to v budúcnosti vypomstí.


V pondelok bola normálne škola, bola som po nej so spolužiakmi v Mekáči. V utorok som mala skororannú prednášku, jedno celkom ľahké cviko a počas prestávky medzi cvikom a ďalšou prednáškou ma jemne začalo škrabať v krku. Takže odvtedy som tak kúsok chorá, už som do seba napchala toľko chémie vo forme Tantum Verde cukríkov a Coldrexu, že moje telo zo mňa musí mať radosť. Tak ale nevadí. V utorok večer sa stala taká nie veľmi pekná vec, brat sa porezal pri ostrení noža a ja som teda rada, že som nič nevidela, až potom jeho zafačovanú ruku, keď došiel naspäť z pohotovosti. Má pár štichov, ani neviem kde presne na ruke, ale tak prežil. To je asi hlavné. Stredajšiu školu som skoro odignorovala, akurát som bola na konzultácii z bakalárky, takže aj do jej robenia by som sa už pomaly mala pustiť. 8. 3. mám prezentovať, ako som pokročila a zatiaľ som ani nezačala a samozrejme mám na práci milión iných vecí do školy. Ale asi budem aj tak celý víkend polochorá doma, takže dúfam, že sa budem nudiť natoľko, aby som tie veci aj naozaj porobila. Inak si budem neskôr nadávať.


Teraz teda k tomu, čo sa stalo včera. Ráno asi o desiatej si tak hovorím, že čeknem si správy v informačnom systéme a tam na mňa vyskočila správa od prodekana našej fakulty, že chce, aby som po cviku prišla za ním do kancelárie. Samozrejme moja prvá reakcia bola absolútne zdesenie, že čo odo mňa dopekla môže chcieť. Moje myšlienky zablúdili všelikam a tesne pred tým stretnutím som ubezpečovala sama seba, že to bude iba nejaká úplná volovina, ako že som zabudla niečo podpísať, aj keď som tomu popravde ani príliš neverila. Ukázalo sa, že moja prvá myšlienka a to to, že mi chce niečo povedať k mojim videám na Youtube, bola správna. Čo samozrejme úplne chápem, asi som znepokojila už príliš veľa ľudí na to, aby to zostalo úplne bez povšimnutia. V podstate mi iba povedal, že dostal echo, že tie moje videá existujú, nejaké videl a že mi môže dať kontakt na psychologičku, ak chcem. Ja som iba prikyvovala na všetko, čo povedal a na záver povedala ďakujem, dovidenia. Bola som tam asi dve minúty a prišlo mi to celkom zvláštne. Popravde, keď som nad týmto scenárom ešte doma predtým rozmýšľala, bála som sa, že by mi mohol povedať, aby som prestala robiť videá alebo aby som vymazala tie, čo som spravila. Po tom rozhovore (ehm, prodekanovom monológu) som išla nájsť B. a takých spolužiakov, s ktorými sa najviac bavím a povedala som im, čo sa práve stalo. S absolútnym úsmevom na tvári, lebo to bolo také nepríjemné, až to bolo vtipné. (Yop, som divná.) Ale hej, je to milé, že škola sa zaujíma. Len sakra, ja mám stále pocit, že až príliš zveličujem a vôbec si ani nezaslúžim, aby mi niekto pomáhal, lebo nie je prečo.

Toľko story na dnes, ešte vás upozorním na toto video a to bude asi už všetko. Prajem krásny, už možno aj celkom jarný víkend. Love ya :*

Aké to je

21. února 2017 v 21:04 | Džejní
Bola raz jedna Poľka, ktorá natočila dokonalé video o depresii. Všetko, čo v ňom hovorí je taká neskutočná pravda a tak veľmi sa do toho viem vžiť, že to snáď ani nie je možné. Prisahám, že podľa mňa lepšie video o depresii ako toto ani neexistuje. Milujem ho od prvého videnia (ešte niekedy v novembri), a preto vám ho sem dávam:


Everything is controlled by a small evil group to which, unfortunately, no one we know belongs

17. února 2017 v 10:40 | Džejní

Pekný piatok prajem 👋

aj keď teda vonku je fajná hmla. Predvčerom bolo tak krásne slnečno, že som normálne začala mať na chvíľu pocit, že by mohla prísť jar. Ale posledné dva dni ma zase vyviedli z omylu. Nevadí, ja si počkám. A ako prebiehal môj prvý semestrový týždeň? O tom po krátkom zhrnutí toho, čo sa dialo, odkedy som nepísala denníčkový článok.

Minulý štvrtok som bola na Fyzio Klinik na vyšetrení, kde mi určili liečbu, ktorá pozostáva zo štyroch rehabilitácií a následného ďalšieho vyšetrenia, že ako sa to všetko zlepší. V piatok poobede som sa vybrala s rodičmi na nákupy potravín do Rakúska a víkend bol akýsi taký normálny, niesol sa v znamení nákupných centier, sobotňajšieho obedu v čínskej reštaurácii a čítania knihy. Konkrétne som si konečne prečítala knihu Pena dní, ktorú mi ktosi odporučil asi pred dvoma rokmi :D Takže úspech. Snažila som sa ešte si užiť posledné voľné chvíle a pondelok hor sa do školy.

Nebola to žiadna sláva, mala som prvé cviko z predmetu, ktorý opakujem a skoro ma porazilo, keď tam došiel cvičiaci, ktorého hrozne nemám rada. Lebo ja som si naschvál dala cviko s niekým iným, tak ma dosť prekvapilo, že došiel on. Ale našťastie to bola iba jednorazová záležitosť a ani ma nevyvolal k tabuli. Potom bola prednáška, na ktorej som si tuším vyfarbovala a následne cviko z toho istého predmetu ako prednáška, kde som sa snažila počúvať, ale bohvieako mi to nešlo. Dostali sme nejaké pokyny, že čo a ako sa bude diať a v podstate sme skončili veľmi skoro.


V utorok som išla do školy na siedmu hodinu rannú, čo bolo celkom kruté, vzhľadom na to, že som už asi dva mesiace nevstávala skôr ako o pol ôsmej. Ale nejako som to zvládla, zase som sa podozvedala, čo sa odo mňa bude očakávať na ďalších troch predmetoch, vrátane zmenených podmienok toho, ktorý opakujem a o štvrtej bolo po škole. S B. a ešte jedným spolužiakom sme sa rozhodli, že keďže nemáme nič zaujímavejšie na práci, pôjdeme všetci traja spolu na večeru. Musím povedať, že to bolo fajn, išli sme do pizzerie, ja som si dala polievku, lebo som proste polievkový človek a odjedla som jeden kúsok z každého pizze, lebo doma ma ešte čakala večera, na ktorú som sa už dlhšie tešila. Rozprávali sme sa o všeličom možnom, ale celkom veľa o mojom neexistujúcom love life, keď sa mi B. a spolužiak snažili dohodiť všetkých možných ľudí. Ale celkovo to hodnotím ako veľmi vydarený večer.

Streda sa niesla v znamení dvoch prednášok, medzi ktorými je 6-hodinová medzera, počas ktorej som bola na rehabilitácii, predala som jednu knihu a stihla som sa nudiť v škole spolu so spolužiakmi. Na večernej prednáške som potom už fakt skoro zaspávala, ale aj tak mám pocit, že sa tam vlastne nič príliš zaujímavé nedialo. Včera som mala iba jedno cviko, na ktorom sa veľa vysvetľovalo, takže som si pekne zapisovala a doma som potom spravila aj jednu programovaciu úlohu. Síce ľahkú a naprogramovať mi to trvalo minimálne trikrát toľko, ako by malo, ale niekde treba začať. Na večeru som sa s mamou a bratom vybrala do jednej reštaurácie poblíž, takže som sa fajne nadlábla a ukončila som tak prvý týždeň semestra. Pri zaspávaní mi napadla téma na projekt, ktorý musím spraviť na jeden z predmetov, ktorý mám, teraz ešte dúfam, že to bude v pohode téma a bude mi uznaná ako dostačujúca, lebo mi fakt nič iné nenapadá a asi ani nenapadne. Na dnes nemám žiadne plány, takže uvidím, ako sa všetko vyvinie.

Trochu strácam pôdu pod nohami, zas sa na mňa idú valiť školské povinnosti a zatiaľ si nie som úplne istá, ako to všetko zvládnem. Ale idem sa snažiť. Love ya :*

Life is a whim of several billion cells to be you for a while

8. února 2017 v 19:47 | Džejní

Čauko predmetíky,

práve som si dnes vyberala rozvrh. Inak sa nič príliš podstatné nedeje. Rozvrh mám divný, samé medzery, málo predmetov. Čo ja budem robiť s toľkým voľným časom? Ale nie, vážne. Ani sa nebudem môcť vyhovárať na to, že musím trčať na cviku či prednáške, aby som sa vyhla robeniu bakalárky alebo projektíkov. Najviac kruté však pre mňa je, že dva dni mám čosi až do ôsmej večer... Ale asi sa s tým nejako vysporiadam.

Názvy nie sú podstatné, ide o to rozloženie. Modré sú cviká, zelené prednášky.

Vraj sa na každom predmete budú riešiť projektíky, zrejme vo dvojiciach a ja samozrejme žiadnu dvojicu nemám. Asi teda budem musieť veriť v to, že sa to nejakým spôsobom utrasie. Ale ešte do toho pondelka chcem riešiť školu čo najmenej. V nedeľu bol krásny slnečný deň, bola som vonku s mamou, s K. som sa nakoniec nestretla, pretože mala iné plány, ale zato som bola s B. a pár ostatnými spolužiakmi najprv v Mekáči, potom v čajovni. Oni si dali vodnú fajku, mne to nechutilo. Mala som iba citronádu a do desiatej večer sme hrali spoločenské hry, ktoré tam mali.

Pondelok celý deň neskutočne pršalo a aj keď som bola tak predbežne dohodnutá s K., musela som to zrušiť, pretože nepôjdem predsa dobrovoľne von v daždi. Tak som dočítala knihu (Jonas Jonasson - Zabiják Anders) a postla som jednu zo svojich básní na Instagram s hashtagom #PoetickyPondelok, ktorý vymyslel Expl0ited. A čo sa nestalo, nielenže mi moju báseň Explo lajkol, ale aj okomentoval. Tak som mala trochu fangirling záchvat, ale našťastie ma to dosť rýchlo prešlo. Večer som ešte bola s mamou v divadle, to už tak príliš nepršalo a okrem toho lístky sme už mali kúpené dlhšie. Bolo to pre mňa nové divadlo, väčšinou chodím do Slovenského národného, ale teraz som sa vybrala do Mestského. Predstavenie sa volalo Pravda a najviac textu hovoril Maštalír. Dosť sme sa na tom nasmiali, aj keď tá téma (nevera) nebola zas až taká vtipná. Ale po dlhšom čase som bola na predstavení, na ktorom sa dalo fakt dobre zasmiať. Tento rok by som chcela ísť práve do tých iných divadiel a menej do Slovenského národného, lebo mám pocit, že o dosť veľa prichádzam. Už mám aj pár predstavení vyhliadnutých, akurát je trochu problém, že tie lístky stoja tak dvakrát viac ako som zvyknutá. Ale niečo už vymyslím, prípadne nebudem chodiť tak často.


Včera sa B. a aj všetci ostatní spolužiaci dozvedeli svoje výsledky zo skúšky z predmetu, ktorý opakovali a všetci, ktorých poznám, to dali. Tak sa vraj boli opiť. Ja som sa stretla s bývalou spolužiačkou pekne v kaviarni a za deň som prečítala jednu celú knihu (Colleen Hoover - Život jedna báseň), ktorá bola fakt super. Dnes som bola vrátiť knihy do knižnice a dve som si aj požičala, akurát asi ich už do začiatku semestra nestihnem prečítať. Ale ktovie. Na ďalšie dni nemám žiadne plány, aj keď teda zajtra idem kamsi na rehabilitáciu, teda aspoň som si myslela, že na rehabilitáciu, ale vraj to bude iba vyšetrenie, aby mi určili liečbu. Tak sa uvidí, že čo bude ďalej.

Sneh sa vďaka pondelkovému daždu roztopil a už ani nie je príliš mokro, takže nevadí, že po nociach zase kúsok mrzne. Ach, mám chuť ísť niekam na výlet. Hocikam. Love ya :*

Avoid reality at all costs

3. února 2017 v 19:04 | Džejní

Hola kocočky 😇

Tiež vám už to počasie, čo vonku vládne, lezie poriadne na nervy? U nás je už asi dva týždne v kuse zamračené. V utorok dokonca snežilo. Pamätám si to, pretože v utorok som bola aj v divadle a večer o šiestej som išla po čerstvo napadanom snehu. Ale aspoň som nebola vonku cez tú najväčšiu metelicu.

Počkať, začnem ešte víkendom. Sobotný výlet do Ikea sa podaril, následne sa ozvala M., že je v Bratislave aj s rodičmi, tak sme sa s mamou na chvíľu zašili k nim. Ja som sa potom dohodla, že prídem aj v nedeľu a budeme s M. piecť. Čo sme aj urobili. Výsledok nášho snaženia sa boli obrie makrónky a tzv. polárne chlebíky (recept na makrónky, recept na polárne chlebíky). O program na víkend som teda mala postarané, potom prišiel nový týždeň a s ním spojené čakanie na Godota, teda výsledky zo skúšok. Asi v utorok sa dostavili už naozaj všetky výsledky a konečný stav po 5. semestri štúdia na vysokej škole v odbore Informatika dopadol nasledovne: B (teoretická časť bakalárky), C, C, D, D, D, E, E. Na to, že som mala o dva predmety naviac, z ktorých bol jeden fakt náročný, myslím, že dobre. A všetky skúšky na prvýkrát, nič netreba opravovať, a tak si už týždeň a pol relatívne spokojne lebedím doma väčšinou s knižkou v ruke. Kto by chcel vedieť, aké knižky som zatiaľ za tento rok prečítala, môže si pozrieť môj profil Goodreads a prípadne si ma aj pridať ako priateľa.

#relatable

Ale nejak som odbehla od denníčkovania. Na pondelok večer som si dohodla stretnutie s kamarátkou zo škôlky, pretože som proste mala chuť ísť s niekým von. A všetci, s ktorými sa normálne stretávam, sú preč. (Dobre, asi je tak trochu moja chyba, že mám iba dve kamarátky, s ktorými najradšej trávim čas a obe študujú v zahraničí, ale tak čo so mnou narobíte.) Tak sa teda snažím trochu si rozšíriť obzory. V utorok ráno som zašla do knižníc (dvoch), požičala som si dokopy 5 kníh a dve som už aj úspešne prečítala. Proste keď mám kopu času, tak sa snažím dobehnúť všetko zameškané. Potom večer som bola v spomínanom divadle. A to predstavenie bolo fakt depresívne. Akože už aj na mňa, pretože ja celkom rada plačem pri predstaveniach, filmoch aj knihách. Ale tak čo je veľa, to je príliš. Toľko zmienok o samovražde, že mi to normálne až nepríjemné prišlo. Aj keď s odstupom času sa mi to vlastne páčilo.

Na stredu som sa objednala k zubárke a myslela som si, že mi bude vŕtať jeden z mojich kazov, ale robila mi "iba" zubnú hygienu. Aj tak to nebolo dvakrát príjemné. Tak ale ok. Večer k nám potom ako vždy prišiel môj nevlastný brat na večeru, mali sme steak. Včera som spolužiakov vytiahla do kina, boli sme na filme Rozpoltený (po anglicky Split) a nie je to síce moja šálka kávy, ale bolo to zaujímavé. Len ten koniec sa mi až tak nepáčil. Pretože znamená sebapoškodzovanie to, že je človek zlomený? Ale dobre, nejdem to radšej viac rozoberať, aj tak tipujem, že väčšina z vás ten film nevidela a ani sa nechystá vidieť. Ja som na to išla iba preto, aby som furt netrčala doma. A hej, vytiahla som aj spolužiakov, pretože si myslím, že oni tiež majú tých medzisemestrových prázdnin už pomaly dosť :D

Jedno a druhé súvisiace videjko.

Dnes som sa ráno o pol siedmej išla posadiť na ortopédiu a po ceste som sa samozrejme krásne šmykla a spravila som takú jemnú roznožku, keď som sa snažila prekročiť mláku. A teda u ortopedičky som sa nič zaujímavé nedozvedela. Akurát som dočítala ďalšiu knihu a oco ma potom objednal na nejakú rehabilitáciu na budúci týždeň. Tak som zvedavá, čo to dá. Poobede som sa išla s mamou túlať po nákupnom centre, chcela by som nohavice bordovej farby, ale asi mi zatiaľ nie sú súdené. Kúpili sme sushi a teraz vám píšem.

Na víkend nemám vlastne žiadne plány, aj keď teda v nedeľu by som sa rada videla s K., tak snáď nám to výjde. Vyzerá to tak, že Žilina znova tento rok padá, takže výletík už asi do začiatku semestra žiadny nedám. Ale plánujem si znova si nafarbiť vlasy na fialovo. (Neviem, aký to má súvis, ale nevadí.) Ok, už končím. Love ya :*

The idea is to die young as late as possible

28. ledna 2017 v 8:39 | Džejní

Ahojte pusinky 💋

Zase raz píšem. Ani neviem poriadne prečo. Snažila som sa zosmoliť niečo na tému týždňa, ale akosi mi to nejde. Písanie mi nejde a trochu ma to asi štve. Nie som na tej správnej vlne. Za posledný týždeň som prečítala dve knihy - The Rosie Project a Harry Potter a prekliate dieťa. O tej prvej bude v blízkej budúcnosti článok a o tej druhej možno tiež raz. Teraz som sa dala na čítanie Procesu od Kafku, ale toľko jednoliateho textu mi je celkom ťažké čítať. Aj keď čítam už celkom rýchlo.

Okrem čítania ešte pozerám filmy (najnovšie Collateral Beauty a La La Land) a von chodím veľmi sporadicky. V utorok som mala spomínanú skúšku, niečo som vedela, ale jednu celú otázku za 14 bodov som odignorovala, lebo som si tú tému ani len nepozrela. Tak ako všetci ostatní, ktorých poznám :D Opravujú hrozne pomaly, ale teda skoro som zinfarktovala, keď mi vo štvrtok pribudlo 0 bodov do listu záznamníka učiteľa do otázky, na ktorú som odpovedala, myslím si, celkom slušne. Ale potom našťastie tú nulu učiteľ presunul do kolónky pre príklad, do ktorého som nenapísala ani čiarku. Čo som si od začiatku myslela, že bude zrejme tak, ale teda už som začala rozmýšľať nad tým, že sa začnem učiť na opravný termín. Od štvrtku sa bodovo z toho predmetu nič nepohlo, ale z jedného iného trochu áno. Ten sme písali priamo v informačnom systéme, takže vidíme v podstate "live", ako nám tie body pribúdajú. A už mám toľko, že na Ečko to je a ešte stále môžem získať ďalších 24 bodov. Myslím, že do konca víkendu by to mohli mať opravené, ale tak ktovie. Táto škola je nevyspytateľná.



Jedna silno pozitívna správa však je, že z teoretickej polovice bakalárskej práce mám B. Čo som fakt nečakala. Síce všetci, ktorí ju majú zatiaľ oznámkovanú, majú A, ale ja som mala pocit, že som ju mala hrozne divnú. Takže som za to B celkom rada. Včera som bola s bývalou spolužiačkou v Slovenskej národnej gelérii a pýtala sa ma, že či mám aj nejaké Áčka z niektorých predmetov. Tak jej vravím, že mala som jedno Áčko v prvom semestri prvého ročníka z predmetu, z ktorého ani nebola skúška, iba sme mali napísať taký rozsiahlejší dokument. Odvtedy žiadne A ani len nehrozilo, taká najlepšia známka je u mňa C, aj to z predmetov, ktoré sú akoby mimo môjho informatického odboru. Podnikanie a manažment, Manažérska ekonómia alebo Právo informačných a komunikačných technológií. Z tých ostatných predmetov som silno vďačná za Ečka alebo Dčka. Dobre, asi si pamätám horšie výsledky, ako naozaj mám, keďže som sa teraz pozrela do svojho e-indexu a nevyzerá to až tak biedne. Napríklad minulý letný semester som mala B z asemblerov. Síce tam bola primitívna skúška, ale Bčko je Bčko. C som mala z Princípov softvérového inžinierstva, ale tie tri Ečka a jedno FX mi to celkom pokazili. Ale viete, asi sa nesťažujem. Iba si občas myslím, že som trochu hlúpa. Ale nie je to problém väčšiny ľudí? (Myslím podceňovanie sa a cítenie sa, že nie sme dosť dobrí.)


Po návšteve Galérie sme si išli sadnúť do KC Dunaj na limonádu, čo bol sirup Herbert (konkrétne príchuť jazmín-pomaranč) zaliaty sódovkou a bolo to neskutočne dobré. Viete, väčšinou sa snažím vyhýbať sladkým nápojom, už som si prestala aj sladiť čaj a veci ako Coca-Cola, Fanta a im podobné fakt pijem iba keď som hrozne smädná a po ruke nie je nič iné. Keď sme s mamou niekde vonku na prechádzke napríklad. Alebo keď príde M. s rodinou do Bratislavy a máme také menšie posedeníčko. Ale kvalitný sirup zas nie je to isté ako kolovité nápoje a podobné veci, či? Nie, že by moje svedomie hovorilo niečo zlé, akože koľko kalórií v tom je, to fakt nie. Proste viem, že presladené brečky pre mňa nie sú dobré, tak som sa ich rozhodla piť iba príležitostne. Aj keď uznávam, že príležitostne u mňa zatiaľ znamená tak raz za týždeň. Každý máme svoje muchy.

Dnes je víkend, ale vôbec to tak nevnímam. Akurát viem, že je brat doma. Asi pôjdeme do Ikea, mal by si vybrať nejaké skrine do svojej izby, keďže mu ju chcú rodičia trochu zrekonštruovať, takzvane zoštudentiť. Proste nahradiť farebnučké skrine za nejaké neutrálnejšie. Ešte mi teraz napadlo, že som vám chcela povedať, že som sa včera prihlásila do aplikácie Letgo. Tak ak sú tu nejakí ľudia, ktorí majú túto appku a zaujímalo by ich, čo tam ponúkam, tak mi môžu napísať svoje meno buď sem do komentáru, alebo keď nechcete verejne, tak na mail dzejni.blog@gmail.com. Je to niečo podobné ako vinted.cz, akurát sa tam primárne veci predávajú a nie vymieňajú.

Na to, že som nevedela, čo vám písať, som napísala celkom dosť veľa žvástov. Nakoniec vám ešte prezradím, že som natočila ďalšie videjko, ktoré je na mojom kanáli. Tak ak môj kanál neodberáte, aby ste vedeli. Love ya :*

You're suicidal, you're allowed chips

23. ledna 2017 v 20:21 | Džejní

Hola čapičky 🎩

(Keď sa môže divadelná hra volať "Pi čaj, miláčik!", tak ja môžem použiť akýkoľvek divný pozdrav :D) Pozerá tu niekto z vás Sherlocka? Myslím teraz ten seriál. Ja som absolútne závislá na jednej scéne z druhého dielu štvrtej série, čo je práve teraz najnovšia a mnohí hovoria, že posledná séria. Jedna Sherlockova replika z tej scény je v nadpise a prinášam vám aj jeden zdĺhavejší citát z tej časti, s ktorým síce veľa ľudí nesúhlasí, ale myslím, že niečo pravdy na tom je:


Neviem, či ste niekedy počuli hlas Benedicta Cumberbatcha, ale keď toto hovorí ako zdrogovaný Sherlock, je to na nezaplatenie. Celá tá druhá epizóda je dosť dobrá. A tretia (posledná) je taká, že som pri nej mala skoro stále pocit deja vu. Akoby som ju už niekedy predtým videla. Bolo to zvláštne. Ale vrátim sa do tejto reality. Aj keď aj tu sa dejú veľmi zvláštne a nepredvídateľné veci. Prekvapivo v dobrom zmysle slova. Predmet Operačné systémy, ktorý som prenášala z minulého roka, som dala na E-čko. Veľmi, veľmi tesne, ale asi fakt zasiahla vyššia sila. Občas mám pocit, že ma tu vesmír z nepochopiteľných dôvodov stále chce. Mala som presne potrebný počet bodov z príkladov a o 1,5 bodu viac ako som potrebovala z teoretickej časti. B. a jeden spolužiak žiaľ to šťastie nemali, čo mi je neskutočne ľúto. Lebo ja naozaj neviem, ako by som ten ďalší semester prežila bez B. Ešte je opravný termín a neskutočne jej budem držať palce, aby to dala. Pre ňu, ale aj pre seba, keď mám byť teda úprimná.


Z ďalších predmetov to vyzerá tak, že som mala najprv D z Manažérskej ekonómie, ale potom sa nejak prepočítavali body, vynásobovali a neviem čo všetko ešte, a nakoniec mám teda finálne zapísanú známku C. Síce nepodstatný predmet, ale aj to poteší. Posledný predmet, z ktorého zatiaľ viem výsledok je Modelovanie softvéru. Pred prenásobením bulharskou konštantou (rozumej tak, aby prednášajúcemu vychádzala pekne krivka známok tak, ako predpokladal) som mala presne 56 bodov, teda spodnú hranicu E-čka. Po prenásobení to je 60, čo však známku vôbec nemení. Ale prešla som. Z minulotýždňových skúšok zatiaľ známky nemám, ale po tom zázraku menom Operačné systémy už začínam veriť tomu, že som ich mohla dať. Ono to vlastne boli dosť ľahké skúšky.

Toto by bol raj na zemi.

Zajtra ma čaká posledná riadnotermínová a možno teda aj posledná skúška úplne. Neviem zatiaľ na ňu skoro nič, už sa mi absolútne ani nechce pozrieť sa do toho. Tak iba dúfam, že mi šťastie bude hrať do karát a budú také isté otázky ako minulé roky alebo že ma proste osvieti a nejak to na 20 bodov z 50 "obkecám". Pravdupovediac ani neviem, čo budem robiť s toľkou kopou voľného času, ktorý sa mi potenciálne naskytuje a ktorý zostáva do 13. 2. 2017, kedy začína ďalší semester. Určite by som chcela ísť na nejaký výlet, už asi dva roky plánujem Žilinu, tak snáď to konečne tentokrát výjde. Viedeň by tiež nebola od veci, aj keď tú som v rámci piatočných osláv (kedy som sa dozvedela, že som dala tie Operačné systémy) už stihla navštíviť. Minula som darčekovú kartu do Claire's, ktorú som dostala na Vianoce a kúpila som si malú plyšovú Pusheen, nálepky Pusheen a zošit s nápisom Choose happy (fotka na instagrame). Následne som časť darčekovej karty minula aj v H&M, kam sa však neskôr ešte plánujem vrátiť. Ako posledné stanovište som navštívila aj Lush, ktorý mi zasponzorovala mama, takže som odchádzala silno spokojná so svojimi úlovkami.


Víkend som trávila viac-menej v nákupných centrách, asi ako každý víkend. Ale keď ono sa vonku nedá byť dlhšie ako pol hodinu. Neznášam zimu. V sobotu som sa trochu prešla aj s mamou po meste, boli sme v Starej tržnici na úžasnej čerstvej holandskej wafličke. Mňam. Konečne sa mi podarilo dočítať knihu Buffering od youtuberky Hannah Hart a už sa neviem dočkať toho, ako vám o nej napíšem. Akurát na to ešte musím dočítať aj The Rosie Project, aby som mala znova trojicu kníh, o ktorých budem písať v jednom článku. (Tá tretia je Love Letters to the Dead.) Včera večer mi niekto napísal prvý komentár pod moje video o sebapoškodzovaní, ktoré som natočila pred asi dvoma rokmi, tak som si povedala, že je to znak toho, že by som mala natočiť nejaké ďalšie video na túto tému. Nič príliš premyslené, ale chcela som nejak začať a uvidím, či sa budú v mojej hlave rodiť ďalšie nápady. Dúfam, že áno.

Zajtra ma teda čaká skúška, už to nejak dobojujem, od piatku u mňa vládne celkom v pohode nálada, tak to snáď bude fajn. A keď nie, tak mám opravný termín. Veď skúška je od slova skúsiť. (Znova tie obrázky, ale snáď pobavia a aj poslúžia na zamyslenie.) Love ya :*

P.S.: Keby sa ma ešte niekto chcel niečo spýtať, tak môže pod týmto článkom.

Always remember you are unique; just like everyone else

19. ledna 2017 v 17:50 | Džejní

Znova raz vás zdravím.

Tak rozmýšľam, čo vám dnes zo svojho života prezradím. V týchto dňoch sa všetko točí iba okolo učenia sa na skúšky. Žiadnou novinkou pravdaže nie je, že už skoro vôbec nevládzem. Pretože kedy som vlastne vládala?


Ešte ma čaká jedna riadnotermínová skúška budúci utorok, a potom nejaké tie opraváky. Teda asi. Výsledky sú zatiaľ neznáme. Ale zo všetkého mám hrozne zlý pocit. Zo žiadneho predmetu mi nechýbal nedosiahnuteľný počet bodov, no napriek tomu mám pocit, že väčšinu budem musieť opravovať, aby to aspoň na to E-čko vyšlo. Nič iné k relatívnemu šťastiu nepotrebujem. Iba prejsť do ďalšieho semestra a snažiť sa dobojovať aspoň ten bakalársky stupeň. Ktovie, čo bude potom. Nad tým sa zatiaľ ani neoplatí rozmýšľať.


Chcem, fakt sa chcem naučiť tak, aby som tie predmety dala, aby som nemala pocit, že som úplne na nič, ale nevládzem. Moja mentálna kapacita je veľmi blízko k nule a aj keď tohtotýždňové dve písomky boli úplne neskutočne ľahké, neviem, či som nazbierala dosť bodíkov. Tá neistota ma zabíja, pretože aj keď som teoreticky pripravená na to, že som to nedala, stále mám aspoň minimálnu nádej, že sa na mňa usmeje šťastie alebo že proste príde nejaký zázrak. Fakt potrebujem zázrak.


Neviem, o čom to vlastne točím, pretože predpokladám, že vás to aj tak nezaujíma. Zajtra to vidím tak, že sa aj tak ešte nebudem učiť, v sobotu možno tiež nie. A potom sa samozrejme sťažujem, ako nestíham. Lebo veď za deň sa celý semester naučiť nedá, však? Zasmejme sa spolu. Nie je to náhodou presne to, čo robí každý jeden študent na tejto planéte? Aj keď už miliókrát počul niečo na spôsob: Neblbni, fakt sa uč priebežne, lebo inak sa potom zblázniš. (poznámka pre mňa: parafrázovanie MT, lebo som proste stalker).


Aj keď mám pocit, že sa mi nedarí, včera som si bola kúpiť lístok do divadla. Pôvodne som chcela ísť aj s niekým, lebo na to predstavenie je akcia dve vstupenky za cenu jednej, ale už neboli vôbec voľné sedadlá vedľa seba a už boli vlastne iba asi 3 miesta voľné. A ja na to predstavenie proste úplne hrozne chcem ísť. Takže som si kúpila lístok, aj keď som ho pôvodne chcela ako odmenu za to, že dám nejakú skúšku. Ale kým by som sa dozvedela výsledky, tak by už zrejme neboli vôbec žiadne lístky. Proste prvé tohtoročné divadelné predstavenie je naplánované na posledný deň v tomto mesiaci. Nech sa deje, čo chce.


Prepáčte mi to hrozné množstvo obrázkov, ale za ten čas, čo som nepísala žiadny denníčkový článok, sa mi akosi nahromadili. A keby som ich sem všetky nedala teraz, iba by sa hromadili a hromadili ďalej. Už viac nemám čo povedať. Love ya :*

 
 

Reklama