♥️ denníček ♥️ píšem ♥️ čítam ♥️ pozerám ♥️ počúvam ♥️ nakupujem ♥️ fotím ♥️ outfity ♥️

LETNÁ GIVEAWAY

My diary 2017

Ešte dobre, že nevieme, čo nám prinesie budúcnosť, inak by sme v niektoré dni ani nevyliezli z postele

Sobota v 20:55 | Džejní

Čauky mňauky 🐱

Zase sa mi podarilo viac ako týždeň prežiť bez denníčkovania, čo akosi nedokážem úplne pochopiť, keďže minimálne minulý víkend sa toho stalo celkom dosť. Tento týždeň už pomenej.

V čakárni.

Aby som začala ešte štvrtkom - navštívila som psychiatra, bola mi stanovená taká pofidérna diagnóza, že nič konkrétne iba "nezrelá, emočne labilná, možná hraničná porucha osobnosti". Jéj. Dostala som lieky na stabilizáciu nálady (antidepresíva a antiepileptiká), tak uvidím, či to pomôže. Možno si poviete, že prečo som sa rozhodla dobrovoľne brať lieky. Odpoveď je dosť jednoduchá - bola som zúfalá. Fakt seriózne vážne. Lebo ono naozaj nie je sranda, keď vás pri každej aj keď iba trochu stresovej situácii prepadajú myšlienky na sebapoškodzovanie, prípadne samovraždu. Proste som mala dosť svojho mozgu v jeho "normálnom" stave. Tak som konečne našla odvahu zájsť za psychiatrom, ktorý mi dal v podstate to, čo som chcela. Ešte mi povedal, že vlastne nie som chorá, čo je na jednej strane asi fajn, ale to potom znamená, že tie nálady som ja a to je celkom dosť na nič. Asi by to okrem liekov chcelo aj terapiu, ale k psychologičke som prestala chodiť hneď, ako som obhájila bakalárku. Pred mesiacom. A zdá sa mi, akoby to bolo minimálne pred pol rokom.

Balóniky na Francúzskom dni.

V piatok som mala promócie, prišli moji rodičia, brat, nevlastný brat a môj dedo z otcovej strany. Zažila som svojich 15 sekúnd "slávy", keď som si preberala diplom, inak som tam stála aj s ostatnými asi hodinu. Moje kríže dosť protestovali a bola som dosť rada, že som sa rozhodla nedať si topánky na podpätkoch, lebo to by som fakt asi umrela :D Po promóciách sme išli na obedík do Pivovaru a zdalo sa, že všetkým chutilo. Tak som bola celkom spokojná. Poobede som s mamou a bratom na chvíľu zamierila na Francúzsky deň na Hlavnom námestí a večer som potom ešte stihla zájsť na stretávku so spolužiakmi z gymnázia a na moje počudovanie, dopadla oveľa lepšie, ako som čakala. Jedna spolužiačka si ku mne prisadla a rozprávali sme sa asi hodinu a pol. Najviac o škole, a potom o našich frajeroch, keďže obe máme svojho prvého. Tak som domov odchádzala s celkom dobrou náladou.

Môj trojfarebný puding s piškótkami :3

Na sobotné poobedie som mala dohodnutú kamarátku, tak sme zašli na Magio pláž, ale bola dosť zima, tak sme sa veľmi rýchlo vrátili naspäť do blízkeho nákupného centra. Večer som potom bola s P. a jeho kamarátmi posedieť na pive. Následne som uňho už tak klasicky spala. Nedeľný večer bol tretím po sebe, ktorý som znova netrávila doma. To je asi môj osobný rekord. Toľko sociálnej interakcie nie je pre mňa zdravej. Ale uvedomila som si, že som bola dosť rada, že sa ten víkend tak vyvinul. V nedeľu som teda bola večer vonku v meste s terajšími spolužiakmi, tak nejak osláviť tie naše promócie a celkovo úspešné ukončenie bakalárskeho stupňa nášho vysokoškolského štúdia.

Nedalo mi neodfotiť tento super nápis v mestskej knižnici.

Celý tento pracovný týždeň som v podstate nič nerobila. Bola som v knižnici, vrátiť aj požičať si nejaké knihy, ale jednu, ktorú fakt veľmi chcem, stále nemajú, aj keď v online katalógu píšu, že ju majú. A nechcem sa príliš pýtať, lebo raz sa mi stalo, že som sa tak na jednu knihu spýtala a ani knihovníčky ju nevedeli nájsť :D Tak nechcem tam 10 minút čakať, keď aj tak bude výsledkom to, že ju nebudem mať. Okrem knižnice som navštívila aj nespočetné množstvo športových aj nešportových obchodov za účelom nájdenia topánok do vody, ktoré potrebujem do Chorvátska. Keďže kamienky nie sú na chodenie zrovna najpríjemnejší povrch, myslím, že nejaké také topánky by sa mi rozhodne zišli. Ale žiadne, čo by sa mi páčili, som nenašla. Asi mám skreslenú predstavu o tom, ako by mali vyzerať. Takže nechám P., nech prípadne kúpi aj mne, ak bude kupovať aj sebe, lebo už na to fakt nemám nervy.

Nádvorie Bratislavského hradu pri zapadajúcom slnku.

V niektorý deň som bola s mamou na zmrzline, konečne som si po dlhšom čase dala kokosovú, ktorá je mojím tohtoročným objavom. Celkovo si v poslednom čase celkom ujíždím na kokosových veciach. Milujem taký ten letný sprcháč od Baley, ktorý vonia v podstate ako leto. To je asi jediný sprcháč, ktorý si kupujem každý rok. Inak idem skoro vždy po tých limitovaných vôňach. Alebo keď vymyslia niečo nové a nie je to limitka. Vo štvrtok som sa s rodičmi vybrala na taký menší rakúsky nákup. Takže som potom mala na večeru humus, olivy a krevety s hriankou. Mňamka. Inak mi už rohlíková strava celkom lezie hore krkom. Mám obdobia, kedy sa mi chce variť, ale niekedy to fakt nezvládam a pokiaľ nie je navarené, tak buď idem niekam von alebo si dám hrianku so salámou na raňajky, obed aj večeru. A to musíte uznať, že čo je veľa, to je príliš. Ale včera som sa dosť hecla, spravila som tofu s hráškom a hubami a ešte aj slivkové gule. Aspoň som mala čo robiť. Inak je to s mojím ničnerobením dosť zlé.

Analógovo fotený poník ešte z môjho výletíku do ZOO.

Včerajší večer a noc som trávila s P. Najprv sme boli s jeho kamarátmi v meste, ale nejak extra dlho sme nepobudli. Ja som mala so sebou ruksak s pyžamkom, tak som tancovať ísť nechcela, inak by som možno nad tým aj pouvažovala. K nemu sme došli kúsok po polnoci. Dnes som tam bola asi do jednej poobede, keďže cez týždeň sa vôbec nestíhame vidieť, tak som potrebovala nejaké hodiny navyše s ním. Ale tak v tom Chorvátsku si svoju vzájomnú spoločnosť ešte dostatočne užijeme. Už teraz mám spísaný zoznam, čo všetko si tam beriem, hlavne jedlo som musela nazbierať, lebo ak mám pravdu povedať, nechce sa mi tam príliš míňať peniaze na iné veci ako pohľadnice a prípadne nejaké jedno-dve jedlá vonku. Takže som celkom zásobená. Začínam stresovať, človek by si myslel, že ideme zajtra, nie až o týždeň :D Ale aj sa dosť teším, bude to nová skúsenosť do života.

Povedala som si, že keď už mám toľko času, začnem skladať puzzle.

Ako vidím, poriadne som sa rozpísala, tak snáď som vás neunudila k smrti. Majte ešte pekný zvyšok víkendu, hlavne sa nikde nespáľte a pite veľa vody. Love ya :*

I cannot fear my future now that I have you around

12. července 2017 v 10:48 | Džejní

Ahojte ananásiky 🍍

Tak som si všimla, že som tento mesiac ešte nepísala denníček. A to už je tento mesiac skoro v polovici. Wau. Ale snažila som sa písať iné články, outfitové, knižkové, ešte aj filmové, ktoré zatiaľ neboli zverejnené. Potom tu máme aj giveaway, lebo som sa trochu odhodlala roztriediť si tie svoje veci, ale tak sa zdá, že veľkú obľúbenosť tie veci nemajú a nikto ich nechce. Ale veď nevadí :D

Pre zmenu východ slnka, nie západ.

Ani neviem, čo sa stalo v ktoré dni, niekedy minulý týždeň som bola fotiť so spolužiačkou, fotky ste mohli vidieť v outfitoch a ešte aj uvidíte. Potom som sa videla aj s K. aj A., aj keď len tak na hodinku-dve. Bola som rada, že ich konečne po toľkom čase môžem vidieť. Porozprávali sme si o svojich plánoch na leto a ja vám musím povedať o tom svojom najväčšom dobrodružstve, ktoré je v tejto chvíli už dosť isté, pretože je zaplatené. Idem s P. do Chorvátska na dovolenku. V živote by som nebola povedala, že sa takéto niečo v mojom živote niekedy udeje, ale je to tak. Včera sme zaplatili za ubytovanie, ide s nami ešte jeden pár, takže nás to nestálo nejakú horibilnú sumu. Peniaze som dostala od svojich rodičov ako darček k narodeninám, ktoré som mala v sobotu. Stále mi to príde také dosť nereálne, ale už sa pomaly aj začínam stresovať, v hlave mám asi milión otázok, niektoré určite ani nedávajú zmysel, ale aj tak ich mám. Nebojím sa ani cesty ani ubytovania, bojím sa svojho správania sa tam. Pretože mám skúsenosť, že na dovolenkách mám jemne depresívnu náladu, stále chcem iba spať a keď to skombinujem s jedením, tak viem, že priberiem a to by ma asi zabilo. Už len tá predstava, že by som došla domov, postavila sa na váhu a tam by bolo o tri kilá viac a fakt sa mi chce plakať. Ale tak idem sa snažiť s tým ešte niečo pred odchodom spraviť, ak sa to podarí, tak vám možno o tom aj napíšem.


Čo sa týka mojich narodenín, vôbec si neuvedomujem, že mám 21, fakt už asi prestanem dávať pozor, koľko mám vlastne rokov a budem si žiť, ako sa budem cítiť, občas ako dieťa, občas ako tínedžer a občas ako dospelák. Aj keď to robia asi všetci, len ja mávam viac zábrany, ale už si hovorím, že kašlem na to. Kašlem na to, čo by som mala a čo mi diktuje spoločnost, pôjdem si podľa seba, pôjdem si zaskákať na trampolínu a hlavne nemyslieť na to, koľko mám rokov. Veď vek je iba číslo, no aj tak si ho netreba pripomínať príliš často. Sobotnú noc som (ako už pomaly býva zvykom) strávila u P., hrali sme karty a ja som si ráno, keď som od neho odišla, uvedomila, že milujem, keď mi vlasy a pyžamo voňajú ako posteľ niekoho iného. Pripomína mi to toho človeka a ja mám proste svojich obľúbených ľudí neskutočne rada. Takto sú aspoň o niečo dlhšie so mnou.

Naše nožky v tme :3

V nedeľu sme boli celá rodina u babky, oslávili sme moje narodeniny, moje promócie, ktoré ešte len prídu a babkine narodeniny, ktoré sú v deň promócií. Dostala som nejaké peniaze, za ktoré som si včera kúpila náhrdelník Swarovski, pretože som dostala od mamy príkazom, že si mám kúpiť niečo pekné, že pošleme babke fotku. Tak som si vybrala náhrdelník s motýlikmi, ktorý som videla ešte niekedy v januári a už vtedy sa mi zapáčil. Takže mám zase raz niečo krásne a relatívne zbytočné. A potom mám ešte nové plavky, lebo veď treba sa nejak v tom Chorvátsku reprezentovať. To všetko vám ukážem v nejakom letnom new in, aj keď asi dovtedy zabudnete, že som vám tieto veci vôbec spomínala :D Ale veď čo, aspoň budete môcť byť príjemne prekvapení. V pondelok večer som bola s A. na hrade na hre Komédia omylov, to je také letné divadlo, kde dávajú iba Shakespeara a ktoré je pod holým nebom. Našťastie v ten večer nepršalo, aj keď to trochu vyzeralo, že bude.


Budúce dni nemám príliš naplánované, aj keď vlastne už v piatok mám promócie, po promóciach rodinný oslavný obed a večer v piatok stretávku s bývalými spolužiakmi. To som celkom zvedavá, ako dopadne. V sobotu by mala prísť kamarátka, ale ktovie, čo naozaj príde, ak nie, tak dúfam, že budem s P. aj cez deň, nie len v noci. Užívajte slnečné dni. Love ya :*

Budem tu, aby som ťa ráno objala

30. června 2017 v 8:15 | Džejní

Čaute zlatíčka moje najmilšie 💗

Od minulého štvrtku sa toho stihla stať celkom veľa, rada vám preto o tom niečo poviem, aby ste boli v obraze vy a aby som aj ja mala tu všetko pekne pozapisované. V piatok si pamatám, že som večer bola s mamou na Gurmán Feste v jednom parku, bolo tam celkom dobré jedlo, aj keď celkom drahé. A mali tam geniálne výborný trdelník a limonádu s domácim bazovým sirupom, na ktorom som v lete asi úplne najviac závislá. Bazový sirup s bublinkatou vodou a trochou citróna je proste top osvieženie.


Sobotné doobedie bolo také dosť normálne, na obed som išla s rodičmi do čínskej samoobslužnej reštaurácie, a potom sme išli do elektroobchodu pozrieť, aký majú výber rúr na pečenie. Prerábame totiž kuchyňu a rozhodli sme sa, že kúpime nielen nový sporák, ale aj rúru, lebo tá, čo sme mali, už mala svoje najlepšie roky za sebou :D Ešte mi brat kúpil v Starbucks jednu z noviniek, čo teraz majú ľadové čaje, takže už aj ja mám doma pohárik so svojím menom. Ten čaj bol piteľný, ale nejak príliš ma neohúril. Okrem toho tie peniaze, čo za to pýtajú, nie sú zrovna malé, takže to netreba preháňať. Poobede som potom išla s P. na opekačku, kde som sa zoznámila s pár jeho kamarátmi, ale v podstate som celý čas iba sedela, všetko pozorovala a príliš sa nezapájala. Ale tak čo, to som ja. Celkovo som určite rada, že som tam bola, je to niečo pre mňa nové, a nové veci sa teraz snažím robiť, keď som konečne nabrala trochu odvahy. Spala som u P. a v nedeľu ráno som teda prišla domov a mama mi povedala, že mi dohodla, že pôjdem k M. do Viedne, tak som sa pobalila a keďže doma bola spúšť s rozoberaním kuchyne, tak som sa rýchlo k M. zdekovala a bola som tam v podstate celý deň. Grilovali sme, u M. bola ešte jedna návšteva, večer mi potom rodičia doniesli kufor a mohli sme vyraziť smer Viedeň. Tam som v podstate dva dni prelajdákala, v pondelok som s M. bola na obede v mojej obľúbenej čínskej reštaurácii, potom sme sa iba tak dve hodiny rozprávali, mne vtedy zavolali z Panta Rhei, že mám prísť na pohovor, tak tam v pondelok idem, aj keď je to taká ich pobočka, čo je hrozne od ruky. Ale nejaká doprava tam chodí. Okolo štvrť na štyri sme sa vybrali na miesto, kam chodí M. jazdiť na koni, ja som si s jej mamou sadla do reštaurácie a dali sme si niečo sladké. Potom sme u nich doma mali už iba večeru a hor sa spinkať.


V utorok ráno ma M. zobudila niečo pred deviatou, že ideme na raňajky a po nich ma jej otec zobral naspäť do Bratislavy, takže v utorok na obed som už bola doma, akurát som sa hneď vybrala niečo si von hľadať na jedenie, lebo príliš nezvládam variť na dvojplatničke, ktorú teraz kvôli tej rozbúranej kuchyni musíme používať. Domov som tak definitívne došla niekedy okolo druhej, následne som zaľahla do postele, keďže v cudzej sa mi spí celkom ťažko a mám taký pocit, že večer som s celou rodinou bola na večeri, lebo keď chceme niečo iné ako cestoviny alebo praženicu, tak je to trochu komplikované. Stredu som mala tiež celkom rozlietanú, ráno som bola u alergológa, potom s ocom na takom mini trhu, kde sme zohnali moju lásku bazový sirup a aj nejaké jahody, následne ma zaviezol k mame do roboty, kde som bola s ňou na obede, potom som bola v mojej škole čosi zaplatiť a ešte som aj išla ku kožnej a následne k P. Tam som bola zhruba do pol piatej, potom som sa vybrala smer dom, že pôjdem s ocom pozrieť jednu reštauráciu, že aké tam majú jedlo, že či by som tam nemohla mať promócie. Ale tá bola plná, tak som zavelila, že ideme do Pizza Hut, kam som mala chuť ísť už asi dva mesiace a dala som si tam svoju obľúbenú Pepperoni pizzu na hrubom ceste



Včera som mala naplánovaný výlet do Nitry za Narween, kam som teda išla, aj keď občasne celkom dosť pršalo. Ešte predtým som si bola po rúž, ktorý by podľa toho, čo skúšali Rhett a Link v tomto videu, mal celkom dosť vydržať. Tak som zvedavá. V Nitre sme boli v čokoládovni, následne v dvoch second handoch, takže mám dva nové kusy oblečenia. Vlastne tri, ale ten tretí som si kúpila v normálnom H&M vo výpredaji. Už sa aj chystám, že vám ukážem veci, čo som si kúpila za posledné dva mesiace, ale zatiaľ neviem, či sa mi to podarí vo forme videa, aj keď by som teda dosť chcela. Po sekáčoch sme navštívili nitriansku synagógu, a potom sme sa ešte zhruba na hodinku posadili k čajíku. O 18:15 mi išiel bus domov, úplne domov som došla až niekedy po ôsmej a už som iba sadla pred telku a uvarila si cestoviny na dvojplatničke.


Dnes mám v pláne ísť plávať a poobede s bratom do kina na Ja, zloduch 3, tak sa aj celkom teším. Už to máme skoro ako taký zvyk, že po jeho vysvedčení ideme na niečo do kina, zväčša animák, tak nevynecháme ani tento rok. A už sa mi pomaly, ale isto vracajú naspäť všetky kamarátky, ktoré študujú v zahraničí, takže aj to sa dosť teším, že sa konečne uvidíme. Zatiaľ sa majte pekne. Love ya :*

Ako som sa sem dostala?

22. června 2017 v 21:38 | Džejní

Aloha melóniky 🍉

Vopred upozorňujem, že koniec tohto článku bude o dosť menej pozitívny, ako by za týchto okolností mal byť. Ale zostávam verná sama sebe a podstate tohto môjho priestoru, a tým je zdieľanie svojich naozajstných myšlienok a pocitov, aj keď sa niekomu možno nebudú zdať adekvátne mojej situácii.

Začnem ešte od minulého týždňa, aj keď si pravdupovediac príliš nepamätám, čo som robila. Myslím, že vo štvrtok som bola u psychologičky a viem, že som mala pocit, že akosi prestávam vidieť zmysel v tom chodiť tam. Myslela som si, že to niečo zmení, ale asi ešte stále dostatočne nechcem. Niekde to proste viazne, hodina týždenne je neskutočne málo na ten bordel, čo mám v hlave. V piatok som bola s P. večer vonku, sadnúť si na pivo s jeho dvoma kamarátmi a bolo to celkom fajn. Akurát práve keď zatvárali terasu, na ktorej sme sedeli, hrozne sa rozpršalo, tak sme si ešte na chvíľu sadli do iného podniku asi o 100 metrov vedľa. Prespala som uňho a sobota bola taká normálna, bola som s rodičmi na obede, potom sme bratovi kupovali plavky, ešte som s mamou išla do mesta na Jahodové dni, následne sa dosť rozpršalo, tak sme si to zamierili domov. V nedeľu som sa bola s mamou prejsť v meste a na zmrzlinke, a tým som zakončila minulý týždeň.

Pondelok som mala celkom nabitý, ráno som sa konečne odhodlala ísť plávať. Fakt po asi dvoch rokoch plánovania, že tam zájdem, som tam aj naozaj bola. Bolo to super, milujem plávanie a ani som na druhý deň nemala svalovicu, čo ma celkom prekvapilo. Hneď, keď som došla domov z plavárne, mi volala mama, či nejdem do nákupného centra, tak som išla a aj som sa tam naobedovala. Večer sme potom zašli spolu do mesta na Taliansky trh, kde sme si dali Aperol Spritz, predražené olivy a predražené, ale fakt mrte dobré koláčiky. Utorok a stredu mám akúsi zahmlenú, myslím, že som poväčšine robila prezentáciu na obhajoby a ani som nebola poriadne vonku. Vlastne počkať, v utorok som bola na pohovore, čo som vám písala, že mi nejaká random napísala na FB, ale teda išla som tam iba preto, že som nechcela byť neslušná a pravdupovediac som bola aj tak trochu zvedavá, čo je to za prácu, aj keď mi rodičia povedali, že hlavne nič nemám podpisovať, aby som sa nestala obeťou nejakého podvodu. V podstate ide o niečo v oblasti financií, čo je úplne mimo mňa a už som tam išla nastavená s tým, že je to hlúposť a nemám to brať ani sa tváriť, že by som tú prácu chcela, tak som si iba vypočula, čo povedal ten človek, niečo sa ma popýtal, ja som odpovedala a po asi dvadsiatich minútach som bola preč. Ešte som si išla na poštu vyzdvihnúť tento sveter a bola som happy, že sa ku mne konečne po dvoch týždňoch dostal.

V stredu som sa naozaj iba pripravovala na obhajoby a dnes bol ten deň D. Do školy som došla dve hodiny pred tým, ako sa vôbec začínala naša skupina, a to som išla predposledná, takže som aj tak vedela, že mám pred sebou dosť dlhé čakanie. Striedavo som panikárila, že nič neviem a mala taký útlm, že sa mi úplne chcelo spať. O jednej zostala v tej miestnosti, kde sa konali obhajoby, iba prvá polovica a my ostatní sme ešte stresovali na chodbe. O tretej si zavolali dnu nás a ja som mala striedavo chuť ujsť, smiať sa a plakať. Proste fuj. Keď som sa postavila pred komisiu, všetko mi vyfučalo z hlavy, tak som bola rada, že to mám v ruke na papieri. Moja prezentácia bola dosť zlá, ani raz som sa nedokázala pozrieť na nikoho z komisie, buď som sa pozerala na prezentáciu alebo na papiere v ruke, pretože som si toho pamätala fakt dosť málo. Priveľakrát som použila slovíčko vlastne, niektoré slidy som prebehla hrozne rýchlo, proste dosť katastrofa. Po odprezentovaní sa prečítali posudky a začali sa klásť otázky. Na väčšinu som v podstate ani neodpovedala alebo som odpovedala tak nejak dosť vágne a po asi desiatich minútach, ktoré boli ako večnosť, som si konečne mohla sadnúť. Ešte za mnou išiel jeden chalan, a potom nás poprosili, aby sme odišli z miestnosti, že sa poradia o výsledkoch a zavolajú nás naspäť. Dostala som D a som dosť spokojná. Prešla som, to je hlavné, ale mám pocit, že to písmenko presne vystihuje môj pocit z tej hlúpej práce. Uspokojivo.


Napriek tomu všetkému vôbec nemám pocit, že by som niečo dokázala, práve naopak, mám chuť zahrabať sa pod zem, lebo budem musieť čeliť ďalším nástrahám života a mám proste pocit, že to nezvládam. Neviem, ako dlho mi bude trvať spracovať, že som Bc., lebo ešte prednedávnom mi nebolo úplne jasné, že som zmaturovala. Akoby ten môj život išiel pomimo mňa, akoby som nevnímala, necítila, bola úplne znecitlivená voči veciam, pretože sa stále nedeje nič zlé. Asi mi to chýba, ja viem, že to znie strašne, ale ja mám život ako cez ružové okuliare a zjavne mi to lezie na mozog. Príliš málo stimulácie alebo ja neviem. No som si istá, že keby mi niekto začal hádzať polená pod nohy, tak by som to tiež neustála. Ja fakt netuším, čo vlastne chcem.

Niekedy sa proste necítime tak, ako by sme podľa všetkých okolo nás mali. Ale to je v poriadku. Všetko má svoj čas, my máme svoje pocity, ktoré nech sú akékoľvek, sú validné. Na to netreba zabúdať. Love ya :*

Večerný výlev

14. června 2017 v 21:36 | Džejní

Bonjour tortičky 🍰

Furt mám chuť niečo jesť. Zajedám stres, prázdno, ja už fakt neviem čo, ale nepáči sa mi to. Tak aspoň chodím ráno na zopárhodinové prechádzky len tak, do mesta. Ale nemyslím si, že to príliš pomáha. Myslím v takom zmysle, že asi aj tak priberám, aj keď fakt nechcem. I'm a mess, people.

Plačem až príliš často, je mi smutno bez dôvodu, nič sa mi nechce, stále je to o tom istom. Aj keď teraz ma vlastne čaká vec, ktorú som ešte nikdy nezažila. Obhajoba bakalárskej práce. Zase som si ublížila a neviem nájsť dosť energie na to, aby som znova prestala. Začalo to tou alkoholovou nocou, kedy som potrebovala vypnúť. Lebo nie, ja si alkohol nespájam s dobrou náladou, ale s tým, že sakra, život je na nič, idem sa opiť, vypustiť paru a na chvíľu zabudnúť na všetky problémy. Zrejme pozerám nesprávne filmy a seriály. Alebo mi tieto "ideály" iba utkveli v pamäti, pretože sú mi také blízke. Raz pred veľa rokmi som si vysnila, že keď bude veľmi zle, opijem sa, rozbijem fľašu a podrežem si žily. Niekde na ulici, určite nie doma. A nedokážem na to zabudnúť, pretože stále túžim po tom utekať preč od reality. Ale aj tak dúfam, že nikdy až tak zle nebude.

Večer pred spaním mám v hlave nespočetne veľa scenárov o tom, ako celú tú obhajobu nezvládnem. Napríklad že utečiem predtým, ako vôbec pôjdem dnu. Alebo že budem celý deň nejesť a nepiť, aby mi bolo čo najviac zle. Alebo že budem iba ticho čučať na komisiu a nevyrieknem ani hlások, pretože budem mať v hlave postavenú stenu z vety Ja to neviem. To vravím na základe svojich minulých skúseností. Mala som to šťastie, že som posledné tri roky príliš nemusela chodiť pred tabuľu ani prezentovať niečo pred tridsiatimi ľuďmi a už vôbec nie pred nimi ústne odpovedať. Odvykla som si a teraz ma toto o to viac stresuje. Všetci mi hovoria, ako to zvládnem a ja som si dosť istá, že to predsalen zvládnem, ak neurobím nejakú príšernú blbosť. Ako napríklad nechať sa zraziť autom na ceste do školy. Proste sa budem snažiť dať to na ten prvýkrát, lebo ani neviem, či sa dá ísť na nejaký opravný termín, keby som náhodou dostala FX.

Mám pocit, že priveľa rozmýšľam a málo robím. Dnes som si konečne prečítala posudok od oponenta, zajtra ešte idem za vedúcim ukázať mu, čo som vlastne vytvorila a uvidí sa, čo z toho budúci štvrtok niekedy okolo tretej poobede vzíde. Na jednej strane to chcem mať za sebou, na druhej sa mi vôbec nechce pripravovať sa na to a myslím, že celú tú obhajobu dosť podceňujem. Akože naozaj veľmi. Niektorí ľudia, ktorých poznám, sa učia, poctivo si robia poznámky toho, čo povedia a ja síce trochu stresujem, ale ani ma nehne niečo naozaj spraviť. Veď je ešte časuuuuuu. Ehm, ani príliš nie.


Predvčerom mi napísala nejaká random baba, ktorá je v našej ročníkovej skupine na Facebooku, s tým, že robia nejaký veľký nábor a mám poslať životopis, lebo že vyzerám ako zaujímavý človek :D Akože fakt neviem, čo si od toho sľubujem, lebo ani netuším, o čo sa jedná. Zvyčajne by som na to ani neodpísala, ale teraz som si povedala, že netreba ignorovať volanie vesmíru a za pokus aj tak nič nedám. Ani za jeden spackaný pohovor, ak ma naň vôbec pozvú. Všetko ukáže čas, určite vám dám vedieť, ak by som náhodou len tak ľahko natrafila na super prácu. Vlastne ak by to v tomto prípade vyšlo, práca vlastne prišla za mnou. Ale netreba predbiehať, pretože predpovedám, že mi ani nenapíšu, že by som na nejaký pohovor mala prísť.

Včera som prvýkrát pila pivo u P. Bolo celkom hnusné a dosť rýchlo mi udrelo do hlavy, aj keď som mala asi iba tri glgy. Potom som mala celkom dosť nečakane taký veľmi jemný nazvime to záchvat úzkosti, proste mi trochu príliš začalo biť srdce, musela som sa sústrediť na to, aby som nezačala hyperventilovať, lebo som mala pocit, že nemám v sebe dosť kyslíka, trochu ma klepalo a svet akoby na chvíľu zastal, nebola som schopná vnímať ho, iba som sa snažila nehýbať sa, dýchať a nechať cez seba prejsť tú vlnu, ale príliš sa jej nepoddávať, lebo to by som skončila s reálnym lapaním po dychu s tým, že sa ani neviem poriadne nadýchnuť. A to by bol prúser a poriadna panika. Je zvláštne, ako rýchlo takéto niečo príde, a potom to takisto rýchlo aj prejde a ja sa cítim ako debil, lebo to zvonka musí vyzerať, akoby som to iba hrala. Ale nehrám, fakt. Kto nezažil, asi nikdy nepochopí, ale vtedy proste iba potrebujem čas, ono to prejde, zas bude všetko fajn, len niečo sa v mojej hlave chvíľkovo pokazilo, možno reakcia na niečo, čo niekto spravil, povedal alebo iba na tú hladinu alkoholu v krvi, ktorú som vôbec neplánovala. V takýchto momentoch rozhodne pomáha, keď je niekto pri mne a drží ma, pretože potrebujem vedieť, že nie som sama.

Včera večer som si stiahla aplikáciu, pomocou ktorej sa možno naučím niečo po francúzsky. Duolingo, keby chcel niekto vedieť. Zatiaľ som prešla len také základy, ale je to celkom fajn. Dá sa tam aj spojiť sa s priateľmi, ale to sa mi nechce. Je to taká celkom handy appka, akurát treba mať vždy zapojené slúchadlá, lebo sa ktovie prečo nedá nastaviť, aby tie slovíčka nehovorili nahlas. Aj keď mám vypnutý zvuk, aj keď som dala, že sounds off, tak si to stále ide svoje :D Akože nie je to zlé počúvať reálne ako sa tie veci vyslovujú, ale keď pri tom chcem počúvať hudbu, tak to nie je úplne ono. Taktiež som zistila, že konečne niekto spravil Messenger Lite, tak som si ho okamžite stiahla a konečne mi nešahá do pamäte telefónu, kam nemá. Lebo s tým mám s normálnym Messengerom problém, že mi vždy pri zapnutí vypísal, že aplikácia sa snažila dostať do zabezpečenej oblasti. Normálne mi to zlepšilo náladu, že konečne to bude aspoň trochu vyzerať ako Messenger a nebudem musieť používať nejakú úplne alternatívnu appku z milión päťsto reklamami.

Ah, vysypala som sem za vrece myšlienok a aj tak to ani zďaleka nepokrýva všetko, čo sa odohráva v mojej hlave. Mám asi priveľa času na rozmýšľanie, aj tie svoje prechádzky trávim rozprávaním sa so sebou a riešením nereálnych scenárov aj vecí, čo sa stali. V hlave mi to šrotí, premýšľam nad všeličím možným, ale aj tak to k ničomu prevratnému nevedie. Tak zase nabudúce. Love ya :*

While money can't buy you happiness, it certainly lets you choose you own form of misery

12. června 2017 v 17:26 | Džejní

Čaute čerešničky 🍒

Minulotýždňové nedeľné plány sa podarili iba na polovicu a to tým, že som bola na obed na Hrade na Slovak Food Festivale s bratom a ocom. Takže som sa celkom najedla, pokiaľ si ešte dobre pamätám, dala som si nejaké thajské jedlo, v ktorom bol hlavne cícer, potom americký hotdog so slaninou, opečenou cibuľkou a barbeque omáčkou, čo bola fakt pecka a ako zákusok banán v cestíčku. K tomu ešte Kofolu a peniažky sa len tak rozkutúľali.

Celkom rozmýšľam, čo som vôbec robila cez týždeň. Myslím, že v pondelok alebo v utorok som si v Zare vyhliadla šaty na obhajoby, ktoré mi potom mama aj kúpila. Určite ich niekedy aj uvidíte, buď vo videu, ale najskôr asi na mojom instagrame v deň obhajob. Čakajú ma už budúci štvrtok, čo sa mi na jednej strane zdá ďaleko, ale viem, že to prejde neskutočne rýchlo. Vo štvrtok som sa vybrala do ZOO, ale fotky zatiaľ nemám, keďže som fotila na film a zatiaľ som si ho ešte nebola dať vyvolať. V piatok som bola za oponentom, ale dokopy mi vlastne nič nepovedal. Tak som zvedavá, aký mi napíše posudok. Už som si myslela, že do zajtrajšej polnoci budú posudky zverejnené, ale tak sa zdá, že posunuli termín, dokedy treba tie posudky odovzdať až na piatok, takže ešte sa načakám. Zatiaľ by som si už mala pripravovať prezentáciu, dnes som si prečítala, čo v nej vlastne má byť a chytám z toho paniku už teraz. Všetci mi hovoria, ako to určite dám, dve spolužiačky s takým tónom, že tebe sa vždy darí, aj keď sa príliš nesnažíš, a to nie je fér, tak ma to trochu deptá a štve. Okrem toho som skoro zabudla, že musím ísť zaniesť do školy vyplnenú registráciu predmetov na budúci rok, čo je síce trochu divné, keďže zatiaľ ani neviem, či sa do ďalšieho roku vôbec dostanem, ale dobre. Už som si naplánovala, že tam pôjdem zajtra.

Poobedie zo soboty som trávila u M., a potom som spala u P., čo bolo veľmi super. Proste je niečo geniálne a upokojujúce na tom, keď človek môže zaspávať vedľa človeka, ktorého ľúbi. A ja som si vždy myslela, že nikdy nikoho takého, kto by mi vôbec dovolil, aby som vedľa neho zaspávala, ani nenájdem. Ale keď sa človek snaží, asi to tak nejak ide. Silno namotaná som :D V nedeľu som zas bola u M., opekali sme a papali všetko možné. Dnes som ráno zistila, že už zase dávajú nové diely seriálu Orphan Black, tak som sa potešila a hneď som si aj pozrela ten prvý z novej série. Ešte som dúfala, že začnú aj Suits, ale to asi až niekedy neskôr. Každopádne, knihu Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko som dočítala a musím povedať, že bola fakt super. Asi o nej skúsim aj napísať samostatný článok, ale nič nesľubujem. Ďalšia na rade je knižka P.S. od Ani Geislerovej. Niekde pomedzi čítanie by som si ešte chcela pozrieť aj nejaké filmy, ktorých mám dosť nových posťahovaných a vlastne mám o zábavu celkom postarané. Aj by som občas chcela zájsť von, ale keď chodiť samu ma už fakt prestáva baviť, tak asi budem zalezená iba doma. Ale ktovie.

Majte pekný týždeň, príliš sa neuvarte ani nespáľte a užívajte si pekné dni aj keď iba spoza okna. Love ya :*

The opposite of love isn't hate, it's apathy

4. června 2017 v 10:36 | Džejní

Ahojte zajačikovia 🐰

Áno, zázraky sa znova raz dejú v mojom živote a ja z toho už pravdupovediac dosť prestávam chápať. Podarilo sa mi spraviť všetky skúšky na prvý pokus. To teda znamená, že mám dva týždne voľna, a potom ma čaká obhajoba bakalárskej práce. Oponenti boli zverejnení a ja by som tomu môjmu asi mala napísať. Príliš nechcem, pretože za to, čo som vyprodukovala ako svoju bakalárku, sa neskutočne hanbím, ale zrejme to budem musieť nejako prekusnúť, nabrať odvahu a ísť pred tú komisiu. Pretože teraz mi už fakt nič iné nezostáva.

Túto pesničku si v posledných dňoch neskutočne idem.

V podstate sa od utorka, kedy som mala poslednú skúšku, celkom poriadne nudím. Myslím, že som sa snažila každý deň aspoň na chvíľu vybehnúť z domu, ale ani si nepamätám, či sa mi to vôbec podarilo. Keď je teraz vonku taký hic, tak sa mi ani príliš nechce. A je aj moje najhoršie alergické obdobie. Ale aj napriek tomu som bola vo štvrtok s B. a spolužiakom pri jazere, okúpať sa v celkom ľadovej vode a trochu sa poopaľovať. Jemne som sa spálila, ale nebolo to príliš zlé. V piatok som prespala u P. a verejne priznávam, že som sa veľmi chtiac opila. Bolo mi desne zle a to nielen fyzicky, ale zrejme aj psychicky, keďže ma uprostred noci našiel na zemi v kúpeľni tak zhruba v polohe embrya, ako sa klepem a vydávam zvuky ako keď niekto hystericky plače. Klamala by som, keby som povedala, že toto mi fakt nebolo treba. Pretože opak je pravdou. Presne toto som potrebovala. A netvrdím, že to chcem zažiť znova alebo že sa ešte niekedy vedome a naschvál takto opijem. Ale bola to skúsenosť, ktorú som si odškrtla na mojom pomyselnom zozname vecí, ktoré som chcela za svoj život zažiť. Asi mi fakt šibe.


Keďže mám more času, povedala som si, že by nebolo úplne od veci požičať si nejaké knihy z knižnice, aj keď do ich čítania sa mi bohvieako nechce. Hrozne dlho som si chcela prečítať knihu Solitaire od Alice Osemanovej, ale strašne dlho ju v knižnici ani len nemali. Ale konečne som sa dočkala a dnes som tú knihu aj dočítala. Teraz sa chystám vrhnúť sa na knihu Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko, ktorú mi odporučila jedna kamoška asi pred tromi rokmi a snáď si ju už teda prečítam, lebo už párkrát som si ju požičala, ale k jej prečítaniu som sa nikdy nedostala. Akurát mi už celkom dochádzajú nápady na knihy, ktoré by som mohla čítať, takže ak viete o nejakej fakt dobrej, kľudne mi o nej môžete dať vedieť prostredníctvom komentára. Taktiež ak máte tip na dobré filmy.

To už bude na dnes pomaly všetko, víkend sa nám blíži ku koncu, ale ja mám na dnes ešte celkom veľké plány, tak dúfam, že sa mi podarí splniť ich. Určite vám dám vedieť. Love ya :*

The best thing about growing older is that it takes such a long time

27. května 2017 v 8:59 | Džejní

Ahojte jednorožci 🦄

Tento mesiac akosi celkom málo píšem. Ono ani priveľmi nie je o čom, ale za posledné roky som zistila, že keď nemám potrebu písať až tak často, znamená to, že som na tom psychicky celkom dobre. Nepotrebujem vypísavať sa, iba sa sústredím na svoj život. Alebo priveľa spím. Ale to je z tej mojej jarnej alergie, ktorá je akurát v plnom prúde.

Piatočná skúška dopadla celkom dobre, akurát ešte nemám body za semester, takže zatiaľ nemám žiadne písmenko. Cez víkend som sa snažila učiť sa na pondelkovú skúšku, v sobotu som nad tým presedela v podstate celý deň, ale na večer som predsalen zašla k M. na návštevu. V nedeľu som sa ešte učila doobeda, a potom som sa na to už viac-menej vykašľala, veď tú skúšku som mala až poobede, takže som mala ešte polovicu dňa na zopakovanie si. Myslím, že je šanca, že sa mi podarilo napísať ju natoľko dobre, že som ten hlúpy prenášaný predmet spravila, ale zrejme budem vďačiť iba tomu, že mi chýbalo relatívne málo bodov. Tá skúška síce nebola nejaká príliš zložitá, ale bol to proste iný typ úloh ako tie, na ktoré som sa pripravovala. V utorok som mala ďalšiu skúšku, na tej sme mohli používať notebooky nepripojené na internet a v podstate som tri celé úlohy opísala, ale myslím, že iba dve boli úplne správne. A z toho predmetu potrebujem viac ako polovicu skúškových bodov, čo sa mi zrejme nepodarilo dať, ale aj preto, že som nemala nikde napísaný jeden hlúpy vzorec a nechcela som riskovať pripojenie sa na internet, lebo čo ak to náhodou prednášajúci naozaj kontroloval.

Od utorka som nerobila vôbec nič, aj keď teda v stredu aj vo štvrtok som si dala prechádzku z domu do najbližšieho nákupného centra, čo je asi 5 kilometrov. To tak, aby som zbytočne iba nehnila doma, lebo učiť sa sa mi aj tak nechcelo. Vo štvrtok som aj bola v kine na nových Pirátov Karibiku a na konci som úplne nečakane hrozne plakala. A po kine som bola s mamou na sushi. Večer som piekla perníkové muffiny pre mamu do roboty a včera ráno krémeše iba tak na doma. Polovicu včerajšieho poobedia som prespala, ale o piatej som išla s mamou na takú akciu k nej do roboty, kde mali 6 gulášov, ktoré sa dalo ochutnať a hlasovať za ne, tak som sa celkom najedla, aj keď teda jeden z tých gulášov bol taký, že sa nedal zjesť ani raz :D Ale ostatné boli dobré, dokonca aj ten vegetariánsky, v ktorom bola namiesto mäsa hliva. Dnes sa chystám poobede s P. do Viedne, tak sa celkom teším, chcem zájsť aj do Lush, keď už tam budem, ale nedostala som príliš veľkú peňažnú dotáciu od rodičov, tak sa musím trochu krotiť, aby som nezostala o hlade. Lebo doprava vo Viedni je nechutne drahá, aj keď mám pocit, že od minulého roka o 10 centov lacnejšia. Ale to sa mi možno iba zdá. Každopádne plánujem užiť si to a prísť domov úplne uchodená. A zajtra by som sa už naozaj mala učiť, ak chcem nejak dať tú skúšku, ktorá ma ešte čaká v utorok.

Majte pekný víkend a užívajte si slniečkové dni. Love ya :*

Because you don't give up on someone you love

17. května 2017 v 21:11 | Džejní

Ahojte paplóniky ☯️

Mám hrozný bordel v posledných dňoch. Mám pocit, akoby prešla celá večnosť, odkedy som vám písala, ale nie je tak tomu. Ani sa toho nestalo príliš veľa, ale asi ma to robenie projektov a náznakové učenie sa príliš nudí. Tak mám pocit, že prešlo viac času, ako naozaj, ale aj napriek tomu je ho príliš málo na to, aby som stihla všetko, čo by som mala.

Nemám sa dobre, čo si budeme klamať. Keby nebolo toho, že som sa na zajtra dohodla s P., že sa vidíme, asi by som sa už druhý deň nebola sprchovala. Áno, je to nechutné, ale je to moja realita. Konečne som prišla na dôvod, prečo som si znova pristrihla svoje vôbec nie dlhé vlasy. Aby neboli ešte dlhšie a nemohli sa po troch dňoch neumývania a nečesania príliš zamotávať. Moja energia je tak blízko nule, ako snáď ešte nikdy a dnes som cez deň prespala dve hodiny a aj tak som stále unavená. Možno je to z alergie, ktovie, pretože som sa ako debil vybrala doobeda von, aj keď viem, že teraz mám asi najväčšie alergické obdobie. Nevládzem už sedieť doma. Ale zas, včera som celých snáď aj 8 hodín robila projekt. Len ja to mám fakt tak, že jeden deň niečo spravím a ďalšie tri potrebujem oddychovať. Ale na to teraz proste nie je čas. Snažím sa, ale viem ísť iba tým svojím spomaleným tempom, lebo bez prestávok sa nedokážem na nič sústrediť. Zaujímavé je, že stále mám chuť jesť. Keď moje myšlienky odbiehajú od učenia, vždy sa zdvihnem a idem niečo navariť/upiecť, a potom to aj s veľkou radosťou zjem. A idem spať. Tie vydreté kilá dole, zrejme veľmi rýchlo naskočia naspäť. Štve ma to, ale neviem, či s tým dokážem niečo spraviť.

Minulý piatok som bola u B., ako bolo plánované, niečo sa popilo, zahrali sme si Monopoly a išli sme spať asi o jednej ráno. Žiadna príliš veľká žúrka. V sobotu som potom programovala, ale večer som išla s mamou k M. trochu sa odreagovať. V nedeľu som potom ten príklad doprogramovala, čo ma dosť potešilo a inak som už tuším nič iné cez víkend nerobila. V pondelok som navštívila psychologičku, chcela by som tam chodiť aj naďalej, aj keď sa mi nie úplne páči, že ma nútila sľúbiť, že si neublížim do nášho najbližšieho stretnutia, ktoré sme si ani nenaplánovali. Akože sčasti to chápem, ale čo ja viem, asi som to nečakala. Ešte dobre, že som aspoň trochu odhodlaná prestať, inak by som ani nerozmýšľala nad tým, že by som tam znova prišla. Potrebovala som si všetko nechať uležať v hlave a nerobiť unáhlené rozhodnutia, tak som bola potom u P. a dosť kruto som plakala, lebo mi hlavou prebiehali myšlienky, že prečo zrovna ja potrebujem takýto typ pomoci. Že som iba na oštaru a robím problémy. Viete, zvyčajné veci.

V piatok ma čaká prvá skúška, zajtra sa plánujem celý deň učiť, tak idem dúfať, že mi to aspoň trochu pôjde. Nervy mám úplne v kýbli a cítim sa byť úplne mimo realitu. Za dnešok mám pocit, že prebehli minimálne tri dni kvôli tomu, že som poobede spala a snívali sa mi celkom reálne a zdĺhavé sny. Tak zase nabudúce. Love ya :*

Memento mori

10. května 2017 v 21:03 | Džejní

Ahojte notičky 🎵

Bakalárku som úspešne odovzdala. Nie, že by to nebol vygrcaný piece of shit (veď čo by ste chceli od 50 stranového čohosi, ktorého podstatnejšiu polovicu som zbúchala za dve noci?), ale zviazaná a odovzdaná je. Teraz sa ešte sústrediť na tie ostatné predmety. Nechce sa mi, čo vám poviem.

Áno, mala by som zabrať, vydať zo seba ešte posledné zvyšky energie, aby som si mohla povedať, že som sa aspoň snažila. Do nedele jeden projekt, do budúcej stredy ďalší, budúci piatok prvá skúška, do budúcej nedele doprogramovať aspoň zopár úloh a nahnať tak niekoľko potrebných bodíkov, ten ďalší pondelok skúška z prenášaného predmetu, ktorú musím spraviť, v utorok hneď ďalšia skúška, na ktorú môžem akurát tak zvysoka kašľať, lebo mi nič iné nezostáva. Možno som tú bakalárku aj tak robila úplne na nič. Ak nedám všetky ostatné predmety, tak obhajovať aj tak nemôžem a musím si počkať a zaplatiť rok navyše. Všetko závisí od týchto dní, od toho, ako sa rozhodnem (ne)robiť to, čo musím. Ale úprimne? Myslím, že to sama nemám šancu dať. V piatok idem k B. grilovať aj s ostatnými spolužiakmi a ak sa tam príliš neopijem, tak by som sobotu chcela stráviť s P. Času málo a povinností nad hlavu, asi tak by som zhrnula nadchádzajúce dni až týždne.


Na pondelok som sa objednala k psychologičke. Prosím si potlesk a myslím to vážne. Ešte príde tá časť, že to budem musieť povedať rodičom, pretože potrebujem peniaze. Zjavne nikto nepracuje zadarmo a toto je psychologička, ktorá mi bola odporučená s tým, že daný človek pozná niekoho, komu reálne pomohla. Stojí toľko, koľko fyzioterapia, na ktorú, podotýkam, už nechodím, a moja hlava je pre môj život nebezpečnejšia ako nejaký boľavý kĺb. Tak ako cviky na telo, potrebujem sa naučiť aj nejaké cviky na svoju psychickú stránku. Asi tak by som to videla. Potrebujem, aby ma psychologička naučila niečo, čo budem vedieť praktizovať aj mimo jej ordinácie, ale iba ona vie určiť, čo presne to je. Idem si po diagnózu a návod, ako sa s ňou vysporiadavať. Povedala som si, že to proste skúsim, lebo fakt už leziem sama sebe na nervy. Netuším, kde sa vo mne berie sila, presvedčenie a všetko okolo toho, ale rozhodla som sa konať, kým to zo mňa nevyprchá. Kto by bol povedal, že raz naozaj nájdem odvahu na to, aby som zašla za odborníkom? Trvalo mi to sakra dlho, ale myslím, že už som na tej správnej ceste. Aj keď ešte nejdem hovoriť hop, kým nebude po tom prvom sedení. Myslím, že o tom napíšem status, aby som poďakovala všetkým, ktorí ma tam dostali. A že ich nebude málo.

Toľko na dnes. Love ya :*

Tichá kráska, slabá láska

5. května 2017 v 19:36 | Džejní

Hola lovely people 🌈

Ani neviem, kedy som naposledy písala denníček. Ale zhrnutie posledných dvoch týždňov je asi také, že samá škola. A ešte pomedzi to je niekde P. Zo soboty na nedeľu som uňho spala. Bolo to pekné, konečne nezaspávať sama. Vedela by som si zvyknúť.


Tento týždeň sme sa spolu zatiaľ ani nevideli, mňa v utorok večer pochytila akási choroba, možno iba prepracovanie, ale celá som horela, teplotu som mala 39°C, tak som pre istotu celú stredu prespala doma a snažila sa poctivo potiť. Včera som už bola na jedno cviko v škole a večer som do seba hodila Paralen a čierny čaj, aby sa mi podarilo konečne napísať aspoň niečo na tú moju nešťastnú bakalárku. V utorok 9. 5. o druhej poobede je dealine a fakt veľmi by som chcela, aby sa mi to podarilo dnes v noci doraziť natoľko, aby som ten dokument poslala vedúcemu a mohla si zajtra doobeda objednať tvrdý obal, keďže ten sa vyrába minimálne jedeň deň a chcem mať aspoň trochu časovú rezervu. Včera som toho dala dosť veľa, síce samé žvásty, ale aj tak. Dnes by to už mohlo zaváňať implementáciou a technickou dokumentáciou. Akurát zatiaľ dosť nevládzem a v tejto chvíli netuším, či je to ešte nedoliečenou chorobou alebo je to už iba môj normálny stav vyčerpania a unavenosti.


Znova mám obdobie, kedy reálne začínam rozmýšľať nad tým, že by som zašla k nejakému psychológovi/psychologičke, lebo nielen, že mám svoje obvyklé hlúpe myšlienky na ublíženie si, ale keď som s P., tak mám oveľa viac pocit, že by sa mi zišlo vyznať sa sama v sebe a odkopnúť preč svoje výkyvy nálad. Lebo fakt to neskutočne vyčerpáva. Niekedy mám chuť povedať niečo, čo viem, že budem ľutovať a myslím si, že to ani nie som ja, ale možno nejaká moja choroba, a preto, keď som s ním, nahovorím dosť málo. Neviem, kde sa končí to zlé vo mne a kde začínam naozaj ja, síce so svojimi chybami, ale takými, ktoré už nie sú súčasťou akejkoľvek diagnózy. Chcela by som to všetko nejak dostať pod kontrolu. Pre seba, preňho, aj pre všetkých ostatných, ktorí pri mne neprestajne stoja alebo mi akokoľvek za tie roky pomohli, väčšinou tým, že napísali/povedali tie správne slová, keď som ich potrebovala. A to aj ľudia, od ktorých by som to fakt v živote nečakala. O to viac si cením ich odvahu napísať mi.


Idem sa ja teda mordovať s písaním bakalárky, tak mi prosím držte palce, aby som túto jednu vec mala z krku a mohla sa vzápätí vrhnúť na všetky ostatné potrebné veci do školy, ktoré som tento týždeň až kruto zanedbala. Love ya :*

I'm afraid of how bad it could become

22. dubna 2017 v 22:15 | Džejní

Zdravím vás.

Ani už viac neviem, čo vám mám do týchto denníčkových článkov vlastne písať. Nepamätám si, čo sa dialo v ktorý deň, takže idem iba tak celkovo opísať, čo sa zhruba deje. Škola mi padá na hlavu, ale trochu to kompenzujem časom stráveným s P. Keď som s ním, všetko je fajn, myslím iba na to, ako mi je dobre a príliš neriešim nič ostatné.

Avšak už druhý deň sa mi stalo, že som išla spať okolo polnoci a zobudila som sa asi o štvrtej ráno a viac ako hodinu som nevedela znova zaspať, pretože som pociťovala hrozne veľkú úzkosť kvôli škole. Absolútne to nezvládam. Ideme do finišu a keby sa dávali nejaké priebežné známky z predmetov, ktoré mám, asi by som zo všetkých okrem toho nepodstatného prepadávala. Snažím sa, ale nevládzem. Netuším, či vôbec spravím bakalárku, pretože na to, aby som ju mohla spraviť, ju musí spraviť aj spolužiačka, s ktorou ju robím. A u nej to vyzerá tak, že ju zrejme nedá. Všetko je vo hviezdach a mňa to neskutočne štve. Bojím sa toho, čo bude, ak bakalárku nespravím, ale zároveň aj toho, ak ju nejakým zázrakom spravím. Chcem proste zastaviť čas a spať, v lepšom prípade byť s P. nekonečne dlho. Ale realita nepustí.

Keď ma nestresuje škola, venujem sa overthinkingovaniu môjho (nazvime to) vzťahu. Že ako je sakra možné, že odo mňa ešte s krikom neutiekol. Bojím sa poddať sa svojim citom, pretože sa bojím, že mi bude ublížené. Bojím sa byť zraniteľná, bojím sa bolesti, ktorá stopercentne skôr či neskôr príde. Pretože nič nie je bezchybné a všetko má svoje tienisté stránky. Bojím sa byť od niekoho citovo závislá, nechcem sa trápiť kvôli chalanovi, ale aj tak presne to robím. Rozmýšľam, či prišiel v tom najnevhodnejšom alebo práve naopak najvhodnejšom čase. Pretože na chvíľu som si zmyslela, že keby nebolo jeho, tak ma tu už nič nedrží. Zas som si začala vymazávať sociálne siete typu weheartit, twitter a goodreads, premazala som videá na youtube, uploadla som školské materiály na google disk, usporiadala som si fotky, vymazala som si históriu prehliadania, proste som si povedala, že sa idem vzdať. Ešte, že tieto všetky úkony trvajú dosť dlho na to, aby som si to stihla premyslieť a hlavne rozmyslieť. Ale mala som zase raz celkom na mále.

Moje výkyvy nálad sú v posledných dňoch až úplne nadpozemské. Keď som s ním, dokážem sa usmievať a ako on povedal, dokonca žiariť, ale akonáhle sa rozlúčime, v priebehu piatich sekúnd sa dokážem prepnúť naspäť do svojho normálneho "resting bitch face" stavu. Je to zvláštne, ako rýchlo dokážem zrušiť aspoň na nejaký čas všetko, čo sme budovali dve hodiny uňho doma. Neskôr to všetko príde naspäť a ja som tak či tak úplne v keli. Už teraz viem, že ho potrebujem, že mi je s ním dobre, že mu verím, že sa naňho teším, že k nemu niečo začínam pomaly, ale isto cítiť. A občas ma trochu pichne pri srdci, lebo sa s tým stále nedokážem stotožniť, stále mi mozog hovorí, že sa nikomu nemôžem páčiť, že ma nikto nemôže mať rád. Mám problém uveriť tomu, čo sa deje, pretože som naučená, že ľudia prichádzajú a odchádzajú a nič netrvá večne. Akurát ja sa už začínam dostávať do stavu, kedy chcem, aby to večne trvalo.

Jednou vetou: I'm a mess. A zrejme ešte aj dlho budem. Love ya :*

Pobavme sa a poplačme si spolu

21. dubna 2017 v 21:30 | Džejní
Veľkonočnú giveaway predlžujem na dobu neurčitú, keďže sa dokopy ani nikto nezapojil (link na giveaway je hore nad článkami). Takže toľko oznam na začiatok a môžeme prejsť k obrázkom.

Prokrastinujem, prokrastinuješ, prokrastinujeme.

That's the most evil thing I can imagine.

Girl poweeeer!

Ahah, škola naša každodenná :D

Sweet little baby in a world full of pain

13. dubna 2017 v 11:41 | Džejní

Ahojte kuriatka 🐤

Je to divné, ale oneskorene ku mne prichádzajú pocity. Včera mi napísal P. (menný update v menu) a ja som musela sama sebe priznať, že naňho myslím viac, ako by som možno chcela. Sakra, bolo mi s ním dobre. A cítila som sa pri ňom bezpečne.

Nevyznám sa sama v sebe, ale zrazu chcem pokračovať, aj keď, prisahám, že som si predtým bola istá, že s ním chcem skončiť. Pozrite sa na mňa, zrazu riešim chalanov a vzťahy. A to som si myslela, že mne sa nemá šancu niečo takéto stať. Myslím, že som sa iba zľakla, keď chcel, aby som o tom povedala rodičom. Lebo som zatiaľ necítila tú potrebu. Lebo som si nebola istá tým, čo cítim, či vôbec niečo cítim. Asi sa bojím cítiť. Ale myslím, že by to mohlo byť predsalen pekné.

Niekedy je toho na mňa priveľa a mám chuť všetko zahodiť, myslím si, že sa nechcem meniť, ale zároveň chcem zmenu. Nechcem hovoriť, že som komplikovaná, ale občas sa tak cítim. Odháňam od seba ľudí, aby som zistila, či predsalen chcú zostať. Typická žena. Aj Hannah zo seriálu 13 Reasons Why bola taká a svojho záchrancu nenašla. Možno sa iba vzdala príliš skoro. Teraz mám pocit, že musím nechať voľný priechod pekným veciam, aby som neskončila ako ona. Vo vani s podrezanými žilami. Okrem toho, že som si cez víkend pozrela všetkých 13 dielov tohto seriálu, už asi týždeň mám chuť pozrieť si film To Write Love On Her Arms. Trochu si poplakať. Ale možno ho tentokrát nevidieť sama, ale s niekým. Také je moje fantazírovanie.

Podarilo sa mi presvedčiť oca, aby sme predsalen išli na veľkonočný výlet, takže zajtra je to na chvíľu adios Slovensko. Ideme do Krakova, takže si budem môcť odčiarknuť ďalšiu krajinu, ktorú som navštívila. Prvýkrát do Poľska a to je vlastne tu skoro za rohom. Celkom sa teším, aj keď to zase znamená hrozné zanedbávanie školy. A dokonca má pršať, takže ani fotky nebudú bohvieaké. Ale konečne nové miesto. Akurát sa neviem rozhodnúť, či si má zobrať aj foťák na film. Ale ako mama vravieva, auto odnesie, takže zrejme ho zoberiem. A samozrejme aj svoju zrkadlovku beriem, mám chuť fotiť na mraky fotiek, aj keď väčšina bude asi dosť rovnakých. Všade samý kostol. Teda, vraj. Po ceste domov by som sa dosť rada zastavila na chvíľu v Žiline, pretože som tam ešte nebola a už nejaký ten rok tam chcem ísť. Ale všetko závisí od toho, aké bude počasie a ako unavený bude oco.

V utorok som sa zúčastnila FIITkovice, teda spoločenskej akcie na našej škole. Bola som na dvoch vedomostných kvízoch, ale inak som väčšinu času presedela na chodbe a rozprávala sa so spolužiakom. Aj keď som mala skôr pocit, že sa rozprávam sama so sebou :D Nebolo to úplne zlé, ale vlastne som sa vôbec nesocializovala. Asi som to mala čakať. Chvíľu som sa rozprávala aj s chalanom, s ktorým som bola v lete v Siemense a povedal mi, že sa mu zdá, že som schudla. Tak ma potešilo, že to vidno a moja námaha nie je úplne zbytočná.

Tuším som sa celkom rozpísala. Ale tak čo, na to to tu predsa mám. Love ya :*

Úplne v pi*i

7. dubna 2017 v 21:48 | Džejní

Čaute slzičky 💧

Je mi hrozne. Pre všetko, čo sa práve deje v mojom živote. Netuším, ako dám školu. Pol dňa som strávila programovaním niečoho, čo aj tak nakoniec nechodí. Štve ma to. Neviem, ako to mám spraviť tak, aby to prešlo testovačom. Všetci sa tvárili, že zápočtovka za 25 bodov a projektíky za ďalších 25 sa budú dať zvládnuť. Lenže keď vám nedajú žiadne body za to, keď vám projektík neprejde testovačom, tak sa akurát tak môžete ísť obesiť. 17 bodov mám zo zápočtovky a akože to nie je zlé. Ale je. Naozaj veľmi.

Chvíľu som bola aspoň trochu happy, užívala som si občasnú prítomnosť chalana, ktorého som stretla na Tinderi. Ale vycúvala som z toho. Nič som pri bozkávaní sa s ním necítila. Ako napísala jedna moja spolužiačka na svoj Twitter - I pretend to feel the things I think I should feel. Ale predstierať sa nedá navždy. Predstieranie po čase začne bolieť. Bolo to pekné, bolo to príjemné, ale zistila som, že na to nemám kapacitu. Možno iba neznášam sama seba a nechcem si pripustiť šťastie. Nič nebude dobré, pokiaľ o to nezačnem bojovať. A ja som tak neskutočne vyčerpaná, že nechcem dávať energiu na veci a ľudí, ktorých v podstate nepotrebujem. Vlastne moje slová ani nedávajú zmysel, neviem vysvetliť to, čo so mnou je, iba viem, že mi odľahlo, keď som nemusela povedať rodičom, že s niekým chodím von. Predsalen to bola komplikácia.

Škola je na tom zle, ja ešte horšie, ale minulý víkend som bola na veľkonočných trhoch v Rakúsku, a potom u M. na záhrade. Dali sme prvú tohtoročnú grilovačku a M. ma trochu pofotila. Vtedy bolo fajn. Ale prihorieva, dni idú šialeným tempom a ja nič nestíham. Iba dúfam, že príde zlom, že príde dno, od ktorého sa budem môcť odraziť, nech ma aj skoro zabije, je mi to už dávno jedno. Ale nič nepríde len tak samo od seba. Snažím sa, ale zatiaľ sú plány do blízkej budúcnosti silnejšie ako moja túžba od všetkého si oddýchnuť. Aj keď občas už mám pocit, že by som zrušila všetky plány, ktoré mám, len preto, aby som nemusela riešiť povinnosti a svoj život. Niekedy za mi zazdá, že je úplne možné, že po ceste do školy sa len tak zvalím na zem, že ma moje nohy prestanú niesť, pretože tak veľmi nevládzem. Akurát potom si uvedomím, že mám na sebe jedny z dvoch riflí, ktoré mi nie sú úplne hrozne veľké a radšej sa na tých nohách predsalen udržím, aby som si tie rifle nezničila. Kilečká idú dole, ani sa príliš nemusím snažiť. Je to celkom sranda. Až na to, že asi vôbec nie.

Som úplne v piči a snažila som sa z toho dostať, ale ja fakt potrebujem 24 hodinovú starostlivosť, aby som nemyslela na hlúposti. Neviem, či mi niekedy už bolo takto zle, vždy si hovorím, že veď už ani nemôže byť horšie a ono predsalen je. Idem sa snažiť dobojovať semester, ale ružovo to nevidím. Skôr veľmi čierne. Love ya :*


P.S.: Viem, že neobieham, ale fakt nemám silu.

Does anyone else feel like the water's getting warmer?

25. března 2017 v 9:31 | Džejní

Hola, beautiful people 😊

Hlásim sa vám po ďalšom prežitom týždni. Nie, neviem, kam ten čas uteká, ale už by sme si aj mohli zvyknúť... Takpovediac mi horí pod zadkom zo všetkej tej školy a samozrejme o ničom inom ani neviem rozprávať. Aj keď vlastne minulý víkend bol iný, ako som očakávala a celkom záživný.

V sobotu síce pršalo, ale okolo obeda už prestalo a mne sa aj tak nič nechcelo, tak som išla s rodičmi a bratom na obed. Myslela som si, že sa vrátime okolo druhej naspäť domov, ale vyvinuli sa iné plány a nakoniec som sa vrátila domov až o pol deviatej večer. Normálne sme sa naobedovali v čínskej samoobslužnej reštaurácii, išli sme niečo pozháňať po nákupnom centre, vybaviť bratovu reklamáciu topánok a kúpiť mu nové a asi o tretej sme už naozaj išli smer dom, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme do Rakúska nakúpiť nejaké tie veci, ktoré na Slovensku nepredávajú. Následne nám M.-ina mama volala, že sú v Bratislave, aby sme sa u nich zastavili, tak sme išli. Iba si posedieť a hlavne sa poriadne nadlábnuť :D Skončilo to tak, že sme došli domov celkom neskoro a ja som v sobotu neurobila do školy vôbec nič.


V nedeľu si už nie som úplne istá, čo sa dialo, ale myslím, že som sa tiež dala ukecať na to, aby som vytiahla päty z domu a fakt nič sa mi celý víkend nechcelo robiť, aj keď som vedela, že by som mala. V pondelok som si nakráčala do školy so zlým svedomím, že som sa ani nezačala učiť na piatkovú zápočtovku a ešte som aj stresovala, že v piatok večer musím odovzdať nejaké zadanie. Ale stal sa tak trochu zázrak a softvér potrebný na urobenie daného zadania akosi haproval, preto nám na odovzdanie bol dopriaty ešte týždeň naviac. Na zápočtovku však nie, tú som si pekne-krásne včera napísala. V stredu som si myslela, že sa na ňu budem so spolužiakmi učiť, ale po troch hodinách, počas ktorých sme vypočítali úplné minimum príkladov, som to vzdala a išla som radšej trochu počítať domov. A teraz si ešte spomínam, že v utorok bolo vonku tak krásne, že som sa vykašľala na jednu prednášku a namiesto nej som išla tak zhruba 6 kilometrov peši do mesta popri Dunaji. A počúvala som pri tom Dear Hank and John.


Včera po zápočtovke sme pôvodne mali ísť viacerí na vodnú, ale B. sa vraj pohádala so spolužiakom, takže sme nikam nešli. Vlastne iba my dve do Mekáču, pretože po písomke sme boli úplne vyhladnuté. Fakt to dalo zabrať :D Ja som si potom hovorila, že sa prejdem, ale bola som tak zle oblečená, že som skoro zamrzla a to som iba čakala na električku. Vonku to už vyzeralo ako jar, tak som si dala iba sveter, ale fúkal taký ľadový vietor, že celé zle. Tak som potom vytiahla rodičov a brata na sushi, lebo sa mi nechcelo sedieť doma. A ešte som si aj kúpila lístky do divadla ^^


Znova prišiel víkend a ja viem, že musím všeličo spraviť do školy, lebo v utorok je odovzdanie projektu, ktorý som ani nezačala robiť, v piatok toho, čo už aspoň trochu so spolužiačkou mám urobený. A v pondelok snáď už konečne začnem robiť bakalárku, lebo som sa s mojou spolubakalárničkou dohodli, že si nad to sadneme spolu, lebo každá sama sa do toho nedokážeme dokopať. Tak snáď niečo vykúzlime. Lebo... Fakt by sme už mali. Okrem toho sa nakopili nie úplne najľahšie programovacie úlohy, takže toho mám vyše hlavy. Polovica semestra za nami a keď sa pozriem na svoj kalendár so všetkými deadlinami, ani sa mi nechce vstať z postele. Ale dúfam, že sa nejak rozkývem a nájdem svoju dávno stratenú motiváciu aspoň na to, aby som z tej školy nevyletela.

Užívajte víkend, prvý jarný, tak snáď to u vás aj tak vyzerá. Aspoň čo sa počasia týka. Veď keď je slnečno, hneď je aspoň o niečo krajšie. Love ya :*

P.S.: Bola mi obodovaná táto básnička, ktorú som písala do školy, tak som si povedala, že ju zverejním, pretože sa mi zdá byť celkom v pohode. Kto chce, môže si vypočuť.

Blížiaca sa deptajúca zápočtovka a moja prokrastinácia

22. března 2017 v 19:44 | Džejní
Už skoro celých (počkať, počítam)... 15 rokov.

Ako to je, keď máš chvíľu pocit, že chceš niečo dokázať.

Oh, prosím, nejaký dobrovoľník?

Ak to bude bolieť moc, tak krič

18. března 2017 v 9:34 | Džejní

Ahojte.

Hlásim sa vám s nie úplne najlepšou náladou. V posledných dňoch mi strašne kolíše, vôbec netuším prečo. Chvíľu si hovorím, ako urobím do školy všetko, čo mám, ako so všetkým začnem, lebo veď to nie je až také ťažké. A vzápätí stratím úplne všetku motiváciu. Tak si poviem, že si aspoň skúsim zacvičiť tie moje rehabilitačné cviky. A pritom sa úplne hrozne rozplačem. Asi je to iba nastavením mysle. Kým to budem neznášať, tak to nebude lepšie. Bože, ja tak hrozne NECHCEM.


Týždeň bol ako každý iný. V pondelok cviko, prednáška, Mekáč, v utorok prednáška, cviko a potom som tuším išla domov. Ale fakt si už nepamätám. V stredu som sa ani nedotrepala na prednášku o desiatej ráno, nevládala som sa ani pohnúť. Chcela som iba spať. Ale musela som ísť na konzultáciu z bakalárky. To je taká úplne zbytočná hodina. Na večernú prednášku sme sa kolektívne rozhodli, že nejdeme. Vo štvrtok jedno cviko, už na ňom začínajú byť ťažšie úlohy, ktorým nerozumiem. Po škole som vo štvrtok bola vonku s jedným chalanom z Tinderu. Rozprávali sme sa, ale boli to také akoby vlny. Zdalo sa mi, že keď sme dokončili jednu tému, nevedeli sme dosť dlho nájsť ďalšiu. Bola som s ním dve hodiny a možno sa uvidíme znova. Ale myslím, že je možné aj to, že ho dovtedy stihnem od seba odstrašiť svojou tvrdohlavosťou a tým, že nechcem meniť svoje zaužívané zvyky. Teda aspoň nie tak rýchlo, ako by sa páčilo jemu. Ja neviem, bol to pekný večer, bola to zmena, ale potrebujem, aby sme sa stretávali za mojich podmienok.


Včera bol celkom zaujímavý deň. Ráno som vstala o šiestej, tak som si pozrela dvojhodinový film Kingsman. O jedenástej som bola na vyšetrení u fyzioterapeuta, aby zistil, aký pokrok som spravila po tých štyroch rehabilitáciách. Zistil, že nie dostatočný, tak pôjdem na ďalšie štyri rehabilitácie. Potom som išla s ocom na trh, už tam mali medvedí cesnak, z ktorého si takto na jar robíme supiš pomazánku. Kúpili sme aj nejaké pekné a podľa mňa dosť dobré jahody. Následne sme išli na obed na sushi, potom oco išiel do roboty a ja domov. Keď došla domov mama, vybrali sme sa na prechádzku do mesta a dali sme si už vlastne druhú tohtoročnú zmrzlinu. Malinovú a kokosovú. Keď som bola malá, kokosovú nemávali, ale teraz, keď ju majú, tak je to asi moja najobľúbenejšia. 1,40eur za kopček, to už je cena pomaly ako v naozajstnom veľkomeste. Ah, kde sú tie časy, keď kopček stál 0,70eur? Ešte sme si dali aj také hrubé hranolky, asi prvýkrát po zime. Celkovo sme v tom meste strávili asi 2 hodiny a aj keď nesvietilo slnko, bolo celkom príjemne. Večer som si potom pozrela ďalší film s názvom Blue Valentine. S Ryanom Goslingom. Taký zamilovaný so smutným koncom. Páčil sa mi.

By continuing using this site you agree to share your cookies.

Dnes už dúfam, že niečo spravím do tej školy, vonku prší, takže myslím, že nos z domu nevystrčím. Otázne je, či nebudem celý deň spať. Uvidí sa. Love ya :*

Your life would be very empty if you had nothing to regret

12. března 2017 v 9:41 | Džejní

Bré neskoré ránko sa praje 🌥

Zas som sa s denníčkom o deň posunula oproti minulému týždňu. Skúsim tie denníčky písať aspoň v sobotu, aj keď teda nič nesľubujem. Keď boli prázdniny, tak som tuším písala aj dvakrát za týždeň, ale teraz ten týždeň tak preletí, že sa ani nenazdám a už je víkend. Čo je na jednej strane síce fajn, ale znamená to aj blížiace sa deadliny.

Ako posledné tri týždne pred týmto, aj počas toho, ktorý dnes končí, som bola v škole. Od pondelka do štvrtku som tam trpela, snažila som sa počúvať, písať si a aj nad tým trochu rozmýšľať. V pondelok som bola po škole so spolužiakmi v Mekáči, je to taká naša tradícia, lebo kde inde si človek môže posedieť aj tri hodiny a nepozerajú naňho divne za to, že si dá iba jedno jedlo alebo aj vôbec nič? Utorok do školy na siedmu hodinu rannú, ale výhoda je to, že je to jediný deň, kedy ma vozí mama. O druhej som mala mať prednášku, ale potrebovala som na stredu spraviť prezentáciu na bakalárku, takže som išla domov. A doma som toho vlastne veľa nespravila, lebo som si na chvíľu ľahla, a potom som už išla s rodičmi a bratmi na večeru do indickej reštaurácie. Mala som kuracie mäso so špenátovou omáčkou, bolo to trochu štipľavé, ale fakt dobré. Keď sme prišli domov, ešte sme si dali domácu čokoládovú penu a ja som sa snažila spraviť aspoň niečo do tej prezentácie.


V stredu nastal deň D, prezentáciu som mala úplne zlú, ale spolužiačka, s ktorou robím tú bakalráku, ma dosť potiahla, až tak, že nás vedúci pochválil. Ale tá chvála patrí fakt iba jej, lebo ja som dokopy nič nespravila a ani nepovedala :D Večer o šiestej bola ešte prednáška a po nej som poprosila oca, aby po mňa prišiel autom do školy, lebo na tú zimu, čo bola vonku, som bola trochu málo oblečená. Keď som došla domov, asi som sa musela hrozne nudiť, lebo som si založila účet na Tinderi, čo je akoby taká zoznamka a swipovala som :D Ja neviem, asi nejaká časť zo mňa chce trochu spoznať nových ľudí, lebo stereotyp ma už kúsok zabíja. A okrem toho mám celkom k svetu profilovku na FB, s ktorým je to linknuté, takže to treba využiť. Vo štvrtok som mala iba jedno cviko, tam som dokonca naprogramovala jednu ľahučkú úlohu a večer som bola v divadle, o ktorom vám asi aj napíšem samostatný článok.

Piatok sa niesol v znamení (zatiaľ) poslednej rehabilitácie a večernom sushi v Eurovea, ktoré bolo veľmi mňam. Včera som sa vybrala do Viedne so svojou H&M poukážkou, na ktorej som mala niečo vyše 40eur a strávila som asi dve hodiny vyberaním si vecí. Chcela som nejaké bledé tričká, lebo predsalen v teplé slnečné dni sú bledé farby ideálnejšie ako tmavé, a ešte nejaké bledé nohavice. S tými nohavicami bol samozrejme dosť problém. Našla som jedny, ktoré sa mi páčili a aj mi boli dobré, ale zdali sa mi príliš hrubé. Tak som si zobrala iné, ktoré boli trochu tenšie a skúsila som si jedno číslo a tie mi boli úplne obrie a do o číslo menších som sa skoro nevošla. Akože úplne nechápem. Ale teda zobrala som si tie o číslo menšie, myslím, že to sa pri nosení trochu roztiahne. Ale sú teda také fakt skinny :D Pôvodne som chcela high-waisted, ale v tom H&M žiadne takého strihu ani nemali, tak som sa na to vykašľala. A ešte som si kúpila čiernu podprsenku.

Dnes... Ani neviem. Zrejme pôjdeme na obed do čínskej samoobsluhy, lebo čína je vždy fajn, a potom by som si ešte chcela kúpiť jeden sveter v slovenskom H&M, lebo taký, aký som mala vyhliadnutý, tam včera ani nemali. Ono to bolo vlastne hrozne malé H&M, iba na predmestí Viedne, ale keby bolo väčšie, asi by som tam zabila viac ako dve hodiny, ktoré som tam včera strávila. Love ya :*

Kedy budú ľudia ľuďmi?

4. března 2017 v 22:18 | Džejní

Čafte tulipániky 🌷

Ja fakt nechápem, ako je možné, že prešiel ďalší týždeň. Nechcem, aby to takto letelo. Máme za sebou štvrtinu semestra a ja som ani nezačala robiť na bakalárke, z ktorej mám už čosi prezentovať najbližšiu stredu. Robím hocičo iné, hocičo, čo aspoň trochu viem, ale bakalárku a predmet, ktorý opakujem, úplne zanedbávam. Čo len so mnou bude...

Minulý piatok som tuším bola s rodičmi v Rakúsku na nákupoch, tak akosi veľmi spontánne sme minuli nejaké peniažky. V sobotu mal oco narodeniny, tak som mu piekla karamelovú tortu a na môj vkus chutila trochu príliš ako praženica :D Proste v tom ceste bolo až príliš cítiť vajíčko, neviem, čo som tomu spravila. Fakt hrozne dlho som nič nepiekla, tak sa to možno trochu na tom podpísalo. V nedeľu sme boli skoro celá rodina u M. na návšteve, tak to bolo ako vždy fajn. Aj keď sme sa vlastne len tak váľali a jedli, čo sme videli, prípadne sme hrali karty. Proste taký oddych.

V pondelok samozrejme znova škola, mala som sa dosť zle, tak som si zobrala so sebou plyšového psa, ktorý ma sprevádzal. Na cviku som vôbec ničomu nerozumela, na prednáške som nepočúvala a na ďalšom cviku som bola tiež dosť vypnutá. Dohadovala sa téma na prezentáciu, ale doteraz poriadne neviem, na čom sme sa to vlastne dohodli s mojou skupinkou a čo nám to bolo odsúhlasené. V utorok ma pochytil nejaký divný a prílišný optimizmus, pred prednáškou, ktorá bola o siedmej ráno, som si povedala, že fakt MUSÍM niečo začať robiť do tej školy, inak sa budem hrozne nenávidieť. Tak keď som v ten deň čakala na ďalšiu prednášku, spísala som si tému na projekt, ktorý chcem robiť z jedného predmetu. A bola mi odsúhlasená, tak teraz už iba ten projekt do konca marca fakt urobiť. Taktiež som v utorok večer bola s mamou na prednáške, ktorá bola na našej škole, ale predtým sme boli jesť. Pôvodne sme chceli ísť do čínskej reštaurácie, ale zistili sme, že je zatvorená, tak sme sadli do sushi baru, kde mali fakt neskutočne predražené sushi. Mala som dva kúsky tuším za 4 eurá, ale mala som aj ramen, ktorý bol fakt veľmi super. Takže nové jedlo (po fakt dlhej dobe), ktoré som vyskúšala.


V stredu bol Deň povedomia o sebapoškodzovaní, ale nič zvláštne som vlastne nerobila. Iba som si obliekla oranžové tričko a išla som na prednášku do školy. Odtiaľ na rehabilitáciu, potom na konzultovanie bakalárky a následne do Auparku, pretože som mala v pláne ísť na Profesia Days. Viete, aby som sa aspoň tvárila, že robím niečo pre svoju budúcnosť. Ale došla som tam a pred vchodom stáli ľudia, čo príliš vyzerali, že niečo odo mňa budú chcieť, tak som sa doslovne otočila na päte a išla som do Auparku (t.j. neďalekého nákupného centra), kde som chvíľu pobudla. Vo štvrtok som išla na to jediné cviko, čo vtedy mám a po ňom nasledovalo sedenie v Mekáči so spolužiakmi. A že sme tam sedeli fakt dlho. Zhruba také tri hodiny určite. Včerajšok sa niesol v znamení naprogramovania aspoň jednej úlohy, prechádzky po meste, kúpy nových tenisiek a večerného posedenia s bývalými spolužiakmi. Väčšinu času bol ten večer fajn, ale keď asi 5 báb vedľa vás začne plánovať, ako spolu pôjdu niekam na výlet do Amsterdamu, tak čo ja viem, trochu to zabolí. Že som úplne mimo ich kruhu, že ony sa stále stretávajú ako celkom dobrá partia, že majú spoločný chat na FB a ja som sama ako kôl v plote. Že ma nikto nikdy nikam nevolá, ja musím všetko iniciovať... Vtedy dávno som si toto všetko vybrala a stále musím znášať následky. Najhoršie na tom je asi to, že som sa odvtedy vlastne vôbec nezmenila.

Dnešok bol krásne slnečný, aj keď neskutočne fúkalo. Bola som s rodičmi na prechádzke, trochu rozchodiť tie moje nové tenisky a trochu si užiť, že snáď už konečne prichádza jar. Mali sme obed na mieste, kde som ešte nebola, dala som si hamburger a ten bol úplne super. Neskôr som si dala aj Bubbletea a sushi, doma som na večeru uvarila cestoviny s lososom. A potom som si sadla za počítač, že idem spraviť niečo do školy, ale motivácia je zase ta tam. Tak si vravím, že pozriem si jeden z filmov, ktoré si už dlhšie chcem pozrieť, ale skončila som pri videu z NerdCon: Nerdfighteria s názvom Let's Talk About Mental Health. A bolo dobré. Úspešne som sa preprokrastinovala k času, kedy je už normálne, že pôjdem spať, takže zase raz pekne zabitý víkendový deň.

Na zajtra žiadne plány nemám, uvidím, ako sa všetko vyvinie. Ale jasné, mala by som robiť niečo do školy, lebo aj keď som už niečo trochu spravila, stále je toho až príliš veľa predo mnou a stále to pribúda. Ale čo, taký je život. Love ya :*

 
 

Reklama