♥️ denníček ♥️ píšem ♥️ čítam ♥️ pozerám ♥️ počúvam ♥️ nakupujem ♥️ fotím ♥️ outfity ♥️

Niečo sa ma spýtaj

My diary 2017

My mind's like a deadly disease

Neděle v 12:00 | Džejní

Ahojte kvapôčky 🌧

Prešli dva týždne od toho, ako som písala posledný denníček. Tie dva týždne mi ubehli celkom rýchlo, keďže som sa snažila na každý deň si robiť nejaký program. Hneď v nedeľu po návrate z Mallorky som bola s A., zašli sme do čajovne a hrali sme tam spoločenskú hru, niečo na spôsob Scrabble, ale volalo sa to Krikros. Bolo to veľmi fajn strávené poobedie.

Inak, aby ste si nemysleli, že si všetky nasledovné veci pamätám, tak nie, zapisovala som si ich, lebo som chcela aspoň aby som vedela, čo som robila v ktorý deň, pretože tie dni sa mi fakt dosť zlievajú dokopy :D V pondelok som si išla do školy po potvrdenie o štúdiu, ktoré som jedno potrebovala dať ocovi a druhé ísť zaniesť do banky, aby som stále nič neplatila za svoj študentský účet. Taktiež som si aktivovala ISIC, aby som konečne mohla mať železničnú dopravu zadarmo. Následne som zašla do knižnice a na štvrtú hodinu poobednú som bola dohodnutá s jedným chalanom z Tinderu. Posedeli sme, ja s Kofolou, on s pivom, porozprávali sme sa a keď som mu potom už doma napísala, že ako hodnotí naše stretnutie, tak ma úplne ignoroval. Tak ja že fajn. Aj keď bol teda dosť pekný, ale na mňa asi až prílišný športovec. Ale teda treba povedať, že Tinder pre mňa počas posledných dvoch týždňov bol iba také rozptýlenie, aby som mala čo robiť, aby som mala prečo ísť von. Neviem, ale nemyslím si, že reálne hľadám nejakého chalana na vzťah. Iba na pokecanie si, akési zanechanie svojej stopy v niečom živote. Hej, som divná.

Takýto copík s farebnými šnúrkami som si zaplietla :3

V utorok som si bola nechať vytlačiť fotky z dovolenky a na ten deň nemám napísané ani nič iné, takže som sa zrejme iba bezcieľne potulovala po meste. Na stredu som sa dohodla s K. a ráno som ešte stihla upiecť aj kokosový koláč, z ktorého som jej trochu doniesla. Keďže ona má teraz psíka, tak keď som bola u nej, tak som ho aj hladkala a on na mňa skákal a bol hrozne zlatýýýýý. U K. som vypila čajík, trochu sme pokecali a išla som naspäť domov. Doma som si potom pozrela nový diel novej série American Horror Story a musím teda povedať, že sa mi veľmi páčil. Vo štvrtok som sa vybrala smer Žilina, s Flaviou sa nám konečne podarilo dohodnúť si, že sa stretneme. Fakt sme sa chceli stretnúť už asi tri roky, ale vždy nám do toho niečo vliezlo. Takže som bola veľmi rada, že sme to nakoniec predsalen dali. Najprv sme boli na obedíku, následne na čokoláde, a potom sme sa iba tak prechádzali Žilinou, vznikli z toho aj nejaké fotky, až sme nakoniec zastali nad sochou Cyrila a Metoda a iba sme tak pozerali na námestie pod sochou a ja som zase priveľa rozprávala.

Mama mi ešte vo štvrtok večer povedala, že v piatok doobeda sa v jej robote bude konať porada ohľadom jednej informatickej súťaže, na ktorú vyberajú úlohy a že môžem prísť aj ja. Celkom ma nadchla vidina toho, že budem môcť trochu zapojiť svoje mozgové bunky, ktoré som počas prázdnin príliš nevyužívala, a keďže som na ten deň mala plány až na poobedie, rozhodla som sa ísť na tú poradu. Poobede som sa stretla s ďalším chalanom z Tinderu, zas sme si sadli, trochu pokecali a ja som sa zase potom odpratala do nejakého nákupného centra, lebo sa mi ešte nechcelo ísť domov a vonku bolo celkom pekne. Následne mi mama zavolala, že M. a jej rodičia sú v Bratislave, tak že či k nim pôjdeme na návštevu. Veľmi nadšene som súhlasila, a tak som s mamou strávila piatkové poobedie na ich záhrade. Viac takýchto večerov by sa mi rozhodne páčilo.


Na sobotu som mala veľké plány, a to konkrétne výlet do Prátra, keďže mal byť posledný deň pekného a celkom teplého počasia. Išla som iba s bratom, rodičia sa od tohto nášho výletu dištancovali. Do Prátru sme dorazili niekedy okolo pol jednej, úspešne sme sa nestratili a ako prvú atrakciu sme si zvolili obrý retiazkový kolotoč, ktorý bol vo výške 117 metrov nad zemou. Hrozne tam fúkalo, ale výhľad na Viedeň bol fakt parádny. Ďalej sme vyskúšali horskú dráhu, z ktorej som mala občas trochu pocit, že vypadnem, ešte sme si zajazdili aj na motokárach a naším posledným cieľom bol taký kolotoč, ktorý vás vyvezie do veľkej výšky a následne spustí dole. Teda aspoň to som si myslela, ale realita bola trochu iná. On totiž robil presný opak. A ja keďže som to nečakala, tak som sa pozerala smerom dolu, že čo sa deje, že nejdeme hore a keď prudko vyštartoval smerom hore, z nosa mi spadli okuliare a padli ktovie kam. Ale jedna milá pani mi ich pri východe z tejto atrakcie podala a aj keď nemali jedno sklo, aspoň som nepotrebovala nový rám. V ten deň som teda bola ďalej trochu slepá, ale aj napriek tomu sme sa s bratom vybrali na Mariahilferstrasse, lebo sme boli hladní a viete, Mekáč to istí. Okrem toho som chcela zájsť aj do Lush. Tak sme sa pekne napapali, stretli sme sa s dedom, išli sme do Lush a potom už naspäť do nákupného centra, pri ktorom nám stál autobus smerom domov.

V nedeľné doobedie som dopozerala seriál Westworld, keďže všetkými ospevovaný seriál Stranger Things som si už pozrela asi dva týždne predtým a dosť sa mi páčil. Westworld ma až tak nechytil, ale aj tak som si teda pozrela všetkých 10 zatiaľ vydaných častí. Poobede som vytiahla mamu na sushi, keďže sa mi zdalo, že som už dosť dlho žiadne nemala. Pondelok sa niesol v znamení návštevy optiky, keďže som teda potrebovala opraviť tie moje zo soboty pokazené okuliare. Zamierila som si to do optiky v meste, pretože to je taká, kam chodievam kvôli kontaktným šošovkám, ale prišla som tam a zistila som, že ju rekonštruujú. Tak som sa zase trochu prešla po meste a povedala som si, že zájdem do optiky, ktorú mám bližšie pri dome. Začala som pozerať ďalší seriál a to konkrétne Rick a Morty. Tiež som si pozrela všetky zatiaľ vydané časti, ale podobne ako Westworld sa mi až tak nepáčil. Poobede som bola s rodičmi vo Freshmarkete a večer som sa vydala na predstavenie Bordeline, ktoré sa konalo pri príležitosti narodenín jedného kníhkupectva a keďže kniha, na základe ktorej to predstavenie vzniklo, sa mi fakt veľmi páčila, presvedčila som samu seba, že tam určite musím ísť, aj keď je vonku zima a tma a možno bude pršať a ja tam idem sama. A rozhodne som neľutovala.

Niečo na pobavenie :D

V utorok som si to znova zamierila do knižnice a zastavila som sa aj v Tescu, že pozriem nejaké výpredaje. Ani som si nemyslela, že si niečo kúpim, ale keď som zazrela bundičku z imitovanej kože za 15 eur, tak som ju tam nemohla nechať, pretože to bol presne kúsok, ktorý som mala pocit, že mi v skrini chýba. O piatej večer som si potom vyberala rozvrh do školy a dopadla som tak, ako som mala v pláne, čo je v rámci možností celkom fajn, ale zas nie príliš. V pondelky a piatky nemám žiadnu školu, v utorok som tam od štvrtej poobede do siedmej, stredu mám od desiatej ráno do siedmej večer a najhorší je štvrtok, ktorý mám od desiatej ráno až do deviatej večer. Ono samozrejme niektoré z toho sú prednášky, takže je veľmi pravdepodobné, že v tej škole nebudem reálne tráviť až tak veľa času. Veď uvidím po prvom týždni, kam sa oplatí chodiť a kam nie.

Stredu som znova zasvätila American Horror Story, následne som sa poobede stretla s chalanom z Tinderu, s ktorým som už raz bola vonku. A on mi povedal, že má kamaráta, s ktorým by sme sa k sebe hodili. Tak ja že fajn, veď sa môžem aj s ním stretnúť. Mne je to už fakt jedno. Zas som sa po tom stretnutí trochu prechádzala po meste, ale už som aj pomaly musela ísť domov na večeru s rodičmi a nevlastným bratom, ktorá sa v stredy koná. Ešte som aj napiekla kokosové sušienky, na ktoré som videla ráno v telke recept. A som tak trochu na kokose závislá, sama neviem prečo. Vo štvrtok ráno som vstávala o pol piatej, aby som sa dostala na vlak do Košíc, kam som si povedala, že pôjdem, aj keď nikto nešiel so mnou. Vo vlaku smerom tam som strávila 7 hodín, keďže meškal, smerom naspäť 6 hodín a v Košiciach som teda strávila asi tri hodiny. Najprv som si sadla do jednej kaviarne, kde som si dala geniálny zelený čaj s príchuťou malín a jahôd a ešte aj super gaštanové pyré. Pôvodne som tam chcela ísť na horúcu čokoládu, ale akosi nevydalo, keďže som nevedela, ktorá čokoláda z jedálneho lístka je tá, ktorú chcem :D Prešla som sa po centre Košíc, aj keď teda pôvodne som mala trochu iné plány, ale tak možno nabudúce. Niečo som pofotila, ešte som si dala salámovú pizzu, ktorá bola fakt veľmi dobrá a zamierila som si to na preplnený vlak smerom domov.

Má to niečo do seba, lebo viete, môžete ísť aj stopom. Ale na to treba mať podľa mňa fakt odvahu.

V piatok doobeda som brata vytiahla na motokáry, dočítala som knihu, kvôli ktorej som vlastne chcela deň predtým stráviť toľko hodín vo vlaku, lebo doma sa vôbec nedokážem prinútiť niečo prečítať. A hlavne nie 572 stranovú knihu. Takže som za ten čas strávený vo vlaku bola celkom rada. Poobede som išla von s ďalším chalanom z Tinderu o druhej poobede, sadli sme si do ďalšej kaviarne, v ktorej som bola prvýkrát, dala som si nejaký domáci ľadový čaj, ktorý tam mali a ešte sme sa aj vydali do tržnice, kde bola práve taká akcia, na ktorej predávali hand-made výrobky. Boli tam naozaj krásne veci, ale celkom dosť drahé, aj keď teraz ma tak trochu mrzí, že som tam nič nekúpila, mohla som mať aspoň začiatok nejakých vianočných darčekov alebo možno aj trochu potešiť samu seba. Well, možno o rok. S tým chalanom som sa potom prechádzala po meste asi ešte ďalšiu hodinu, fakt hrozne veľa som kecala a domov som prišla až niekedy o pol siedmej. A deň som zakončila pečením brownie muffinov.

Už sme sa konečne prepracovali k včerajšku, kedy som s rodičmi bola na obede v čínskej samoobsluhe, ale inej, ako chodievame bežne. Brat potreboval nejaké zošity do školy, tak sme ponakupovali to, ja som chcela nejaké veci z DM, tak som si ich tiež zadovážila. Ďalej brat potreboval aj tenisky na telesnú, tak sme išli nejaké hľadať, presunuli sme sa kvôli tomu aj do druhého nákupného centra, ale nakoniec si žiadne nevybral, zato ja som sa do jedných úplne zamilovala. Aj som si ich skúsila, ale boli také, že sa mi až príliš vyzúvali, pritom keby som už mala menšiu veľkosť, tak by mi na dĺžku dobré neboli. Asi okolo štvrtej som sa s mamou vybrala na jedno vinobranie, ale akonáhle sme tam došli, rozpršalo sa, tak sme to iba rýchlo prešli, kúpili trdelník a išli naspäť domov. Ja som bola dohodnutá so spolužiakmi, že na to isté vinobranie s nimi pôjdem večer a teda keď som videla, že prestalo pršať, tak som sa tam aj naozaj vybrala. Hrala kapela Desmod, potom bola taká párty aj s DJom a domov som sa dostala až o nejakej pol jednej v noci. Zatancovala som si, keďže tancovali všetci okolo mňa a bola som rada, že som sa tam vybrala aj keď celý čas popŕchalo a miestami som mala pocit, že asi umrznem.

Na dnes nemám žiadne plány, vonku leje ako z krhly, takže fakt neviem, či budem ochotná niekam ísť. Už teda ukončujem tento článok, pripomínam vám, že sa ma tu môžete niečo opýtať a prajem vám ešte pekný zvyšok víkendu. Love ya :*

Pintas de color mis dias grises

2. září 2017 v 21:18 | Džejní

Buenos dias ❤️ 💛 💚 💙 💜

Posledných pár týždňov ubehlo ako voda bez toho, aby som sem písala o tom, ako prebiehajú moje dni. Chcem to tak trochu zhrnúť, aby som mala aspoň niečo zaznamenané, ale je pravda, že si toho až tak veľa už nepamätám. Pri mojom rozpamätávaní si, mi budú pomáhať hlavne fotky, povedala som si totižto, že sa budem veľmi snažiť každý deň odfotiť aspoň jednu fotku na mobil, aj keby to malo byť iba nejaké jedlo, ktoré som v ten deň mala. Od siedmeho júla som tuším zatiaľ vynechala iba dva alebo tri dni, tak veľmi dúfam, že sa mi bude aj naďalej dariť robiť takéto akoby dokumentárne fotky mojich dní. Niektoré z nich zakomponujem aj do tohto článku.

Palacinka na zlé emočné rozpoloženie.

Na týždeň po návrate z Chorvátska nespomínam veľmi rada, ale pre úplnosť ho tu chcem mať. Prvé asi dva dni som bola na relatívne šťastnej vlne, roztriedila som fotky, išla som dať vytlačiť fotky a založila som ich do albumu. Bola som u psychiatra, prehodila som pár viet na FB s P. Celý týždeň som na inak celkom dosť flákala, buď som sedela za počítačom alebo pri telke. Tak som sa asi v stredu rozhodla, že by nemusel byť úplne od veci nápad ísť sa prejsť po nábreží Dunaja. Akurát problém s dlhými prechádzkami osamote je ten, že človek až príliš rozmýšľa. Vo štvrtok som sa ešte stretla s A. a povedala som jej o tom, ako bolo na dovolenke, že to bolo podľa mňa super, aj keď nejaké nie až tak dobré veci sa tam predsalen stali. A samozrejme som začala rozoberať P., že sa tvári, že na mňa nemá čas (vtedy som fakt naivne verila, že je to pravda) a prečítala som jej, čo som mu napísala pred odchodom na dovolenku a čo mi on veľmi odbíjajúco napísal. V piatok som sa potom bola znova prejsť a prišla som k názoru, že sa musíme stretnúť a nejak vyriešiť to, že sa vlastne vôbec poriadne nevídame (opäť moja naivita, že som si myslela, že to ešte má riešenie). V piatok poobede sme sa rozišli a trvalo nám to asi hodinu a pol. Samozrejme kvôli môjmu plakaniu. Hneď potom som po ceste domov zavolala A. a ona, že príde ku mne. Ešte som zavolala aj B. a obom veľmi ďakujem za to, že mi vôbec zdvihli ten telefón, lebo neviem, čo by som robila, keby nie. A. teda došla, boli sme sa prejsť po okolí môjho domu, sadli sme si, ja som si položila hlavu na jej rameno a takto sme sedeli veľmi dlho. Rozmýšľala som nad úplne všetkým, čo sa P. týka a došla som k názoru, že mu musím venovať jeden ďakovací článok.

Popadané stromy po búrke v deň nášho rozchodu.

Nasledujúce dni som sa dokázala len tak rozplakať, hneď na druhý deň ráno som napísala jednému P.-ovmu kamarátovi, že či by sme niekedy nešli spolu von, ale to bol iba taký výkrik do tmy, lebo mi fakt bolo zle a chytala som sa každej slamky, len aby som zostala v jeho svete. Ale celkom rýchlo som zistila, že to nepôjde. Ten chalan mi napísal niekedy v utorok, že je chorý a odvtedy sa neozval. Takže som pochopila. V pondelok som bola s B. a jedným spolužiakom trochu vonku, trochu sa rozptýliť. Veľmi skoro som si znova založila Tinder. Písala som si a ešte si trochu píšem s pár ľuďmi, ale žiadna sláva, v podstate sa aj tak nikto nechce stretnúť. Napísala som však aj jednej babe, ktorú poznám z blogu, že či sa nestretneme, a to nám aj vyšlo, tak som bola dosť potešená. A vyzerá to aj na ďalšie stretnutia, takže som fakt rada. Myslím, že ešte niekedy v ten týždeň som sa videla aj s K., konečne som mi ukázala svojho psíka a zašli sme spolu na zmrzlinu. Ten týždeň vo štvrtok, piatok a sobotu som sa s rodičmi a bratom vybrala na Liptov, vymysleli sme si dosť dobrý program. Najprv sme vo štvrtok boli na bobovej dráhe, na super večeri na salaši, následne sme si pozreli západ slnka pri Liptovskej Mare. V piatok sme išli doobeda do ZOO kontakt, kde sme sa asi tak najviac skontaktovali s papagájmi :D Na obed sme sa trošičku omočili v Liptovskej Mare a poobede sme zamierili na motokáry, čo som si nikdy nemyslela, že by sa mi mohlo páčiť tak veľmi, ako sa páčilo. Výlet sme v sobotu zakončili čľupkaním a tobogánovaním sa v termálnom kúpalisku Bešeňová.

Výletové raňajky v Mekáči.

V nedeľu som si tuším len tak lebedila, asi som bola aj v nákupnom centre, pretože tam som skoro stále. V pondelok som mala meniny a sama sebe som kúpila lístok do divadla. Bola som v takom menšom, kde sedadlá boli vlastne iba porozkladané stoličky a herci boli naozaj veľmi blízko. Možno (snáď) vám o tom predstavení napíšem niekedy aj v samostatnom článku, ale nič nezaručujem, lebo mám taký pocit, že o nejakom tohtoročnom som vám to tiež sľúbila a doteraz som o ňom nenapísala :D V utorok som bola najprv poobede chvíľu u M., potom som si to zamierila do takého nemainstreamového kina s jednou babou z Tinderu. Boli sme na talianskom filme Uplní cudzinci a dosť sa mi páčil. Na stredajšie doobedie som mala zahovorenú jednu bývalú spolužiačku, že pôjdeme do Botanickej záhrady. Tak sme tam zašli, a potom aj na limonádu do neďalekého podniku. Poobede som bola s Narween v galérii Multium, čo bol síce podľa môjho názoru trochu prepadák, ale aspoň tie fotky vyzerajú celkom dobre. Večer som ešte zamierila k M., kde už boli môj brat a mama. Vo štvrtok som bola na zápise do školy, a potom som mamu a brata presvedčila, že rozhodne musíme ísť na motokáry, lebo som našla aj tu jedno miesto, kde sú dokonca tie motokáry elektrické, takže sa v tej hale aj dá reálne dýchať. A má to oveľa väčší a lepší odpich. A chcem tam ísť určite znova, neskutočne ma to chytilo. Znova sme potom zakotvili s bratom u M., pekne sme sedeli pri ohníku a hrali sme Šarády s appkou Charades! To bolo maximálne super, už veľmi dlho som sa tak nezasmiala. V piatok poobede som sa znova videla s A., zašli sme na večeru do jednej indicko-thajskej vegetariánskej samoobsluhy, kde sme už párkrát spolu boli a to jedlo bolo naozaj dobré, tuším tam budem musieť niekedy zájsť aj sama. A ešte sme skočili aj na zmrzlinku.

Predo mnou v divade iba tri rady stoličiek a hneď javisko.

Melóniková limonáda :3

V sobotu ráno som s rodičmi a bratom odlietala na Mallorku, všetko prebehlo v pohode, úplne nezaujímavo. A teda samozrejme som do istej miery čakala, že more mi pripomenie Chorvátsko a P., ale bolo to teda dosť prevalcujúce. Až tak, že som nedokázala zaspať bez podcastu v ušiach. A v prvú alebo druhú noc som dokonca P. napísala SMS-ku, že mi chýba. Ja som hrozný idiot, ja viem. Ale možno ju ani nečítal a ak hej, tak našťastie nič neodpísal. Dni na Mallorke inak prebiehali v podstate dosť jednotvárne. Ráno na pláži, obed, poobedný oddych (za týždeň som prečítala viac kníh ako za posledné dva mesiace), okolo tretej poobede naspäť na pláž, večer zas nejaké jedlo, nakúpenie ďalšieho jedla, trochu prechádzka po okolí, trochu fotenia. Boli sme na Paelle, dvakrát na koktejloch, inak sme si varili vlastné jedlo. Jedno poobedie som celé prespala, jedno poobedie po okúpaní sa, sme sa s bratom a ocom rozhodli ísť do Palma de Mallorca, aby sme trochu videli aj mesto a nie iba pláž a letisko. Ja som potom zistila, že v najbližšom nákupnom centre je Primark, takže tam som na ďalší deň zlanárila brata a išli sme. Obaja sme si kúpili dve tričká a ja ešte plus jesennú čiapku. Takže spokojnosť. Ešte sme pozháňali aj nejaké naozajstné suveníry s nápisom Mallorca a dnes veľmi skoro ráno sme sa už viezli taxíkom z hotela na letisko.

Nákupné centrum a jeho maskot.

Pristáli sme asi o desiatej ráno, takže celý dnešok som mala vlastne úplne pred sebou. S bratom a mamou sme boli na obede v čínskej samoobsluhe, potom brat dostal za úlohu kúpiť si nejaké dlhé nohavice, keďže žiadne nemal. Cieľ bol úspešne splnený, ja som si ešte dala Bubbletea a išlo sa domov, ale vlastne hneď zase preč. S mamou som sa bola prejsť v meste, tam boli Dni majstrov ÚĽUV, kúpili sme si tam perníky, ešte predtým niekde inde predražený (ale fakt geniálny) donut s malinovou polevou. A potom predražené (a celkom dobré) hranolky. Ešte sme nakúpili niečo do našej po dovolenke prázdnej chladničky a mohlo sa ísť domov. Doma som triedila fotky, dávala ich sem na blog (článok pod týmto) aj na FB a teraz už asi hodinu a pol komponujem tento článok. Veľmi by som chcela, aby sa mi podarilo natočiť video s new in, lebo mám toľko vecí, že fakt nemám šancu ich všetky pofotiť a dať ich sem. Lebo väčšina sú iba také blbostičky, suveníry, ale aj tak by som vám ich rada ukázala. Tak dúfam, že to v priebehu budúceho týždňa nejak vykoumám. Ešte zajtra niekedy večer bude vyhodnotenie giveaway, tak kto by ešte chcel, môže sa do nej zapojiť tu. Do začiatku semestra ma čakajú ešte dva týždne, mám v pláne nejaké výletíky, ale začínam mať tak trochu pocit, že budem môcť byť rada, ak sa mi podarí jeden, nieto ešte všetkých zhruba päť, ktoré by som chcela stihnúť. Ale tak čo, človek nemôže mať všetko.

Modrá umocnená na tretiu.

Školopovinným prajem veľa šťastia do začínajúceho sa školského roka, pracujúcim veľa síl do všetkých pracovných dní. Ďakujem za to, že existujete a že ste sem zavítali aj počas mojej neprítomnosti a zanechali komentáre. Fakt si to veľmi vážim. Love ya :*

Nemôžeš sa utopiť z nešťastnej lásky, namočili by sa ti vlasy

13. srpna 2017 v 8:59 | Džejní

Moji milí čitatelia.

Niektorí z vás z článku pod týmto zrejme už vedia, že sme sa s P. rozišli. Bolo to ani nie 5 mesiacov od nášho prvého stretnutia a aj keď som vlastne od začiatku vedela, že to skončí relatívne skoro a neslávne, aj tak som na to nedokázala byť pripravená. Bolo to veľmi pekných skoro 5 mesiacov, aj keď práve v týchto dňoch si občas prajem, aby sa vôbec neboli stali. Dúfam, že časom na to zlé budem môcť zabudnúť a zostanú už iba tie dobré spomienky.

Hneď po rozchode som začala nadávať sama sebe, prečo som sa na toto vôbec dala. Nepamätám si presne, čo som mu napísala vtedy ešte na začiatku, keď som si vôbec nebola istá, či do toho ísť, ale viem, že to bolo niečo v zmysle, že mám svojich démonov, ktorých neviem, ako zvládať a je mi jasné, že ani on ich po čase nebude zvládať. A ukázalo sa, že som mala pravdu, akokoľvek bol on zo začiatku možno odhodlaný, odstrašila som ho svojimi problémami, svojimi stavmi, svojím plačom a mňa to neskutočne mrzí. A štve ma, že som to nechala zájsť tak ďaleko, štve ma, že to musel znášať tak dlho. Keď som prikývla na náš vzťah, hovorila som si, že nevydrží ani do mojich narodenín. A vlastne som tak zhruba mala aj pravdu, pretože asi okolo toho času sa to začalo celé lámať, ale už sme mali tak predplánovanú dovolenku a ja som stále odmietala vidieť, že to, čo sa deje, smeruje do záhuby a už to nie je pekné, ale začína sa z nášho stretávania sa stávať iba povinnosť. Ani keď to bolo už naozaj zlé, nedokázala a nechcela som to poriadne pochopiť, iba som si ako naivná krava myslela, že na mňa nemá čas. Ale keď človek chce, tak si čas nájde. Nerozmýšľala som triezvo, nevedela som si ani len predstaviť, že by sme to rozpustili. Keď prišlo ku konečnému verdiktu, keď sme sedeli u neho doma a držali sa za ruky, keď som zase raz začala hrozne plakať, chcela som vyjednávať, nasľubovať hory-doly len preto, aby to neskončilo. Moja preddovolenková vyhrážka, že ak sa nezačneme vídať častejšie, tak budem ja musieť byť tá, ktorá to bude iniciovať a rozhodne sa skončiť to, sa veľmi rýchlo rozplynula a v tom pre mňa osudovom momente som mala chuť vyhrážať sa všetkým možným, ale vedela som, že to nesmiem urobiť. Možno trochu pomohlo aj to, že som asi dve noci predtým napísala poviedku do jednej súťaže (preto ju zatiaľ tu nemôžem zverejniť), v ktorej som si predstavila, že som videla P. s nejakou inou babou prechádzať sa ruka v ruke po nábreží, a tak sme sa okamžite rozišli. Ja som bola v tej poviedke rozumná a neznažila som sa ho silou mocou udržať pri sebe. Napísala som o tom, že som ho nechala ísť, pretože som v realite už vtedy zrejme tušila, že mu až príliš ubližujem. A v podstate to, že sme sa vídali tak málo, ubližovalo aj mne, dokonca až tak, že som sa kvôli tomu porezala. Tak príšerne mi chýbal, že som to spravila kvôli nemu, a to už mal byť pre mňa jasný signál, že takto to ďalej nepôjde. Napísané slová sú napísané slová a aj sem na blog som trochu dávnejšie písala, že ak chce odísť, tak mi to musí povedať a ja s tým budem musieť byť v pohode a možno to bolo práve v tom čase, keď sa to začalo lámať, a teda ja som všetko dokázala vycítiť, len som si to fakt veľmi nechcela pripustiť. To, čo sa stalo naozaj sa od mojich predstáv líšilo a bolo to o niečo horšie, ako to byť mohlo, bolelo to, stále to bolí a nejaký čas to určite ešte bolieť bude, ale idem veriť tomu, že raz príde deň, kedy sa na naše spoločné fotky budem môcť pozrieť bez toho, aby som sa nekontrolovateľne rozplakala.

Toto na mňa úplne platí, asi až na tú noc pod hviezdami, ktorú sme nikdy nezažili.

Ešte vám napíšem aj o tom, že na dovolenke nám urobila spoločné fotky baba, čo tam s nami bola, mali sme kopu pekných selfíčiek a ja som si dokonca jednu fotku aj vytlačila a zarámovala, jednu fotku som vytlačila a vložila do fotoalbumu, fotky z dovolenky som dala na FB a asi som sa snažila presvedčiť sama seba, že to už bude v pohode. Tá jedna naša selfie pri západe slnka je tak neskutočne krásna a ja neviem, ale štve ma, že vôbec vznikla, že vôbec z tej dovolenky máme spoločné fotky, že ja mám jeho fotky, že som si jednu dokonca dala na pozadie telefónu, lebo som si myslela, že sa to napraví, že to bude lepšie. Oklamala som sama seba, lebo som hrozne naivná a kým sa všetko nezrúti, tak som ochotná všetko zliepať a pred všetkým zatvárať oči. Fotky z dovolenky zatiaľ videli iba moji rodičia ešte predtým, ako sme sa rozišli, ale keď ich budem ukazovať ďalším ľuďom, budem musieť tie, na ktorých je on, vymazať, lebo určite nezvládnem nerozplakať sa, keď ich uvidím. Nevymažem ich úplne, mám ich zálohované, ale zostanú iba do budúcnosti pre mňa. Aj moja profilová fotka je teraz tá, ktorú mi spravil na dovolenke on a ja ju nechcem vymieňať za inú, ale vždy, keď ju vidím, moje srdce vynechá jeden úder. Veľa maličkostí mi ho pripomína, iba nejaká blbá zmienka niečoho, čo on mal alebo spravil, miesto, kde sme boli, všetky spomienky sa na mňa dokážu vyvaliť a ja plačem v noci, keď sa zobudím zo spánku, pretože nedokážem zniesť to, že ho už zrejme nikdy neuvidím. Asi to po niekoľkých rokoch budem vnímať inak, už naňho nebudem myslieť každý deň, už sa iba pousmejem nad niečím, čo sme spolu zažili, chcem veriť tomu, že presne tak to bude, pretože mi vlastne nič iné aj tak nezostáva.

Chcela som si kúpiť tangáče, chcela som si kúpiť pekné biele nohavice, aby som mohla byť preňho pekná a boli by to zmeny z mojej vôle, z môjho presvedčenia, nebola by som to menej ja, nebola by som preto úplne iná, veď ľudia sa menia aj vplyvom druhých a teraz to všetko akosi stratilo zmysel. Nemám sa prečo posúvať ďalej, nemám sa prečo zlepšovať, nemám si prečo holiť nohy. Nie som úplne tam, kde som bola pred ním, to by som fakt maximálne klamala, ale ak niečo nespravím, tak je možné, že sa znova vrátim do starých koľají. Mám chuť v tejto chvíli si nainštalovať Tinder a znova skúšať, ale viem, že to by som fakt nemala, lebo to absolútne nič nevyrieši a ja potenciálne ublížim ďalšiemu človeku. Tak sa snažím nejako sa rozptyľovať, plánujem si výlety, snažím sa tešiť sa na dovolenku s rodičmi, aj keď to mi zase bude iba pripomínať tú, na ktorej som bola s ním. A Chorvátsko bude navždy späté s ním, možno som tam bola prvý aj poslednýkrát, ktovie. Mám pocit, že ten najväčší smútok ešte iba príde, keď ho neuvidím dlhšie ako týždeň, ono to bol do istej miery šok, ten náš rozchod, aj keď som ja povedala, že sa chcem porozprávať, ale prisahám, že som k nemu išla s tým, že to vyriešime, ale už bolo dávno po čase, kedy sa ešte niečo dalo zachraňovať. Bola som neskutočne slepá, vedela som, že potrebujem jeho prítomnosť, jeho objatia, jeho bozky, ale na tom je zradné to slovíčko potrebovať. To nie je tá správna emócia, ktorá má byť základom vzťahu. Nemôže jeden potrebovať a druhý sa preto stále viac a viac odťahovať. Tak to skrátka nefunguje a fungovať nikdy nebude.

Som mu vďačná za neskutočne veľa, ukázal mi, aké to je mať takto rada niekoho druhého, dal mi pocítiť svoju lásku, ale naučil ma aj to, že nemôžem bezbreho ukazovať druhému človeku všetko zlé, čo v sebe nosím.

Rozchodová

11. srpna 2017 v 18:35 | Džejní
Už viac nie sme spolu, ale je to pre dobro nás oboch. Chápem to, no aj tak to bolí. Tento článok je venovaný iba tebe, aby som ti v ňom mohla poďakovať za všetko, čo si pre mňa urobil a aby som sa (snáď) mohla posunúť ďalej.

Ďakujem, že si so mnou začal chodiť, aj napriek tomu, že si vedel o mojich problémoch.
Ďakujem ti za to, že si ma spravil šťastnou.
Ďakujem, že si bol človekom, vďaka ktorému sa mi podarilo dokončiť bakalársky stupeň štúdia, pretože bez teba by som to už dávno bola vzdala.
Ďakujem ti za svoj prvý bozk a všetky tie ďalšie.
Ďakujem ti za pevné objatia, ktoré si mi dával stále, ale hlavne ti ďakujem, že si ma objímal vo chvíľach, kedy som to najviac potrebovala, aj napriek tomu, že to bolo pre teba ťažké.
Ďakujem ti za svoj prvý sex, za to, aký si vtedy bol a za to, že si nezdvihol mobil, ktorý ti zazvonil.
Ďakujem za všetky cucfleky, ktoré si mi urobil.
Ďakujem za šampón, ktorý si mi daroval (už som ho našťastie s bratovou pomocou minula).
Ďakujem, že si bol trpezlivý.
Ďakujem za všetky tie krásne okamihy, ktoré sme spolu zažili, aj keď ich nebolo až tak veľa.
Ďakujem ti za tie noci, ktoré som u teba strávila.
Ďakujem, že si nikdy nebol u mňa doma.
Ďakujem ti za to, že som u teba mala svoju deku, ktorú určite raz vyperiem, ale až vtedy, keď príde ten správny čas.
Ďakujem ti za to, že si ma držal v náručí, keď mi bolo najhoršie.
Ďakujem, že si pretrpel moje plakanie.
Ďakujem, že si mi nikdy nedal kvety.
Ďakujem ti za svoj darček na narodeniny.
Ďakujem, že som mohla počuť tvoje chrápanie.
Ďakujem ti za náš spoločný výlet do Viedne.
Ďakujem, že si bol so mnou v divadle.
Ďakujem, že si mi povedal, že ma ľubiš a myslel to vážne, aj keď iba na krátky čas.
Ďakujem, že si ma nechal opiť sa, a potom znášal následky.
Ďakujem za všetky Kofoly, ktoré si mi kúpil a Ubery, v ktorých sme sa viezli.
Ďakujem ti, že sme chodili na miesta, na ktoré sama príliš nechodím.
Ďakujem ti za to, že si ma zoznámil s niektorými svojimi kamarátmi, aj keď ich už zrejme nikdy neuvidím.
Ďakujem za tie žolíkové večery.
Ďakujem, že si ma nechal poslednýkrát vyhrať v posteli.
Ďakujem, že si pri mne stál v mojich ťažkých chvíľach a aspoň navonok ich zvládal.
Ďakujem za dovolenku v Chorvátsku, ktorú som si užila, aj keď to v niektorých momentoch možno tak nevyzeralo.
Ďakujem, že si mi povedal dôvody, prečo nemôžeme byť viac spolu.
Ďakujem, že si vyslovil, čo som mala na mysli.
A ďakujem ti za to, že sme sa rozišli.

Ľúbim ťa.


Je možné, že tento článok bude editovaný viac ako raz.
1. EDIT: 11. 8. 2017 20:09
2. EDIT: 11. 8. 2017 21:05
3. EDIT: 12. 8. 2017 10:28

...iba že by nie

8. srpna 2017 v 23:55 | Džejní

Zdravím vás palmičky 🏝

Už je to druhý celý deň, čo som doma z dovolenky v Chorvátsku a po úspešnom roztriedení fotiek, som sa konečne odhodlala k nejakému zhrňujúcemu článku. Jednu várku fotiek môžete vidieť pod týmto článkom, ďalšie dve vás ešte iba čakajú. Vrhnime sa teda hneď na to.

Výhľad z apartmánového balkóna.

V pondelok v noci sme vyrazili okolo druhej ráno, aj keď sme chvíľu mali v pláne ísť o jednej, ale nie všetci spolupracovali, takže to dopadlo tak, ako to dopadlo. Plynule sme prešli do Maďarska na diaľnicu a pekne sme sa šinuli v ústrety chorvátskym hraniciam. K tým sme dorazili niekedy okolo piatej ráno, skontrolovali nám občianske preukazy a mohli sme spokojne vyraziť na zdĺhavú cestu naprieč Chorvátskom. V aute sme mali celý čas pustenú klímu nastavenú na celkom nízky stupeň, takže som mala na sebe dlhé nohavice a sveter a aj tak mi bolo dosť zima. Keď sme prvýkrát zastavili na odpočívadle, slnko práve vychádzalo a začínalo byť už celkom teplúčko. Potom som bola vždy rada, keď sme mali zastávku (a že ich nebolo málo), lebo mi aspoň na chvíľu bolo príjemne a nie chladno. Tú nočnú časť cesty sa mi akosi nepodarilo zaspať, mala som hrozné nervy z tej cesty a celkovo z celej dovolenky, že čo a ako bude, ako sa budeme všetci k sebe správať a tak, takže takéto myšlienky ma prenasledovali, keď som čo i len na pár minút zavrela oči, tak som to s pokusmi o spánok vzdala. Lenže potom som samozrejme bola nevyspatá, okolo takej deviatej ráno ma začala celkom dosť bolieť hlava, ešte k tomu som aj odmietala jesť a piť, aby sa kvôli mne nemuselo zastavovať. Pri svietiacom slnku som sa predsalen snažila nejak sa uložiť a zaspať a keď som bola v takom polospánku, tak sme kdesi zastali, všetci vystúpili a ja som zostala vnútri v aute. Boli preč iba chvíľu, ale mňa to natoľko v tom nie úplne zobudenom stave rozrušilo, že keď došli naspäť, tak mi už tĺklo srdce ako o život, musela som otvoriť dvere a keďže mi v podstate vačšinu cesty bolo na nič, tak P. ku mne došiel, že či som v pohode a že by som sa mala napiť, tak som si dala jeden glg, ale okamžite som začala panikáriť, lebo som nechcela piť. Taký celkom fajný záchvat úzkosti z toho bol, ale zaujímavé je, že potom ma už aj hlava prestala bolieť a nejak som sa celkovo znormalizovala, nebola som ani unavená, keď sme asi o tri hodiny na to konečne dorazili do nášho cieľa a bola som schopná ísť hneď na pláž a nie zaľahnúť do postele a spať. Toľko cesta smerom tam.

Moreeeee <3

Keď sme konečne došli na pláž, tak to bol úplne úžasný pocit, byť v tej slanej vode, plávať, nechať sa nadnášať, vlniť sa, nechať sa tými vlnami ošpliechať. Aj keď nám teda dosť nečakane zalialo uteráky a keď som sa snažila čo najrýchlejšie dať uterák preč od vody, zabudla som, že som si pod ním nechala slnečné okuliare a celé som si ich hneď prvý deň doškŕkala, takže bye bye ochrana očí proti slnku. Ešte mi zostal klobúk, aj keď ten tiež utrpel ranu, keď naňho vyšplechla poriadna vlna, zostal celý zmáčaný a už nikdy nebude ako predtým. Plánujem ho zobrať so sebou ešte na druhú dovolenku a tam ho asi aj nechám, lebo na normálne nosenie už nie je súci.


Ideme z obchodu :D

V utorok doobeda sme sa s P. vybrali hľadať nejaký väčší obchod, pretože si chcel kúpiť nafukovačku a nejaké potraviny, ktoré v najbližšom obchodíku nemali. Dosť rýchlo sme uspeli, tak sme sa vrátili späť do apartmánu, spravili si obed a poobede hor sa na pláž. Potom ďalšie dni sme to tak nejak striedali, že sme boli vždy iba jednu polovicu dňa na pláži, pretože ja som vyhlásila, že nevládzem dvakrát za deň sa trepať hore kopcom k nášmu apartmánu. Tak sme buď doobeda alebo poobede len tak chillovali, prípadne išli do veľmi blízkych potravín. Jedno ráno som sa rozhodla, že potrebujem predsa mať nejaké fotky, tak som o siedmej vyrazila von, lebo ešte nebolo úplne príšerne horúco. Išla som popri mori kus na jednu stranu od najbližšej pláže, kus na druhú. A najlepšie bolo, že keď som sa o dve hodiny vrátila naspäť, nikto si ani nevšimol, že som vôbec niekde bola, pretože sa iba akurát zobudili. Vtedy som nafotila asi 80 fotiek, pohľadov z balkóna som mala asi 20 fotiek a potom som ešte posledný večer zavelila, že ideme pozrieť a odfotiť západ slnka. Tak sme sa aj prešli, dokonca sme chvíľku pobudli na miestnej slávnosti, keďže práve 5. 8. bol v Chorvátsku nejaký sviatok, tak boli večerné oslavy v plnom prúde.

Naša izba.

Po prechádzke sme sa všetci štyria usadili v bare, kde sme popíjali, ja samozrejme nealko, to kvôli liekom. Ale mne aj tak viac chutia nealkoholické koktejly, lebo na chuť alkoholu som si ešte stále nezvykla. A zrejme si ani nebudem nejaký čas môcť zvyknúť. V bare sa nám stala taká kuriózna vec, že sme od čašníčky dostali trávu (rozmýšľala som, či to spomeniem, ale čert to ber). Presunuli sme sa naspäť na apartmán a povedala som si, že vyskúšam, lepšie prostredie som si ani nemohla priať, takže som s tým bola v pohode. Hovorí sa: "Po tráve sa nechodí, po tráve sa smeje." A ja k tomu pridávam: "...iba že by nie." Pretože to by som nemohla byť ja, keby sa nestal presný opak toho, ako by sa človek mal cítiť. Najprv som iba začala klepať nohou a aj keď som cítila, že mi kútiky úst trochu ťahá smerom hore, celkovo som sa cítila nie príliš dobre. Long story short, skončilo to tak, že som mala asi 15-minútový záchvat akoby zavýjania, proste nebolo to plakanie, ale drali sa zo mňa také zvuky, že by si niekto nezainteresovaný mohol myslieť, že ma fakt neskutočne niečo bolí. A asi aj bolelo, ale bola to moja doráňaná, smutná, beznádejná, nekompletná, nedospelá duša, niečo hlboko vnútri mňa. Akoby som mala v svojej hlave akúsi bariéru, ktorá sa búra, keď mám v sebe drogy (rátam sem aj alkohol) a všetko, čo potláčam, sa vyderie na povrch. Takže nič príjemné a toto už fakt nikdy viac.

More s lodičkou na ukľudnenie.

Koniec dovolenky bol teda nie zrovna ideálny, potrebovala som zaspávať s podcastom v ušiach, potrebovala som, aby mi niekto niečo rozprával do ucha, nestačila iba hudba, potrebovala som rozprávané slová, aby ma odpútali od mojich myšlienok. V nedeľu ráno som ešte stále bola trochu vyklepaná z toho, čo sa v noci stalo, cítila som hanbu a mala som sa chuť ospravedlniť P. a zároveň mu poďakovať za to, že pri mne bol, keď mi bolo zle, lebo inak fakt netuším, čo sa mohlo stať, čo by som bola schopná v tom stave spraviť. Keď v noci to najhoršie odoznelo, rozhodla som sa, že si pre istotu musím ostrihať nechty na rukách, aby som si ich nezabárala do dlaní, keď budem zaspávať.

Iba random hrnček.

Cesta naspäť domov bola (minimálne pre mňa) o dosť príjemnejšia ako cesta tam, už som aj jedla a občas aj pila a hlavne som spala, aby mi to rýchlejšie ubiehalo. A keďže pršalo, tak sa mi spalo dosť dobre. Keď sme po skoro desiatich hodinách prišli do Bratislavy a prechádzali sme mostom, na ktorého druhom konci už bola mestská časť, v ktorej bývam, neudržala som slzy, lebo mi prišlo neskutočne ľúto, že ten týždeň sa končí a že sa znova musím vrátiť domov, že nebudem P. vidieť každý deň. Proste som fakt veľmi nechcela byť doma. Keď som prišla, tak som sa akurát navečerala, vybalila a trochu roztriedila fotky, aby som ich mohla na druhý deň dať na FB a aj sem na blog a aby som aj nejaké mohla vytlačiť. Potom som už bola aj celkom rada, že môžem spať v svojej posteli, ale keď sa ma mama spýtala, či mi chýbala, tak som jej povedala, že nie, lebo to proste bola pravda. Ja som si tú dovolenku užívala, aj keď to možno až tak nevyzeralo, keďže na pláži som strávila iba polovicu času, ktorý som potenciálne mohla a fakt som veľa spala, pozerala Youtube videá a dokonca som si pozrela aj jeden film, ktorý bol super a plakala som pri ňom. Ale hlavne som bola s P., prisahám, že to mi úplne stačilo, bola som rada, že ma rodičia nebombardujú telefonátmi ani príliš veľa SMSkami. Hrali sme spolu karty, ja som pila džús, on pivo, veľa sme sa objímali a robili iné zábavné veci a celkovo som neskutočne vďačná za to, že som na tú dovolenku mohla ísť.

Happy me na pláži.

Ešte aby som spísala aj včerajšok a dnešok, včera som poobedie prespala, ale večer som bola s mamou na prechádzke. Dnes som bola u psychiatra, predspísal mi lieky na ďalšie dva mesiace, antiepileptiká mám už brať ráno aj večer, aby také tie moje plačlivé stavy, nutkanie úblížiť si a možno aj záchvaty úzkosti prestali. Zašla som aj do knižnice, potom som si bola skúšať nohavice, teraz keď sú výpredaje, tak som si chcela nejaké na jeseň kúpiť a aj som si skoro kúpila jedny biele s takými menšími dierami, v ktorých som vyzerala fakt dobre, ale potom som si povedala, že by som ich asi hneď zašpinila, tak sa to príliš neoplatí. Večer som bola znova sa s mamou prejsť a ísť si vytlačiť vytriedené fotky, aby som si ich mohla založiť do albumu. A vlastne som ešte dnes poobede presvedčila rodičov, aby sme išli niekam na takú minidovolenku na dve noci na Slovensko blízko nejakého Aquaparku, takže sme aj našli ubytovanie a budúci týždeň ideme. Okrem toho som si kúpila aj lístok do divadla, kam sa chystám v deň svojich menín, takže sa celkom teším aj preto, že je to ďalšie divadlo, do ktorého idem po prvýkrát. To bolo moje viac-menej predsavzatie na tento rok - ísť do iných divadiel ako Slovenského národného, pretože tam som videla už snáď všetko.

Nejaký cool street art.

Ak sa vám podarilo dočítať sa až sem, veľmi pekne ďakujem. Budem ešte rada, ak sa zapojíte do giveaway a už mi nezostáva nič iné ako popriať vám, aby čas do víkendu rýchlo ubehol a aby ste sa mali zatiaľ krásne. Love ya :*

Umelé šťastie

30. července 2017 v 10:02 | Džejní

Čaute vlnky 🌊

Prišiel ten deň, kedy sa balím na svoju prvú dovolenku v Chorvátsku. Ani sa mi nechce veriť, že to už prišlo, tak ďaleko sa to zdalo byť. Ale predsalen, je pol desiatej ráno a ja som už pobalená, aj keď cestujeme až v noci. Idem tam na týždeň, ale keďže som počas posledného týždňa mala akési celkom tvorivé obdobie, tak na každý deň počas nasledujúceho týždňa je prednastavený jeden článok, tak budem rada, ak sa tu zastavíte. A taktiež budem rada, ak sa ešte niekto zapojí do letnej giveaway, lebo zatiaľ je tam fakt žalostne málo ľudí.

Dokončené puzzle :3

Ideme ešte k tomu, čo sa okrem môjho písania dialo počas uplynulých zopár dní. Aj keď keď sa nad tým tak zamyslím, vlastne sa nič príliš zaujímavé nestalo. Akurát si pamätám, že tuším v nedeľu sa mi podarilo dostať sa ešte do jedného športového obchodu, a tam som konečne zohnala tie topánky do vody. Sú tyrkysovej farby, takže budem na tej pláži asi úplne svietiť, ale aspoň nebudem musieť chodiť po kamienkoch naboso. Potom som od soboty do štvrtku, teda 6 dní skladala puzzle a keďže som si s ním dala celkom námahu, rozhodla som sa ho zlepiť, zarámovať a zavesiť na stenu nad posteľou. Zatiaľ tam ešte nevisí, ale ešte niekedy dnes by som chcela stihnúť ho na tú stenu dať.

Spomínané topánky :D

Môj týždeň ďalej vyzeral nasledovne. V pondelok som bola u zubárky, zaplombovala mi zub, z ktorého mi ešte kedysi dosť dávno plomba vypadla. Keďže to bolo okolo obeda, tak som od nej vyšla úplne hladná a ako úplná ťapa som sa rozhodla ísť sa najesť s úmŕtvenou ľavou polovicou tváre. A to umŕtvenie zahŕňalo aj spodnú peru. Tak som sa na vlastnej koži presvedčila, že keď človek prežúva, tak podvedome uhýba spodnú peru zubom, lebo tú úmŕtvenú časť spodnej pery som si úplne vyšúchala zubami, keď som jedla a musela som si ju nasledujúce tri dni natierať takou špeci vodičkou, aby sa mi to zahojilo. A to som mala asi iba tri hryzy :D Radšej som si zrejme mala dať nejaký smoothie. Potom ma ďalšie dni ešte trochu boleli ústa od vpichov s anestézou, tak to nebolo úplne príjemné, ale teraz je už všetko v pohode.

Sex on the beach a bazová limonáda <3

Ešte v pondelok večer som sa vybrala s mamou na koktejl a bazovú limonádu, ktorá bola úplne mňam. V utorok som si ráno išla na poštu po papiere o predbežnom prijatí, ktoré mi prišli zo školy, inak som celý deň a aj celú stredu strávila doma, mám taký pocit, že bolo úplne hnusné počasie, tak som si na striedačku čítala a skladala to puzzle. Potom vo štvrtok už bolo krajšie, tak som sa bola s rodičmi prejsť, v piatok som zamierila do mestskej knižnice vrátiť nejaké knihy a včera som rodičov a brata presvedčila, aby sme išli na obed do IKEA, kde som si kúpila rám na spomínané puzzle. Poobede som sa stretla s A., popri chodení po obchodoch sme pokecali o všeličom možnom, ale najviac asi o mojich nervoch z toho, ako dopadne Chorvátsko :D Večer som potom išla spať dosť skoro, už o nejakej šiestej, aby som sa tak trochu prednastavila, že aj dnes by som mala ísť spať relatívne skoro, aby som bola aspoň trochu vyspatá na cestu. Zobudila som sa asi o polnoci a dve hodiny som bola hore, ale následne som znova zaspala a spala som do pol ôsmej. Myslím, že zajtra to dopadne veľmi podobne.

Ružová vladne svetu.

Dnešné ráno bolo pre mňa obzvlášť pekné, pretože som zistila, že som na svojom Youtube kanáli dosiahla 60 odoberateľov, čo síce nie je príliš veľa, ale pre mňa aj celkom áno, takže ďakujem aj niektorým z vás za odber a za to, že moje videjká pozeráte. Na dnes mám okrem stresovania z odchodu ešte v pláne poobede sa vidieť s K., chceli by sme ísť spolu na zmrzlinu a možno uvidím aj jej nové šteniatko :3 Ja mám psíky celkovo dosť rada, väčšinou keď som u M., tak trávim čas hladkaním jedného alebo oboch jej psov. Je celkom fajn občas sa tak pomojkať so zvieratkom. Nie som vyslovene dog person, ale ľudia okolo mňa majú psov, takže si príliš nenavyberám. Ale keď je v mojej prítomnosti akékoľvek zvieratko, ktoré je huňaté a zlaté a môžem ho pohladkať, tak ho veľmi rada pohladkám. Nech je to kľudne aj lama.

Môj divný štýl jedenia marcipánovej čokolády.

To by bolo teda na dnes všetko, majte sa tu dobre, užívajte si leto aj prípadné dovolenky, ja sa zase o týždeň vrátim, snáď nie príliš spálená a snáď nie príliš frustrovaná. Love ya :*

Ešte dobre, že nevieme, čo nám prinesie budúcnosť, inak by sme v niektoré dni ani nevyliezli z postele

22. července 2017 v 20:55 | Džejní

Čauky mňauky 🐱

Zase sa mi podarilo viac ako týždeň prežiť bez denníčkovania, čo akosi nedokážem úplne pochopiť, keďže minimálne minulý víkend sa toho stalo celkom dosť. Tento týždeň už pomenej.

V čakárni.

Aby som začala ešte štvrtkom - navštívila som psychiatra, bola mi stanovená taká pofidérna diagnóza, že nič konkrétne iba "nezrelá, emočne labilná, možná hraničná porucha osobnosti". Jéj. Dostala som lieky na stabilizáciu nálady (antidepresíva a antiepileptiká), tak uvidím, či to pomôže. Možno si poviete, že prečo som sa rozhodla dobrovoľne brať lieky. Odpoveď je dosť jednoduchá - bola som zúfalá. Fakt seriózne vážne. Lebo ono naozaj nie je sranda, keď vás pri každej aj keď iba trochu stresovej situácii prepadajú myšlienky na sebapoškodzovanie, prípadne samovraždu. Proste som mala dosť svojho mozgu v jeho "normálnom" stave. Tak som konečne našla odvahu zájsť za psychiatrom, ktorý mi dal v podstate to, čo som chcela. Ešte mi povedal, že vlastne nie som chorá, čo je na jednej strane asi fajn, ale to potom znamená, že tie nálady som ja a to je celkom dosť na nič. Asi by to okrem liekov chcelo aj terapiu, ale k psychologičke som prestala chodiť hneď, ako som obhájila bakalárku. Pred mesiacom. A zdá sa mi, akoby to bolo minimálne pred pol rokom.

Balóniky na Francúzskom dni.

V piatok som mala promócie, prišli moji rodičia, brat, nevlastný brat a môj dedo z otcovej strany. Zažila som svojich 15 sekúnd "slávy", keď som si preberala diplom, inak som tam stála aj s ostatnými asi hodinu. Moje kríže dosť protestovali a bola som dosť rada, že som sa rozhodla nedať si topánky na podpätkoch, lebo to by som fakt asi umrela :D Po promóciách sme išli na obedík do Pivovaru a zdalo sa, že všetkým chutilo. Tak som bola celkom spokojná. Poobede som s mamou a bratom na chvíľu zamierila na Francúzsky deň na Hlavnom námestí a večer som potom ešte stihla zájsť na stretávku so spolužiakmi z gymnázia a na moje počudovanie, dopadla oveľa lepšie, ako som čakala. Jedna spolužiačka si ku mne prisadla a rozprávali sme sa asi hodinu a pol. Najviac o škole, a potom o našich frajeroch, keďže obe máme svojho prvého. Tak som domov odchádzala s celkom dobrou náladou.

Môj trojfarebný puding s piškótkami :3

Na sobotné poobedie som mala dohodnutú kamarátku, tak sme zašli na Magio pláž, ale bola dosť zima, tak sme sa veľmi rýchlo vrátili naspäť do blízkeho nákupného centra. Večer som potom bola s P. a jeho kamarátmi posedieť na pive. Následne som uňho už tak klasicky spala. Nedeľný večer bol tretím po sebe, ktorý som znova netrávila doma. To je asi môj osobný rekord. Toľko sociálnej interakcie nie je pre mňa zdravej. Ale uvedomila som si, že som bola dosť rada, že sa ten víkend tak vyvinul. V nedeľu som teda bola večer vonku v meste s terajšími spolužiakmi, tak nejak osláviť tie naše promócie a celkovo úspešné ukončenie bakalárskeho stupňa nášho vysokoškolského štúdia.

Nedalo mi neodfotiť tento super nápis v mestskej knižnici.

Celý tento pracovný týždeň som v podstate nič nerobila. Bola som v knižnici, vrátiť aj požičať si nejaké knihy, ale jednu, ktorú fakt veľmi chcem, stále nemajú, aj keď v online katalógu píšu, že ju majú. A nechcem sa príliš pýtať, lebo raz sa mi stalo, že som sa tak na jednu knihu spýtala a ani knihovníčky ju nevedeli nájsť :D Tak nechcem tam 10 minút čakať, keď aj tak bude výsledkom to, že ju nebudem mať. Okrem knižnice som navštívila aj nespočetné množstvo športových aj nešportových obchodov za účelom nájdenia topánok do vody, ktoré potrebujem do Chorvátska. Keďže kamienky nie sú na chodenie zrovna najpríjemnejší povrch, myslím, že nejaké také topánky by sa mi rozhodne zišli. Ale žiadne, čo by sa mi páčili, som nenašla. Asi mám skreslenú predstavu o tom, ako by mali vyzerať. Takže nechám P., nech prípadne kúpi aj mne, ak bude kupovať aj sebe, lebo už na to fakt nemám nervy.

Nádvorie Bratislavského hradu pri zapadajúcom slnku.

V niektorý deň som bola s mamou na zmrzline, konečne som si po dlhšom čase dala kokosovú, ktorá je mojím tohtoročným objavom. Celkovo si v poslednom čase celkom ujíždím na kokosových veciach. Milujem taký ten letný sprcháč od Baley, ktorý vonia v podstate ako leto. To je asi jediný sprcháč, ktorý si kupujem každý rok. Inak idem skoro vždy po tých limitovaných vôňach. Alebo keď vymyslia niečo nové a nie je to limitka. Vo štvrtok som sa s rodičmi vybrala na taký menší rakúsky nákup. Takže som potom mala na večeru humus, olivy a krevety s hriankou. Mňamka. Inak mi už rohlíková strava celkom lezie hore krkom. Mám obdobia, kedy sa mi chce variť, ale niekedy to fakt nezvládam a pokiaľ nie je navarené, tak buď idem niekam von alebo si dám hrianku so salámou na raňajky, obed aj večeru. A to musíte uznať, že čo je veľa, to je príliš. Ale včera som sa dosť hecla, spravila som tofu s hráškom a hubami a ešte aj slivkové gule. Aspoň som mala čo robiť. Inak je to s mojím ničnerobením dosť zlé.

Analógovo fotený poník ešte z môjho výletíku do ZOO.

Včerajší večer a noc som trávila s P. Najprv sme boli s jeho kamarátmi v meste, ale nejak extra dlho sme nepobudli. Ja som mala so sebou ruksak s pyžamkom, tak som tancovať ísť nechcela, inak by som možno nad tým aj pouvažovala. K nemu sme došli kúsok po polnoci. Dnes som tam bola asi do jednej poobede, keďže cez týždeň sa vôbec nestíhame vidieť, tak som potrebovala nejaké hodiny navyše s ním. Ale tak v tom Chorvátsku si svoju vzájomnú spoločnosť ešte dostatočne užijeme. Už teraz mám spísaný zoznam, čo všetko si tam beriem, hlavne jedlo som musela nazbierať, lebo ak mám pravdu povedať, nechce sa mi tam príliš míňať peniaze na iné veci ako pohľadnice a prípadne nejaké jedno-dve jedlá vonku. Takže som celkom zásobená. Začínam stresovať, človek by si myslel, že ideme zajtra, nie až o týždeň :D Ale aj sa dosť teším, bude to nová skúsenosť do života.

Povedala som si, že keď už mám toľko času, začnem skladať puzzle.

Ako vidím, poriadne som sa rozpísala, tak snáď som vás neunudila k smrti. Majte ešte pekný zvyšok víkendu, hlavne sa nikde nespáľte a pite veľa vody. Love ya :*

I cannot fear my future now that I have you around

12. července 2017 v 10:48 | Džejní

Ahojte ananásiky 🍍

Tak som si všimla, že som tento mesiac ešte nepísala denníček. A to už je tento mesiac skoro v polovici. Wau. Ale snažila som sa písať iné články, outfitové, knižkové, ešte aj filmové, ktoré zatiaľ neboli zverejnené. Potom tu máme aj giveaway, lebo som sa trochu odhodlala roztriediť si tie svoje veci, ale tak sa zdá, že veľkú obľúbenosť tie veci nemajú a nikto ich nechce. Ale veď nevadí :D

Pre zmenu východ slnka, nie západ.

Ani neviem, čo sa stalo v ktoré dni, niekedy minulý týždeň som bola fotiť so spolužiačkou, fotky ste mohli vidieť v outfitoch a ešte aj uvidíte. Potom som sa videla aj s K. aj A., aj keď len tak na hodinku-dve. Bola som rada, že ich konečne po toľkom čase môžem vidieť. Porozprávali sme si o svojich plánoch na leto a ja vám musím povedať o tom svojom najväčšom dobrodružstve, ktoré je v tejto chvíli už dosť isté, pretože je zaplatené. Idem s P. do Chorvátska na dovolenku. V živote by som nebola povedala, že sa takéto niečo v mojom živote niekedy udeje, ale je to tak. Včera sme zaplatili za ubytovanie, ide s nami ešte jeden pár, takže nás to nestálo nejakú horibilnú sumu. Peniaze som dostala od svojich rodičov ako darček k narodeninám, ktoré som mala v sobotu. Stále mi to príde také dosť nereálne, ale už sa pomaly aj začínam stresovať, v hlave mám asi milión otázok, niektoré určite ani nedávajú zmysel, ale aj tak ich mám. Nebojím sa ani cesty ani ubytovania, bojím sa svojho správania sa tam. Pretože mám skúsenosť, že na dovolenkách mám jemne depresívnu náladu, stále chcem iba spať a keď to skombinujem s jedením, tak viem, že priberiem a to by ma asi zabilo. Už len tá predstava, že by som došla domov, postavila sa na váhu a tam by bolo o tri kilá viac a fakt sa mi chce plakať. Ale tak idem sa snažiť s tým ešte niečo pred odchodom spraviť, ak sa to podarí, tak vám možno o tom aj napíšem.


Čo sa týka mojich narodenín, vôbec si neuvedomujem, že mám 21, fakt už asi prestanem dávať pozor, koľko mám vlastne rokov a budem si žiť, ako sa budem cítiť, občas ako dieťa, občas ako tínedžer a občas ako dospelák. Aj keď to robia asi všetci, len ja mávam viac zábrany, ale už si hovorím, že kašlem na to. Kašlem na to, čo by som mala a čo mi diktuje spoločnost, pôjdem si podľa seba, pôjdem si zaskákať na trampolínu a hlavne nemyslieť na to, koľko mám rokov. Veď vek je iba číslo, no aj tak si ho netreba pripomínať príliš často. Sobotnú noc som (ako už pomaly býva zvykom) strávila u P., hrali sme karty a ja som si ráno, keď som od neho odišla, uvedomila, že milujem, keď mi vlasy a pyžamo voňajú ako posteľ niekoho iného. Pripomína mi to toho človeka a ja mám proste svojich obľúbených ľudí neskutočne rada. Takto sú aspoň o niečo dlhšie so mnou.

Naše nožky v tme :3

V nedeľu sme boli celá rodina u babky, oslávili sme moje narodeniny, moje promócie, ktoré ešte len prídu a babkine narodeniny, ktoré sú v deň promócií. Dostala som nejaké peniaze, za ktoré som si včera kúpila náhrdelník Swarovski, pretože som dostala od mamy príkazom, že si mám kúpiť niečo pekné, že pošleme babke fotku. Tak som si vybrala náhrdelník s motýlikmi, ktorý som videla ešte niekedy v januári a už vtedy sa mi zapáčil. Takže mám zase raz niečo krásne a relatívne zbytočné. A potom mám ešte nové plavky, lebo veď treba sa nejak v tom Chorvátsku reprezentovať. To všetko vám ukážem v nejakom letnom new in, aj keď asi dovtedy zabudnete, že som vám tieto veci vôbec spomínala :D Ale veď čo, aspoň budete môcť byť príjemne prekvapení. V pondelok večer som bola s A. na hrade na hre Komédia omylov, to je také letné divadlo, kde dávajú iba Shakespeara a ktoré je pod holým nebom. Našťastie v ten večer nepršalo, aj keď to trochu vyzeralo, že bude.


Budúce dni nemám príliš naplánované, aj keď vlastne už v piatok mám promócie, po promóciach rodinný oslavný obed a večer v piatok stretávku s bývalými spolužiakmi. To som celkom zvedavá, ako dopadne. V sobotu by mala prísť kamarátka, ale ktovie, čo naozaj príde, ak nie, tak dúfam, že budem s P. aj cez deň, nie len v noci. Užívajte slnečné dni. Love ya :*

Budem tu, aby som ťa ráno objala

30. června 2017 v 8:15 | Džejní

Čaute zlatíčka moje najmilšie 💗

Od minulého štvrtku sa toho stihla stať celkom veľa, rada vám preto o tom niečo poviem, aby ste boli v obraze vy a aby som aj ja mala tu všetko pekne pozapisované. V piatok si pamatám, že som večer bola s mamou na Gurmán Feste v jednom parku, bolo tam celkom dobré jedlo, aj keď celkom drahé. A mali tam geniálne výborný trdelník a limonádu s domácim bazovým sirupom, na ktorom som v lete asi úplne najviac závislá. Bazový sirup s bublinkatou vodou a trochou citróna je proste top osvieženie.


Sobotné doobedie bolo také dosť normálne, na obed som išla s rodičmi do čínskej samoobslužnej reštaurácie, a potom sme išli do elektroobchodu pozrieť, aký majú výber rúr na pečenie. Prerábame totiž kuchyňu a rozhodli sme sa, že kúpime nielen nový sporák, ale aj rúru, lebo tá, čo sme mali, už mala svoje najlepšie roky za sebou :D Ešte mi brat kúpil v Starbucks jednu z noviniek, čo teraz majú ľadové čaje, takže už aj ja mám doma pohárik so svojím menom. Ten čaj bol piteľný, ale nejak príliš ma neohúril. Okrem toho tie peniaze, čo za to pýtajú, nie sú zrovna malé, takže to netreba preháňať. Poobede som potom išla s P. na opekačku, kde som sa zoznámila s pár jeho kamarátmi, ale v podstate som celý čas iba sedela, všetko pozorovala a príliš sa nezapájala. Ale tak čo, to som ja. Celkovo som určite rada, že som tam bola, je to niečo pre mňa nové, a nové veci sa teraz snažím robiť, keď som konečne nabrala trochu odvahy. Spala som u P. a v nedeľu ráno som teda prišla domov a mama mi povedala, že mi dohodla, že pôjdem k M. do Viedne, tak som sa pobalila a keďže doma bola spúšť s rozoberaním kuchyne, tak som sa rýchlo k M. zdekovala a bola som tam v podstate celý deň. Grilovali sme, u M. bola ešte jedna návšteva, večer mi potom rodičia doniesli kufor a mohli sme vyraziť smer Viedeň. Tam som v podstate dva dni prelajdákala, v pondelok som s M. bola na obede v mojej obľúbenej čínskej reštaurácii, potom sme sa iba tak dve hodiny rozprávali, mne vtedy zavolali z Panta Rhei, že mám prísť na pohovor, tak tam v pondelok idem, aj keď je to taká ich pobočka, čo je hrozne od ruky. Ale nejaká doprava tam chodí. Okolo štvrť na štyri sme sa vybrali na miesto, kam chodí M. jazdiť na koni, ja som si s jej mamou sadla do reštaurácie a dali sme si niečo sladké. Potom sme u nich doma mali už iba večeru a hor sa spinkať.


V utorok ráno ma M. zobudila niečo pred deviatou, že ideme na raňajky a po nich ma jej otec zobral naspäť do Bratislavy, takže v utorok na obed som už bola doma, akurát som sa hneď vybrala niečo si von hľadať na jedenie, lebo príliš nezvládam variť na dvojplatničke, ktorú teraz kvôli tej rozbúranej kuchyni musíme používať. Domov som tak definitívne došla niekedy okolo druhej, následne som zaľahla do postele, keďže v cudzej sa mi spí celkom ťažko a mám taký pocit, že večer som s celou rodinou bola na večeri, lebo keď chceme niečo iné ako cestoviny alebo praženicu, tak je to trochu komplikované. Stredu som mala tiež celkom rozlietanú, ráno som bola u alergológa, potom s ocom na takom mini trhu, kde sme zohnali moju lásku bazový sirup a aj nejaké jahody, následne ma zaviezol k mame do roboty, kde som bola s ňou na obede, potom som bola v mojej škole čosi zaplatiť a ešte som aj išla ku kožnej a následne k P. Tam som bola zhruba do pol piatej, potom som sa vybrala smer dom, že pôjdem s ocom pozrieť jednu reštauráciu, že aké tam majú jedlo, že či by som tam nemohla mať promócie. Ale tá bola plná, tak som zavelila, že ideme do Pizza Hut, kam som mala chuť ísť už asi dva mesiace a dala som si tam svoju obľúbenú Pepperoni pizzu na hrubom ceste



Včera som mala naplánovaný výlet do Nitry za Narween, kam som teda išla, aj keď občasne celkom dosť pršalo. Ešte predtým som si bola po rúž, ktorý by podľa toho, čo skúšali Rhett a Link v tomto videu, mal celkom dosť vydržať. Tak som zvedavá. V Nitre sme boli v čokoládovni, následne v dvoch second handoch, takže mám dva nové kusy oblečenia. Vlastne tri, ale ten tretí som si kúpila v normálnom H&M vo výpredaji. Už sa aj chystám, že vám ukážem veci, čo som si kúpila za posledné dva mesiace, ale zatiaľ neviem, či sa mi to podarí vo forme videa, aj keď by som teda dosť chcela. Po sekáčoch sme navštívili nitriansku synagógu, a potom sme sa ešte zhruba na hodinku posadili k čajíku. O 18:15 mi išiel bus domov, úplne domov som došla až niekedy po ôsmej a už som iba sadla pred telku a uvarila si cestoviny na dvojplatničke.


Dnes mám v pláne ísť plávať a poobede s bratom do kina na Ja, zloduch 3, tak sa aj celkom teším. Už to máme skoro ako taký zvyk, že po jeho vysvedčení ideme na niečo do kina, zväčša animák, tak nevynecháme ani tento rok. A už sa mi pomaly, ale isto vracajú naspäť všetky kamarátky, ktoré študujú v zahraničí, takže aj to sa dosť teším, že sa konečne uvidíme. Zatiaľ sa majte pekne. Love ya :*

Ako som sa sem dostala?

22. června 2017 v 21:38 | Džejní

Aloha melóniky 🍉

Vopred upozorňujem, že koniec tohto článku bude o dosť menej pozitívny, ako by za týchto okolností mal byť. Ale zostávam verná sama sebe a podstate tohto môjho priestoru, a tým je zdieľanie svojich naozajstných myšlienok a pocitov, aj keď sa niekomu možno nebudú zdať adekvátne mojej situácii.

Začnem ešte od minulého týždňa, aj keď si pravdupovediac príliš nepamätám, čo som robila. Myslím, že vo štvrtok som bola u psychologičky a viem, že som mala pocit, že akosi prestávam vidieť zmysel v tom chodiť tam. Myslela som si, že to niečo zmení, ale asi ešte stále dostatočne nechcem. Niekde to proste viazne, hodina týždenne je neskutočne málo na ten bordel, čo mám v hlave. V piatok som bola s P. večer vonku, sadnúť si na pivo s jeho dvoma kamarátmi a bolo to celkom fajn. Akurát práve keď zatvárali terasu, na ktorej sme sedeli, hrozne sa rozpršalo, tak sme si ešte na chvíľu sadli do iného podniku asi o 100 metrov vedľa. Prespala som uňho a sobota bola taká normálna, bola som s rodičmi na obede, potom sme bratovi kupovali plavky, ešte som s mamou išla do mesta na Jahodové dni, následne sa dosť rozpršalo, tak sme si to zamierili domov. V nedeľu som sa bola s mamou prejsť v meste a na zmrzlinke, a tým som zakončila minulý týždeň.

Pondelok som mala celkom nabitý, ráno som sa konečne odhodlala ísť plávať. Fakt po asi dvoch rokoch plánovania, že tam zájdem, som tam aj naozaj bola. Bolo to super, milujem plávanie a ani som na druhý deň nemala svalovicu, čo ma celkom prekvapilo. Hneď, keď som došla domov z plavárne, mi volala mama, či nejdem do nákupného centra, tak som išla a aj som sa tam naobedovala. Večer sme potom zašli spolu do mesta na Taliansky trh, kde sme si dali Aperol Spritz, predražené olivy a predražené, ale fakt mrte dobré koláčiky. Utorok a stredu mám akúsi zahmlenú, myslím, že som poväčšine robila prezentáciu na obhajoby a ani som nebola poriadne vonku. Vlastne počkať, v utorok som bola na pohovore, čo som vám písala, že mi nejaká random napísala na FB, ale teda išla som tam iba preto, že som nechcela byť neslušná a pravdupovediac som bola aj tak trochu zvedavá, čo je to za prácu, aj keď mi rodičia povedali, že hlavne nič nemám podpisovať, aby som sa nestala obeťou nejakého podvodu. V podstate ide o niečo v oblasti financií, čo je úplne mimo mňa a už som tam išla nastavená s tým, že je to hlúposť a nemám to brať ani sa tváriť, že by som tú prácu chcela, tak som si iba vypočula, čo povedal ten človek, niečo sa ma popýtal, ja som odpovedala a po asi dvadsiatich minútach som bola preč. Ešte som si išla na poštu vyzdvihnúť tento sveter a bola som happy, že sa ku mne konečne po dvoch týždňoch dostal.

V stredu som sa naozaj iba pripravovala na obhajoby a dnes bol ten deň D. Do školy som došla dve hodiny pred tým, ako sa vôbec začínala naša skupina, a to som išla predposledná, takže som aj tak vedela, že mám pred sebou dosť dlhé čakanie. Striedavo som panikárila, že nič neviem a mala taký útlm, že sa mi úplne chcelo spať. O jednej zostala v tej miestnosti, kde sa konali obhajoby, iba prvá polovica a my ostatní sme ešte stresovali na chodbe. O tretej si zavolali dnu nás a ja som mala striedavo chuť ujsť, smiať sa a plakať. Proste fuj. Keď som sa postavila pred komisiu, všetko mi vyfučalo z hlavy, tak som bola rada, že to mám v ruke na papieri. Moja prezentácia bola dosť zlá, ani raz som sa nedokázala pozrieť na nikoho z komisie, buď som sa pozerala na prezentáciu alebo na papiere v ruke, pretože som si toho pamätala fakt dosť málo. Priveľakrát som použila slovíčko vlastne, niektoré slidy som prebehla hrozne rýchlo, proste dosť katastrofa. Po odprezentovaní sa prečítali posudky a začali sa klásť otázky. Na väčšinu som v podstate ani neodpovedala alebo som odpovedala tak nejak dosť vágne a po asi desiatich minútach, ktoré boli ako večnosť, som si konečne mohla sadnúť. Ešte za mnou išiel jeden chalan, a potom nás poprosili, aby sme odišli z miestnosti, že sa poradia o výsledkoch a zavolajú nás naspäť. Dostala som D a som dosť spokojná. Prešla som, to je hlavné, ale mám pocit, že to písmenko presne vystihuje môj pocit z tej hlúpej práce. Uspokojivo.


Napriek tomu všetkému vôbec nemám pocit, že by som niečo dokázala, práve naopak, mám chuť zahrabať sa pod zem, lebo budem musieť čeliť ďalším nástrahám života a mám proste pocit, že to nezvládam. Neviem, ako dlho mi bude trvať spracovať, že som Bc., lebo ešte prednedávnom mi nebolo úplne jasné, že som zmaturovala. Akoby ten môj život išiel pomimo mňa, akoby som nevnímala, necítila, bola úplne znecitlivená voči veciam, pretože sa stále nedeje nič zlé. Asi mi to chýba, ja viem, že to znie strašne, ale ja mám život ako cez ružové okuliare a zjavne mi to lezie na mozog. Príliš málo stimulácie alebo ja neviem. No som si istá, že keby mi niekto začal hádzať polená pod nohy, tak by som to tiež neustála. Ja fakt netuším, čo vlastne chcem.

Niekedy sa proste necítime tak, ako by sme podľa všetkých okolo nás mali. Ale to je v poriadku. Všetko má svoj čas, my máme svoje pocity, ktoré nech sú akékoľvek, sú validné. Na to netreba zabúdať. Love ya :*

Večerný výlev

14. června 2017 v 21:36 | Džejní

Bonjour tortičky 🍰

Furt mám chuť niečo jesť. Zajedám stres, prázdno, ja už fakt neviem čo, ale nepáči sa mi to. Tak aspoň chodím ráno na zopárhodinové prechádzky len tak, do mesta. Ale nemyslím si, že to príliš pomáha. Myslím v takom zmysle, že asi aj tak priberám, aj keď fakt nechcem. I'm a mess, people.

Plačem až príliš často, je mi smutno bez dôvodu, nič sa mi nechce, stále je to o tom istom. Aj keď teraz ma vlastne čaká vec, ktorú som ešte nikdy nezažila. Obhajoba bakalárskej práce. Zase som si ublížila a neviem nájsť dosť energie na to, aby som znova prestala. Začalo to tou alkoholovou nocou, kedy som potrebovala vypnúť. Lebo nie, ja si alkohol nespájam s dobrou náladou, ale s tým, že sakra, život je na nič, idem sa opiť, vypustiť paru a na chvíľu zabudnúť na všetky problémy. Zrejme pozerám nesprávne filmy a seriály. Alebo mi tieto "ideály" iba utkveli v pamäti, pretože sú mi také blízke. Raz pred veľa rokmi som si vysnila, že keď bude veľmi zle, opijem sa, rozbijem fľašu a podrežem si žily. Niekde na ulici, určite nie doma. A nedokážem na to zabudnúť, pretože stále túžim po tom utekať preč od reality. Ale aj tak dúfam, že nikdy až tak zle nebude.

Večer pred spaním mám v hlave nespočetne veľa scenárov o tom, ako celú tú obhajobu nezvládnem. Napríklad že utečiem predtým, ako vôbec pôjdem dnu. Alebo že budem celý deň nejesť a nepiť, aby mi bolo čo najviac zle. Alebo že budem iba ticho čučať na komisiu a nevyrieknem ani hlások, pretože budem mať v hlave postavenú stenu z vety Ja to neviem. To vravím na základe svojich minulých skúseností. Mala som to šťastie, že som posledné tri roky príliš nemusela chodiť pred tabuľu ani prezentovať niečo pred tridsiatimi ľuďmi a už vôbec nie pred nimi ústne odpovedať. Odvykla som si a teraz ma toto o to viac stresuje. Všetci mi hovoria, ako to zvládnem a ja som si dosť istá, že to predsalen zvládnem, ak neurobím nejakú príšernú blbosť. Ako napríklad nechať sa zraziť autom na ceste do školy. Proste sa budem snažiť dať to na ten prvýkrát, lebo ani neviem, či sa dá ísť na nejaký opravný termín, keby som náhodou dostala FX.

Mám pocit, že priveľa rozmýšľam a málo robím. Dnes som si konečne prečítala posudok od oponenta, zajtra ešte idem za vedúcim ukázať mu, čo som vlastne vytvorila a uvidí sa, čo z toho budúci štvrtok niekedy okolo tretej poobede vzíde. Na jednej strane to chcem mať za sebou, na druhej sa mi vôbec nechce pripravovať sa na to a myslím, že celú tú obhajobu dosť podceňujem. Akože naozaj veľmi. Niektorí ľudia, ktorých poznám, sa učia, poctivo si robia poznámky toho, čo povedia a ja síce trochu stresujem, ale ani ma nehne niečo naozaj spraviť. Veď je ešte časuuuuuu. Ehm, ani príliš nie.


Predvčerom mi napísala nejaká random baba, ktorá je v našej ročníkovej skupine na Facebooku, s tým, že robia nejaký veľký nábor a mám poslať životopis, lebo že vyzerám ako zaujímavý človek :D Akože fakt neviem, čo si od toho sľubujem, lebo ani netuším, o čo sa jedná. Zvyčajne by som na to ani neodpísala, ale teraz som si povedala, že netreba ignorovať volanie vesmíru a za pokus aj tak nič nedám. Ani za jeden spackaný pohovor, ak ma naň vôbec pozvú. Všetko ukáže čas, určite vám dám vedieť, ak by som náhodou len tak ľahko natrafila na super prácu. Vlastne ak by to v tomto prípade vyšlo, práca vlastne prišla za mnou. Ale netreba predbiehať, pretože predpovedám, že mi ani nenapíšu, že by som na nejaký pohovor mala prísť.

Včera som prvýkrát pila pivo u P. Bolo celkom hnusné a dosť rýchlo mi udrelo do hlavy, aj keď som mala asi iba tri glgy. Potom som mala celkom dosť nečakane taký veľmi jemný nazvime to záchvat úzkosti, proste mi trochu príliš začalo biť srdce, musela som sa sústrediť na to, aby som nezačala hyperventilovať, lebo som mala pocit, že nemám v sebe dosť kyslíka, trochu ma klepalo a svet akoby na chvíľu zastal, nebola som schopná vnímať ho, iba som sa snažila nehýbať sa, dýchať a nechať cez seba prejsť tú vlnu, ale príliš sa jej nepoddávať, lebo to by som skončila s reálnym lapaním po dychu s tým, že sa ani neviem poriadne nadýchnuť. A to by bol prúser a poriadna panika. Je zvláštne, ako rýchlo takéto niečo príde, a potom to takisto rýchlo aj prejde a ja sa cítim ako debil, lebo to zvonka musí vyzerať, akoby som to iba hrala. Ale nehrám, fakt. Kto nezažil, asi nikdy nepochopí, ale vtedy proste iba potrebujem čas, ono to prejde, zas bude všetko fajn, len niečo sa v mojej hlave chvíľkovo pokazilo, možno reakcia na niečo, čo niekto spravil, povedal alebo iba na tú hladinu alkoholu v krvi, ktorú som vôbec neplánovala. V takýchto momentoch rozhodne pomáha, keď je niekto pri mne a drží ma, pretože potrebujem vedieť, že nie som sama.

Včera večer som si stiahla aplikáciu, pomocou ktorej sa možno naučím niečo po francúzsky. Duolingo, keby chcel niekto vedieť. Zatiaľ som prešla len také základy, ale je to celkom fajn. Dá sa tam aj spojiť sa s priateľmi, ale to sa mi nechce. Je to taká celkom handy appka, akurát treba mať vždy zapojené slúchadlá, lebo sa ktovie prečo nedá nastaviť, aby tie slovíčka nehovorili nahlas. Aj keď mám vypnutý zvuk, aj keď som dala, že sounds off, tak si to stále ide svoje :D Akože nie je to zlé počúvať reálne ako sa tie veci vyslovujú, ale keď pri tom chcem počúvať hudbu, tak to nie je úplne ono. Taktiež som zistila, že konečne niekto spravil Messenger Lite, tak som si ho okamžite stiahla a konečne mi nešahá do pamäte telefónu, kam nemá. Lebo s tým mám s normálnym Messengerom problém, že mi vždy pri zapnutí vypísal, že aplikácia sa snažila dostať do zabezpečenej oblasti. Normálne mi to zlepšilo náladu, že konečne to bude aspoň trochu vyzerať ako Messenger a nebudem musieť používať nejakú úplne alternatívnu appku z milión päťsto reklamami.

Ah, vysypala som sem za vrece myšlienok a aj tak to ani zďaleka nepokrýva všetko, čo sa odohráva v mojej hlave. Mám asi priveľa času na rozmýšľanie, aj tie svoje prechádzky trávim rozprávaním sa so sebou a riešením nereálnych scenárov aj vecí, čo sa stali. V hlave mi to šrotí, premýšľam nad všeličím možným, ale aj tak to k ničomu prevratnému nevedie. Tak zase nabudúce. Love ya :*

While money can't buy you happiness, it certainly lets you choose you own form of misery

12. června 2017 v 17:26 | Džejní

Čaute čerešničky 🍒

Minulotýždňové nedeľné plány sa podarili iba na polovicu a to tým, že som bola na obed na Hrade na Slovak Food Festivale s bratom a ocom. Takže som sa celkom najedla, pokiaľ si ešte dobre pamätám, dala som si nejaké thajské jedlo, v ktorom bol hlavne cícer, potom americký hotdog so slaninou, opečenou cibuľkou a barbeque omáčkou, čo bola fakt pecka a ako zákusok banán v cestíčku. K tomu ešte Kofolu a peniažky sa len tak rozkutúľali.

Celkom rozmýšľam, čo som vôbec robila cez týždeň. Myslím, že v pondelok alebo v utorok som si v Zare vyhliadla šaty na obhajoby, ktoré mi potom mama aj kúpila. Určite ich niekedy aj uvidíte, buď vo videu, ale najskôr asi na mojom instagrame v deň obhajob. Čakajú ma už budúci štvrtok, čo sa mi na jednej strane zdá ďaleko, ale viem, že to prejde neskutočne rýchlo. Vo štvrtok som sa vybrala do ZOO, ale fotky zatiaľ nemám, keďže som fotila na film a zatiaľ som si ho ešte nebola dať vyvolať. V piatok som bola za oponentom, ale dokopy mi vlastne nič nepovedal. Tak som zvedavá, aký mi napíše posudok. Už som si myslela, že do zajtrajšej polnoci budú posudky zverejnené, ale tak sa zdá, že posunuli termín, dokedy treba tie posudky odovzdať až na piatok, takže ešte sa načakám. Zatiaľ by som si už mala pripravovať prezentáciu, dnes som si prečítala, čo v nej vlastne má byť a chytám z toho paniku už teraz. Všetci mi hovoria, ako to určite dám, dve spolužiačky s takým tónom, že tebe sa vždy darí, aj keď sa príliš nesnažíš, a to nie je fér, tak ma to trochu deptá a štve. Okrem toho som skoro zabudla, že musím ísť zaniesť do školy vyplnenú registráciu predmetov na budúci rok, čo je síce trochu divné, keďže zatiaľ ani neviem, či sa do ďalšieho roku vôbec dostanem, ale dobre. Už som si naplánovala, že tam pôjdem zajtra.

Poobedie zo soboty som trávila u M., a potom som spala u P., čo bolo veľmi super. Proste je niečo geniálne a upokojujúce na tom, keď človek môže zaspávať vedľa človeka, ktorého ľúbi. A ja som si vždy myslela, že nikdy nikoho takého, kto by mi vôbec dovolil, aby som vedľa neho zaspávala, ani nenájdem. Ale keď sa človek snaží, asi to tak nejak ide. Silno namotaná som :D V nedeľu som zas bola u M., opekali sme a papali všetko možné. Dnes som ráno zistila, že už zase dávajú nové diely seriálu Orphan Black, tak som sa potešila a hneď som si aj pozrela ten prvý z novej série. Ešte som dúfala, že začnú aj Suits, ale to asi až niekedy neskôr. Každopádne, knihu Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko som dočítala a musím povedať, že bola fakt super. Asi o nej skúsim aj napísať samostatný článok, ale nič nesľubujem. Ďalšia na rade je knižka P.S. od Ani Geislerovej. Niekde pomedzi čítanie by som si ešte chcela pozrieť aj nejaké filmy, ktorých mám dosť nových posťahovaných a vlastne mám o zábavu celkom postarané. Aj by som občas chcela zájsť von, ale keď chodiť samu ma už fakt prestáva baviť, tak asi budem zalezená iba doma. Ale ktovie.

Majte pekný týždeň, príliš sa neuvarte ani nespáľte a užívajte si pekné dni aj keď iba spoza okna. Love ya :*

The opposite of love isn't hate, it's apathy

4. června 2017 v 10:36 | Džejní

Ahojte zajačikovia 🐰

Áno, zázraky sa znova raz dejú v mojom živote a ja z toho už pravdupovediac dosť prestávam chápať. Podarilo sa mi spraviť všetky skúšky na prvý pokus. To teda znamená, že mám dva týždne voľna, a potom ma čaká obhajoba bakalárskej práce. Oponenti boli zverejnení a ja by som tomu môjmu asi mala napísať. Príliš nechcem, pretože za to, čo som vyprodukovala ako svoju bakalárku, sa neskutočne hanbím, ale zrejme to budem musieť nejako prekusnúť, nabrať odvahu a ísť pred tú komisiu. Pretože teraz mi už fakt nič iné nezostáva.

Túto pesničku si v posledných dňoch neskutočne idem.

V podstate sa od utorka, kedy som mala poslednú skúšku, celkom poriadne nudím. Myslím, že som sa snažila každý deň aspoň na chvíľu vybehnúť z domu, ale ani si nepamätám, či sa mi to vôbec podarilo. Keď je teraz vonku taký hic, tak sa mi ani príliš nechce. A je aj moje najhoršie alergické obdobie. Ale aj napriek tomu som bola vo štvrtok s B. a spolužiakom pri jazere, okúpať sa v celkom ľadovej vode a trochu sa poopaľovať. Jemne som sa spálila, ale nebolo to príliš zlé. V piatok som prespala u P. a verejne priznávam, že som sa veľmi chtiac opila. Bolo mi desne zle a to nielen fyzicky, ale zrejme aj psychicky, keďže ma uprostred noci našiel na zemi v kúpeľni tak zhruba v polohe embrya, ako sa klepem a vydávam zvuky ako keď niekto hystericky plače. Klamala by som, keby som povedala, že toto mi fakt nebolo treba. Pretože opak je pravdou. Presne toto som potrebovala. A netvrdím, že to chcem zažiť znova alebo že sa ešte niekedy vedome a naschvál takto opijem. Ale bola to skúsenosť, ktorú som si odškrtla na mojom pomyselnom zozname vecí, ktoré som chcela za svoj život zažiť. Asi mi fakt šibe.


Keďže mám more času, povedala som si, že by nebolo úplne od veci požičať si nejaké knihy z knižnice, aj keď do ich čítania sa mi bohvieako nechce. Hrozne dlho som si chcela prečítať knihu Solitaire od Alice Osemanovej, ale strašne dlho ju v knižnici ani len nemali. Ale konečne som sa dočkala a dnes som tú knihu aj dočítala. Teraz sa chystám vrhnúť sa na knihu Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko, ktorú mi odporučila jedna kamoška asi pred tromi rokmi a snáď si ju už teda prečítam, lebo už párkrát som si ju požičala, ale k jej prečítaniu som sa nikdy nedostala. Akurát mi už celkom dochádzajú nápady na knihy, ktoré by som mohla čítať, takže ak viete o nejakej fakt dobrej, kľudne mi o nej môžete dať vedieť prostredníctvom komentára. Taktiež ak máte tip na dobré filmy.

To už bude na dnes pomaly všetko, víkend sa nám blíži ku koncu, ale ja mám na dnes ešte celkom veľké plány, tak dúfam, že sa mi podarí splniť ich. Určite vám dám vedieť. Love ya :*

The best thing about growing older is that it takes such a long time

27. května 2017 v 8:59 | Džejní

Ahojte jednorožci 🦄

Tento mesiac akosi celkom málo píšem. Ono ani priveľmi nie je o čom, ale za posledné roky som zistila, že keď nemám potrebu písať až tak často, znamená to, že som na tom psychicky celkom dobre. Nepotrebujem vypísavať sa, iba sa sústredím na svoj život. Alebo priveľa spím. Ale to je z tej mojej jarnej alergie, ktorá je akurát v plnom prúde.

Piatočná skúška dopadla celkom dobre, akurát ešte nemám body za semester, takže zatiaľ nemám žiadne písmenko. Cez víkend som sa snažila učiť sa na pondelkovú skúšku, v sobotu som nad tým presedela v podstate celý deň, ale na večer som predsalen zašla k M. na návštevu. V nedeľu som sa ešte učila doobeda, a potom som sa na to už viac-menej vykašľala, veď tú skúšku som mala až poobede, takže som mala ešte polovicu dňa na zopakovanie si. Myslím, že je šanca, že sa mi podarilo napísať ju natoľko dobre, že som ten hlúpy prenášaný predmet spravila, ale zrejme budem vďačiť iba tomu, že mi chýbalo relatívne málo bodov. Tá skúška síce nebola nejaká príliš zložitá, ale bol to proste iný typ úloh ako tie, na ktoré som sa pripravovala. V utorok som mala ďalšiu skúšku, na tej sme mohli používať notebooky nepripojené na internet a v podstate som tri celé úlohy opísala, ale myslím, že iba dve boli úplne správne. A z toho predmetu potrebujem viac ako polovicu skúškových bodov, čo sa mi zrejme nepodarilo dať, ale aj preto, že som nemala nikde napísaný jeden hlúpy vzorec a nechcela som riskovať pripojenie sa na internet, lebo čo ak to náhodou prednášajúci naozaj kontroloval.

Od utorka som nerobila vôbec nič, aj keď teda v stredu aj vo štvrtok som si dala prechádzku z domu do najbližšieho nákupného centra, čo je asi 5 kilometrov. To tak, aby som zbytočne iba nehnila doma, lebo učiť sa sa mi aj tak nechcelo. Vo štvrtok som aj bola v kine na nových Pirátov Karibiku a na konci som úplne nečakane hrozne plakala. A po kine som bola s mamou na sushi. Večer som piekla perníkové muffiny pre mamu do roboty a včera ráno krémeše iba tak na doma. Polovicu včerajšieho poobedia som prespala, ale o piatej som išla s mamou na takú akciu k nej do roboty, kde mali 6 gulášov, ktoré sa dalo ochutnať a hlasovať za ne, tak som sa celkom najedla, aj keď teda jeden z tých gulášov bol taký, že sa nedal zjesť ani raz :D Ale ostatné boli dobré, dokonca aj ten vegetariánsky, v ktorom bola namiesto mäsa hliva. Dnes sa chystám poobede s P. do Viedne, tak sa celkom teším, chcem zájsť aj do Lush, keď už tam budem, ale nedostala som príliš veľkú peňažnú dotáciu od rodičov, tak sa musím trochu krotiť, aby som nezostala o hlade. Lebo doprava vo Viedni je nechutne drahá, aj keď mám pocit, že od minulého roka o 10 centov lacnejšia. Ale to sa mi možno iba zdá. Každopádne plánujem užiť si to a prísť domov úplne uchodená. A zajtra by som sa už naozaj mala učiť, ak chcem nejak dať tú skúšku, ktorá ma ešte čaká v utorok.

Majte pekný víkend a užívajte si slniečkové dni. Love ya :*

Because you don't give up on someone you love

17. května 2017 v 21:11 | Džejní

Ahojte paplóniky ☯️

Mám hrozný bordel v posledných dňoch. Mám pocit, akoby prešla celá večnosť, odkedy som vám písala, ale nie je tak tomu. Ani sa toho nestalo príliš veľa, ale asi ma to robenie projektov a náznakové učenie sa príliš nudí. Tak mám pocit, že prešlo viac času, ako naozaj, ale aj napriek tomu je ho príliš málo na to, aby som stihla všetko, čo by som mala.

Nemám sa dobre, čo si budeme klamať. Keby nebolo toho, že som sa na zajtra dohodla s P., že sa vidíme, asi by som sa už druhý deň nebola sprchovala. Áno, je to nechutné, ale je to moja realita. Konečne som prišla na dôvod, prečo som si znova pristrihla svoje vôbec nie dlhé vlasy. Aby neboli ešte dlhšie a nemohli sa po troch dňoch neumývania a nečesania príliš zamotávať. Moja energia je tak blízko nule, ako snáď ešte nikdy a dnes som cez deň prespala dve hodiny a aj tak som stále unavená. Možno je to z alergie, ktovie, pretože som sa ako debil vybrala doobeda von, aj keď viem, že teraz mám asi najväčšie alergické obdobie. Nevládzem už sedieť doma. Ale zas, včera som celých snáď aj 8 hodín robila projekt. Len ja to mám fakt tak, že jeden deň niečo spravím a ďalšie tri potrebujem oddychovať. Ale na to teraz proste nie je čas. Snažím sa, ale viem ísť iba tým svojím spomaleným tempom, lebo bez prestávok sa nedokážem na nič sústrediť. Zaujímavé je, že stále mám chuť jesť. Keď moje myšlienky odbiehajú od učenia, vždy sa zdvihnem a idem niečo navariť/upiecť, a potom to aj s veľkou radosťou zjem. A idem spať. Tie vydreté kilá dole, zrejme veľmi rýchlo naskočia naspäť. Štve ma to, ale neviem, či s tým dokážem niečo spraviť.

Minulý piatok som bola u B., ako bolo plánované, niečo sa popilo, zahrali sme si Monopoly a išli sme spať asi o jednej ráno. Žiadna príliš veľká žúrka. V sobotu som potom programovala, ale večer som išla s mamou k M. trochu sa odreagovať. V nedeľu som potom ten príklad doprogramovala, čo ma dosť potešilo a inak som už tuším nič iné cez víkend nerobila. V pondelok som navštívila psychologičku, chcela by som tam chodiť aj naďalej, aj keď sa mi nie úplne páči, že ma nútila sľúbiť, že si neublížim do nášho najbližšieho stretnutia, ktoré sme si ani nenaplánovali. Akože sčasti to chápem, ale čo ja viem, asi som to nečakala. Ešte dobre, že som aspoň trochu odhodlaná prestať, inak by som ani nerozmýšľala nad tým, že by som tam znova prišla. Potrebovala som si všetko nechať uležať v hlave a nerobiť unáhlené rozhodnutia, tak som bola potom u P. a dosť kruto som plakala, lebo mi hlavou prebiehali myšlienky, že prečo zrovna ja potrebujem takýto typ pomoci. Že som iba na oštaru a robím problémy. Viete, zvyčajné veci.

V piatok ma čaká prvá skúška, zajtra sa plánujem celý deň učiť, tak idem dúfať, že mi to aspoň trochu pôjde. Nervy mám úplne v kýbli a cítim sa byť úplne mimo realitu. Za dnešok mám pocit, že prebehli minimálne tri dni kvôli tomu, že som poobede spala a snívali sa mi celkom reálne a zdĺhavé sny. Tak zase nabudúce. Love ya :*

Memento mori

10. května 2017 v 21:03 | Džejní

Ahojte notičky 🎵

Bakalárku som úspešne odovzdala. Nie, že by to nebol vygrcaný piece of shit (veď čo by ste chceli od 50 stranového čohosi, ktorého podstatnejšiu polovicu som zbúchala za dve noci?), ale zviazaná a odovzdaná je. Teraz sa ešte sústrediť na tie ostatné predmety. Nechce sa mi, čo vám poviem.

Áno, mala by som zabrať, vydať zo seba ešte posledné zvyšky energie, aby som si mohla povedať, že som sa aspoň snažila. Do nedele jeden projekt, do budúcej stredy ďalší, budúci piatok prvá skúška, do budúcej nedele doprogramovať aspoň zopár úloh a nahnať tak niekoľko potrebných bodíkov, ten ďalší pondelok skúška z prenášaného predmetu, ktorú musím spraviť, v utorok hneď ďalšia skúška, na ktorú môžem akurát tak zvysoka kašľať, lebo mi nič iné nezostáva. Možno som tú bakalárku aj tak robila úplne na nič. Ak nedám všetky ostatné predmety, tak obhajovať aj tak nemôžem a musím si počkať a zaplatiť rok navyše. Všetko závisí od týchto dní, od toho, ako sa rozhodnem (ne)robiť to, čo musím. Ale úprimne? Myslím, že to sama nemám šancu dať. V piatok idem k B. grilovať aj s ostatnými spolužiakmi a ak sa tam príliš neopijem, tak by som sobotu chcela stráviť s P. Času málo a povinností nad hlavu, asi tak by som zhrnula nadchádzajúce dni až týždne.


Na pondelok som sa objednala k psychologičke. Prosím si potlesk a myslím to vážne. Ešte príde tá časť, že to budem musieť povedať rodičom, pretože potrebujem peniaze. Zjavne nikto nepracuje zadarmo a toto je psychologička, ktorá mi bola odporučená s tým, že daný človek pozná niekoho, komu reálne pomohla. Stojí toľko, koľko fyzioterapia, na ktorú, podotýkam, už nechodím, a moja hlava je pre môj život nebezpečnejšia ako nejaký boľavý kĺb. Tak ako cviky na telo, potrebujem sa naučiť aj nejaké cviky na svoju psychickú stránku. Asi tak by som to videla. Potrebujem, aby ma psychologička naučila niečo, čo budem vedieť praktizovať aj mimo jej ordinácie, ale iba ona vie určiť, čo presne to je. Idem si po diagnózu a návod, ako sa s ňou vysporiadavať. Povedala som si, že to proste skúsim, lebo fakt už leziem sama sebe na nervy. Netuším, kde sa vo mne berie sila, presvedčenie a všetko okolo toho, ale rozhodla som sa konať, kým to zo mňa nevyprchá. Kto by bol povedal, že raz naozaj nájdem odvahu na to, aby som zašla za odborníkom? Trvalo mi to sakra dlho, ale myslím, že už som na tej správnej ceste. Aj keď ešte nejdem hovoriť hop, kým nebude po tom prvom sedení. Myslím, že o tom napíšem status, aby som poďakovala všetkým, ktorí ma tam dostali. A že ich nebude málo.

Toľko na dnes. Love ya :*

Tichá kráska, slabá láska

5. května 2017 v 19:36 | Džejní

Hola lovely people 🌈

Ani neviem, kedy som naposledy písala denníček. Ale zhrnutie posledných dvoch týždňov je asi také, že samá škola. A ešte pomedzi to je niekde P. Zo soboty na nedeľu som uňho spala. Bolo to pekné, konečne nezaspávať sama. Vedela by som si zvyknúť.


Tento týždeň sme sa spolu zatiaľ ani nevideli, mňa v utorok večer pochytila akási choroba, možno iba prepracovanie, ale celá som horela, teplotu som mala 39°C, tak som pre istotu celú stredu prespala doma a snažila sa poctivo potiť. Včera som už bola na jedno cviko v škole a večer som do seba hodila Paralen a čierny čaj, aby sa mi podarilo konečne napísať aspoň niečo na tú moju nešťastnú bakalárku. V utorok 9. 5. o druhej poobede je dealine a fakt veľmi by som chcela, aby sa mi to podarilo dnes v noci doraziť natoľko, aby som ten dokument poslala vedúcemu a mohla si zajtra doobeda objednať tvrdý obal, keďže ten sa vyrába minimálne jedeň deň a chcem mať aspoň trochu časovú rezervu. Včera som toho dala dosť veľa, síce samé žvásty, ale aj tak. Dnes by to už mohlo zaváňať implementáciou a technickou dokumentáciou. Akurát zatiaľ dosť nevládzem a v tejto chvíli netuším, či je to ešte nedoliečenou chorobou alebo je to už iba môj normálny stav vyčerpania a unavenosti.


Znova mám obdobie, kedy reálne začínam rozmýšľať nad tým, že by som zašla k nejakému psychológovi/psychologičke, lebo nielen, že mám svoje obvyklé hlúpe myšlienky na ublíženie si, ale keď som s P., tak mám oveľa viac pocit, že by sa mi zišlo vyznať sa sama v sebe a odkopnúť preč svoje výkyvy nálad. Lebo fakt to neskutočne vyčerpáva. Niekedy mám chuť povedať niečo, čo viem, že budem ľutovať a myslím si, že to ani nie som ja, ale možno nejaká moja choroba, a preto, keď som s ním, nahovorím dosť málo. Neviem, kde sa končí to zlé vo mne a kde začínam naozaj ja, síce so svojimi chybami, ale takými, ktoré už nie sú súčasťou akejkoľvek diagnózy. Chcela by som to všetko nejak dostať pod kontrolu. Pre seba, preňho, aj pre všetkých ostatných, ktorí pri mne neprestajne stoja alebo mi akokoľvek za tie roky pomohli, väčšinou tým, že napísali/povedali tie správne slová, keď som ich potrebovala. A to aj ľudia, od ktorých by som to fakt v živote nečakala. O to viac si cením ich odvahu napísať mi.


Idem sa ja teda mordovať s písaním bakalárky, tak mi prosím držte palce, aby som túto jednu vec mala z krku a mohla sa vzápätí vrhnúť na všetky ostatné potrebné veci do školy, ktoré som tento týždeň až kruto zanedbala. Love ya :*

I'm afraid of how bad it could become

22. dubna 2017 v 22:15 | Džejní

Zdravím vás.

Ani už viac neviem, čo vám mám do týchto denníčkových článkov vlastne písať. Nepamätám si, čo sa dialo v ktorý deň, takže idem iba tak celkovo opísať, čo sa zhruba deje. Škola mi padá na hlavu, ale trochu to kompenzujem časom stráveným s P. Keď som s ním, všetko je fajn, myslím iba na to, ako mi je dobre a príliš neriešim nič ostatné.

Avšak už druhý deň sa mi stalo, že som išla spať okolo polnoci a zobudila som sa asi o štvrtej ráno a viac ako hodinu som nevedela znova zaspať, pretože som pociťovala hrozne veľkú úzkosť kvôli škole. Absolútne to nezvládam. Ideme do finišu a keby sa dávali nejaké priebežné známky z predmetov, ktoré mám, asi by som zo všetkých okrem toho nepodstatného prepadávala. Snažím sa, ale nevládzem. Netuším, či vôbec spravím bakalárku, pretože na to, aby som ju mohla spraviť, ju musí spraviť aj spolužiačka, s ktorou ju robím. A u nej to vyzerá tak, že ju zrejme nedá. Všetko je vo hviezdach a mňa to neskutočne štve. Bojím sa toho, čo bude, ak bakalárku nespravím, ale zároveň aj toho, ak ju nejakým zázrakom spravím. Chcem proste zastaviť čas a spať, v lepšom prípade byť s P. nekonečne dlho. Ale realita nepustí.

Keď ma nestresuje škola, venujem sa overthinkingovaniu môjho (nazvime to) vzťahu. Že ako je sakra možné, že odo mňa ešte s krikom neutiekol. Bojím sa poddať sa svojim citom, pretože sa bojím, že mi bude ublížené. Bojím sa byť zraniteľná, bojím sa bolesti, ktorá stopercentne skôr či neskôr príde. Pretože nič nie je bezchybné a všetko má svoje tienisté stránky. Bojím sa byť od niekoho citovo závislá, nechcem sa trápiť kvôli chalanovi, ale aj tak presne to robím. Rozmýšľam, či prišiel v tom najnevhodnejšom alebo práve naopak najvhodnejšom čase. Pretože na chvíľu som si zmyslela, že keby nebolo jeho, tak ma tu už nič nedrží. Zas som si začala vymazávať sociálne siete typu weheartit, twitter a goodreads, premazala som videá na youtube, uploadla som školské materiály na google disk, usporiadala som si fotky, vymazala som si históriu prehliadania, proste som si povedala, že sa idem vzdať. Ešte, že tieto všetky úkony trvajú dosť dlho na to, aby som si to stihla premyslieť a hlavne rozmyslieť. Ale mala som zase raz celkom na mále.

Moje výkyvy nálad sú v posledných dňoch až úplne nadpozemské. Keď som s ním, dokážem sa usmievať a ako on povedal, dokonca žiariť, ale akonáhle sa rozlúčime, v priebehu piatich sekúnd sa dokážem prepnúť naspäť do svojho normálneho "resting bitch face" stavu. Je to zvláštne, ako rýchlo dokážem zrušiť aspoň na nejaký čas všetko, čo sme budovali dve hodiny uňho doma. Neskôr to všetko príde naspäť a ja som tak či tak úplne v keli. Už teraz viem, že ho potrebujem, že mi je s ním dobre, že mu verím, že sa naňho teším, že k nemu niečo začínam pomaly, ale isto cítiť. A občas ma trochu pichne pri srdci, lebo sa s tým stále nedokážem stotožniť, stále mi mozog hovorí, že sa nikomu nemôžem páčiť, že ma nikto nemôže mať rád. Mám problém uveriť tomu, čo sa deje, pretože som naučená, že ľudia prichádzajú a odchádzajú a nič netrvá večne. Akurát ja sa už začínam dostávať do stavu, kedy chcem, aby to večne trvalo.

Jednou vetou: I'm a mess. A zrejme ešte aj dlho budem. Love ya :*

Pobavme sa a poplačme si spolu

21. dubna 2017 v 21:30 | Džejní
Veľkonočnú giveaway predlžujem na dobu neurčitú, keďže sa dokopy ani nikto nezapojil (link na giveaway je hore nad článkami). Takže toľko oznam na začiatok a môžeme prejsť k obrázkom.

Prokrastinujem, prokrastinuješ, prokrastinujeme.

That's the most evil thing I can imagine.

Girl poweeeer!

Ahah, škola naša každodenná :D

Sweet little baby in a world full of pain

13. dubna 2017 v 11:41 | Džejní

Ahojte kuriatka 🐤

Je to divné, ale oneskorene ku mne prichádzajú pocity. Včera mi napísal P. (menný update v menu) a ja som musela sama sebe priznať, že naňho myslím viac, ako by som možno chcela. Sakra, bolo mi s ním dobre. A cítila som sa pri ňom bezpečne.

Nevyznám sa sama v sebe, ale zrazu chcem pokračovať, aj keď, prisahám, že som si predtým bola istá, že s ním chcem skončiť. Pozrite sa na mňa, zrazu riešim chalanov a vzťahy. A to som si myslela, že mne sa nemá šancu niečo takéto stať. Myslím, že som sa iba zľakla, keď chcel, aby som o tom povedala rodičom. Lebo som zatiaľ necítila tú potrebu. Lebo som si nebola istá tým, čo cítim, či vôbec niečo cítim. Asi sa bojím cítiť. Ale myslím, že by to mohlo byť predsalen pekné.

Niekedy je toho na mňa priveľa a mám chuť všetko zahodiť, myslím si, že sa nechcem meniť, ale zároveň chcem zmenu. Nechcem hovoriť, že som komplikovaná, ale občas sa tak cítim. Odháňam od seba ľudí, aby som zistila, či predsalen chcú zostať. Typická žena. Aj Hannah zo seriálu 13 Reasons Why bola taká a svojho záchrancu nenašla. Možno sa iba vzdala príliš skoro. Teraz mám pocit, že musím nechať voľný priechod pekným veciam, aby som neskončila ako ona. Vo vani s podrezanými žilami. Okrem toho, že som si cez víkend pozrela všetkých 13 dielov tohto seriálu, už asi týždeň mám chuť pozrieť si film To Write Love On Her Arms. Trochu si poplakať. Ale možno ho tentokrát nevidieť sama, ale s niekým. Také je moje fantazírovanie.

Podarilo sa mi presvedčiť oca, aby sme predsalen išli na veľkonočný výlet, takže zajtra je to na chvíľu adios Slovensko. Ideme do Krakova, takže si budem môcť odčiarknuť ďalšiu krajinu, ktorú som navštívila. Prvýkrát do Poľska a to je vlastne tu skoro za rohom. Celkom sa teším, aj keď to zase znamená hrozné zanedbávanie školy. A dokonca má pršať, takže ani fotky nebudú bohvieaké. Ale konečne nové miesto. Akurát sa neviem rozhodnúť, či si má zobrať aj foťák na film. Ale ako mama vravieva, auto odnesie, takže zrejme ho zoberiem. A samozrejme aj svoju zrkadlovku beriem, mám chuť fotiť na mraky fotiek, aj keď väčšina bude asi dosť rovnakých. Všade samý kostol. Teda, vraj. Po ceste domov by som sa dosť rada zastavila na chvíľu v Žiline, pretože som tam ešte nebola a už nejaký ten rok tam chcem ísť. Ale všetko závisí od toho, aké bude počasie a ako unavený bude oco.

V utorok som sa zúčastnila FIITkovice, teda spoločenskej akcie na našej škole. Bola som na dvoch vedomostných kvízoch, ale inak som väčšinu času presedela na chodbe a rozprávala sa so spolužiakom. Aj keď som mala skôr pocit, že sa rozprávam sama so sebou :D Nebolo to úplne zlé, ale vlastne som sa vôbec nesocializovala. Asi som to mala čakať. Chvíľu som sa rozprávala aj s chalanom, s ktorým som bola v lete v Siemense a povedal mi, že sa mu zdá, že som schudla. Tak ma potešilo, že to vidno a moja námaha nie je úplne zbytočná.

Tuším som sa celkom rozpísala. Ale tak čo, na to to tu predsa mám. Love ya :*

 
 

Reklama