♥️ denníček ♥️ píšem ♥️ čítam ♥️ pozerám ♥️ počúvam ♥️ nakupujem ♥️ fotím ♥️ outfity ♥️

LETNÁ GIVEAWAY

Píšem

Mala by som otvoriť oči, ale chcem spať

Pátek v 22:35 | Džejní
Videla som video, v ktorom dievča hovorilo, že ľudia s hraničnou poruchou osobnosti robia niečo, čo sa nazýva splitting. Ide o to, že ľudí vidia buď ako dobrých alebo zlých a ak niekto spraví jednu v očiach človeka s HPO zlú vec, aj keď bol predtým dobrý, dostane sa do škatuľky zlých.

Mám zo seba a svojich vzťahov veľmi podobný pocit a keďže na správe od psychiatra je napísané slovné spojenie možná hraničná porucha osobnosti, mám tento pocit aspoň čiastočne podložený odborníkom. Veľakrát sa mi stáva, že keď niekto zruší dohodnuté stretnutie, na ktoré som sa už dlho tešila, príde fakt neskoro alebo sa dozviem, že išiel niekam bezo mňa a ani sa nespýtal, či by som chcela ísť tiež, pocítim k tomu človeku až iracionálnu nenávisť. A mám čo robiť, aby v mojej hlave zostal medzi tými dobrými. Čím viac z môjho hľadiska zlých vecí spraví, tým viac postupuje na zlú stranu a tým viac sa naťahuje gumička, ktorou sa ho ja vedome snažím udržať na tej dobrej strane (viď obrázok).


Aj keď viem, že keď sme spolu, ten človek je na mňa dobrý, milý, objíme ma, vypočuje ma, spolu sa zasmejeme, ideme na príjemné miesto, ale akoby som dokázala na toto všetko zabudnúť iba preto, že spravil niečo, čo nebolo podľa mojich predstáv a istým spôsobom ma ranilo. Preto vtedy radšej píšem takéto články ako by som mala napísať tomu človeku, že ho už v živote nechcem vidieť, pretože to nemá zmysel. Snažím sa nekonať s horúcou hlavou, ale počas dní, kedy v podstate nemám inú zábavu a rozptýlenie, to ide trochu ťažšie. Hovorím si, že radšej si poplačem a o hodinku ma to prejde, uvedomím si, že veď je to úplná hlúposť a nemôžem predsa po niekom chcieť, aby bol vo svojom voľnom čase stále so mnou.

Toto je moja myšlienka na dnes, už dlhšie mi to chodí po rozume, ale až po tom, ako som si pozrela na začiatku spomínané video, som si uvedomila, že je to proste niečo, s čím mi je zjavne súdené existovať. Lieky síce môžu potlačiť niektoré symptómy, ale pochybujem o tom, že ma celú dokážu od základu zmeniť.

Nezostávaj iba z povinnosti

Úterý v 16:07 | Džejní
Ak to tak budeš cítiť, musíš odísť. Bez obvinení, bez výčitiek, iba choď, ak hľadáš niečo iné ako mňa. Otváram sa ti celá, so všetkým, čo ku mne patrí. Keď to na teba bude priveľa, vyjadri svoje myšlienky slovami. Budem ťa počúvať a budem to robiť s láskou a porozumením, aj keď to niekedy nevyzerá tak, že by som bola schopná zaoberať sa pocitmi niekoho iného ako som ja.

Dokážem byť sebestredná krava a uznávam, že sa to deje zrejme až príliš často. Mám plnú hlavu svojich problémov, ale prosím, ver tomu, že mám veľké srdce a je tam miesto aj pre teba a tvoje sny, túžby, obavy a čokoľvek, s čím sa chceš so mnou podeliť. Priznávam, že teraz prechádzam obdobím, ktoré je pre mňa úplne nové a neskutočne mi naháňa hrôzu. Netuším, čo mám od tohto všetkého očakávať, ale kvôli tebe, kvôli nám som sa pustila do boja, ktorý verím, že dokážem vyhrať. Ak nebudeš zvládať pozorovať ma počas tohto boja, povedz mi to a ja sa odpracem na miesto, kde ma nebudeš musieť vidieť. Nechcem, aby si kvôli mne trpel, aj keď to, čo sa so mnou deje, nedokážem kontrolovať. Si prvý a jediný, komu som bola schopná a ochotná ukázať tú najhoršiu verziu seba a ďakujem ti, že si stál a naďalej stojíš pri mne. No nie je to tvoja povinnosť. Hovorila som ti to a vravím ti to znova, no viackrát to už nezopakujem. Bude to tu napísané a ty si to budeš môcť kedykoľvek prečítať s vedomím, že to stále myslím vážne.


Bez ostychu hovorím, že občas mám chuť celú túto frašku zabaliť a vzdať sa vidiny lepších dní, najmä keď prekonávam všetky možné nepríjemné vedľajšie účinky. Ale potom pocítim nádej, že predsalen by môj život mohol byť krajší, znesiteľnejší a plnší. Namiesto depresie, úzkosti, prílišného rozmýšľania a sebadeštrukčných myšlienok môžem byť plná neprekonateľnej túžby žiť, tvoriť a niečo dokázať. Nikdy som nechcela ublížiť nikomu okrem seba, ale uvedomila som si, že tak to proste na svete nefunguje. Sme ľudia a žijeme v spoločnosti, máme okolo seba tých, ktorým na nás záleží a na ktorých záleží nám, a bez toho, aby sme spravili zle aj im, sebe ublížiť nemôžeme. Tvrdíme a uvedomujeme si, že by sme sa mali navzájom viacej počúvať a rozprávať sa, a to aj o veciach, ktoré nie sú až také príjemné. Avšak je ťažké nájsť ľudí, ktorým môžeme plne dôverovať a povedať im všetko bez toho, aby nás odsudzovali alebo ohovárali za naším chrbtom. Všetkým vám z celého srdca prajem, aby ste niekoho takého vo svojom živote našli, niekoho, kto vás bude sprevádzať v dobrých aj zlých obdobiach a vy mu na oplátku všetku tú lásku vrátite naspäť.

Možno si myslíš, že som na tebe závislá a bez teba by som sa zrútila. Možno si to myslím aj ja a možno je to aj pravda, ale viem, že od teba nemôžem chcieť, aby si zostával, ak budeš skalopevne presvedčený o tom, že pre svoje dobro potrebuješ, aby sa naše cesty rozišli. Ľúbim ťa ♥

Sama.

5. července 2017 v 9:33 | Džejní
Cítim sa sama o to viac, že viem, že v mojej blízkosti sú ľudia, s ktorými by som mohla tráviť čas, ktorý oni nemajú a ja ho mám more. Chcem zostať flexibilná, aby aspoň jeden z nás mohol v podstate hocikedy, lebo inak sa nikdy nestretneme. Ale stojí to potom vôbec za to?

Keď sme spolu, je to super, bavíme sa, dopĺňame medzery v tom, čo sme zažili, odkedy sme sa videli naposledy. A potom ideme svojím životom ďalej. Moja chyba asi je, že sa ľahko stanem závislá na hocičom a hocikom a keď mi je s niekým dobre, akosi nedokážem prekusnúť, že ten človek má vo svojom živote aj iných ľudí, s ktorými chce tráviť čas. Chcem byť viac sociálna, ale aj napriek mojim snahám sa všetko deje bezo mňa, lebo ma nikto nikam neberie so sebou. A vždy, keď si nájdem nejakého nového človeka, tak ho buď po čase omrzím alebo ma berie ako inú časť svojho života, ktorú s tou zabehanou nechce dávať (príliš často) dokopy. A mňa to hrozne bolí, to vedomie, že niekto, na kom mi záleží, koho mám rada a s kým chcem tráviť čas, je niekde vonku bezo mňa, zatiaľ čo ja sa doma zožieram a žijem vo vlastnej hlave, ktorá, povedzme si úprimne, nie je zrovna najbezpečnejšie miesto. Potrebujem rozptýlenie, ale stále ho nenachádzam vtedy, keď ho najviac potrebujem.

Nemyslím si, že neviem byť sama, ale mám pocit, že som už bola sama pridlho a chcelo by to aspoň občasnú zmenu. Nie každý deň, ale presne vtedy keď chcem. Mať niekoho, kto so mnou bude a bude so mnou rád na hocijakom mieste v hocijakom čase. Zrejme však žiadam priveľa.

Kto nás ochráni pred nami?

21. června 2017 v 10:55 | Džejní
Ľudia, ktorí počúvajú a aspoň trochu sa snažia pomôcť, sú často oveľa lepšími psychológmi ako tí naozajstní. Taká je aspoň moja skúsenosť. Nevravím, že niekedy nie je na utriedenie si života potrebný odborník a ak je, určite to nie je nič zlé ani by sme sa nemali hanbiť za to, že potrebujeme pomoc. Všetko závisí od konkrétnej situácie, od konkrétneho človeka.

Čoraz viac mám pocit, že iba potrebujem kamarátov. Takých, s ktorými pôjdem von, do kina, divadla alebo si len tak ísť sadnúť do parku a prekecať zopár hodín. O niečo viac sa rozprávať, ventilovať svoje pocity, myšlienky a emócie tým správnym spôsobom. Pretože či chceme alebo nie, druhí ľudia sú súčasťou nášho života. Sme sociálne tvory, z času na čas potrebujeme spoločnosť. Nevieme byť úplne sami. S érou sociálnych sietí svoju samotu pociťujeme ešte viac, pretože vidíme svojich spolužiakov a známych, ako vešajú na internet fotky, na ktorých sa (minimálne zdanlivo) bavia. Sú na párty, na oslave, v divadle so svojimi kamarátmi a my sa skrývame doma. Túžim vyliezť zo svojej ulity, ale mám z toho aj neopísateľný iracionálny strach. Občas si navrávam, že mám možno nejakú jemnú formu sociálnej fóbie, ale potom si hovorím, že som asi iba hanblivá. Neviem. To, že som v živote nebola na žiadnej párty a nerada chodím von s veľkou skupinou pre mňa neznámych ľudí neznamená, že nemám ľudí rada, že som nejaký odľud alebo čo. Naopak, mám rada ľudí, ich príbehy, ich pocity, rada počúvam o tom, čo radi robia. Ale mám proste strach z toho, že sa v prítomnosti druhých strápnim, poviem niečo nevhodné, pretože vždy, keď náhodou niekam idem, sa mi taká vec stane. Prekecnem sa, poviem nejakú depresívnu, sebaľutujúcu blbosť zo svojho súkromia. Preto veľmi často radšej zostávam ticho, pretože kto sa chce o niečom takom rozprávať? Nikto, kto išiel v piatok/sobotu večer von, aby sa zabavil.


S týmto svojím strachom sa v poslednom čase snažím bojovať. Nechcem sa navždy skrývať v ulite, nechcem celý život prežiť v tieni. Robím kroky k tomu, aby som netrávila toľko času zavretá doma a necítila iba to, ako mi život preteká pomedzi prsty. Mám pocit, akoby iba teraz prichádzala moja puberta, aj keď hormóny mám už relatívne ukľudnené. Mám chuť byť rebel, skúšať nové veci, aj keď všetko s mierou. Chcem sa trochu vzoprieť autoritám vo svojom živote, ktoré ma tak dlho držali na uzde. Myslím, že najviac má na týchto mojich pocitoch zásluhu P., on je také to moje postrčenie von z mojej komfortnej zóny. Už nemám chuť stále trčať každý jeden večer vo svojej izbe, mám chuť niekam ísť, byť medzi ľuďmi, aby som sa dokázala čo najviac zbaviť svojho strachu zo spoznávania nových ľudí a situácií. Aby som aj ja mohla niekomu v budúcnosti povedať, že tiež som bola kedysi samotárka, ale už nie som. Až na to, že ak toto fakt niekedy poviem, prosím, dajte mi niekto facku. Myslím to vážne. Pretože fakt neznášam, keď mi ľudia hovoria, že aj oni boli utiahnutí, ale už nie sú. Zase v tom cítim to znehodnocovanie pocitov druhých. Nevieme, čím si ten človek prechádza, prečo je taký, aký je. Áno, možno by mu naozaj stačilo, keby sa iba trochu viac osmelil, ale možno je v tom niečo viac. Môžeme stáť pri ňom, pomôcť mu, ak si o pomoc zažiada, ale nechcieť od neho premenu za jednu noc. Každý má svoje vlastné tempo, svoju vlastnú cestu, po ktorej ide.

Nikdy by som nebola povedala, že sa v mojom živote stane to, čo sa v ňom práve teraz deje. Nečakala som, že ma budú čakať obhajoby, bolo pre mňa nemysliteľné, že by som bola v piatok večer vonku do noci bez toho, aby som veľmi urputne chcela ísť domov, ani by mi nezišlo na um, že prikývnem na opekačku s ľuďmi, ktorých zatiaľ nepoznám. Človek sa o sebe stále dozvedá nové veci a mení sa, pretože zmena je proste život. Love ya :*

Všetko má iba takú moc, akú tomu pripíšeš

17. června 2017 v 22:06 | Džejní
Každý prežíva udalosti vo svojom živote inak. A podľa mňa je to najviac preto, že všetkým našim rozhodnutiam a životným skúškam pripisujeme nejakú hodnotu a túto hodnotu si každý jeden z nás môže stanoviť úplne inak. Podľa toho ako sme vychovaní, aké máme na seba nároky my aj naše okolie, akí sa snažíme a chceme byť, čo chceme v živote dosiahnuť, to všetko má na túto pripisovanú hodnotu vplyv.

Napríklad niekto môže mať taký strach z toho, že nezmaturuje, že vyskočí z okna ešte predtým, ako sa na maturitu vôbec má dostaviť. Maturite ako niečomu veľkému a ešte nezažitému pripísal takú vysokú hodnotu a tak veľmi si nebol istý svojimi vedomosťami, že sa radšej vzdal, akoby mal prežiť nejaký nepríjemný pocit po tom, keby sa mu túto, v niektorých kruhoch nazývanú skúšku dospelosti, nepodarilo spraviť. Taktiež som si istá, že ste počuli o prípadoch, kedy sa nejaké dieťa minimálne pokúsilo o samovraždu preto, že malo na vysvedčení zlé známky a bálo sa reakcie svojich rodičov. Bolo presvedčené o tom, že tieto známky majú pre jeho rodičov vyššiu hodnotu ako to, či žije. A to je neskutočne smutné. Za to, akú hodnotu ktorej udalosti v našom živote pripíšeme, môže veľmi často naše okolie. Sme vychovávaní k dokonalosti, aj keď úplne všetci musia vedieť, že niečo také neexistuje. Niekto je proste lepší v jednej veci, ten druhý v inej. Máme pocit, že naši rodičia nemajú pochopenie pre naše chyby, ale zväčša je to iba preto, lebo chcú pre nás to najlepšie. Chcú, aby sme boli schopní žiť samostatne, mať prácu, postarať sa o seba. Ale v niektorých prípadoch dokážu urobiť viac škody ako úžitku.

Život nie je ľahký, to si myslím, že sme sa už všetci naučili. Treba sa na veci naučiť pozerať reálne, snažiť sa urobiť niečo čo najlepšie, ale nebyť tak veľmi závislý na výsledku žiadnej veľkej skúšky, aby sme kvôli tomu, že sa nám daná vec nepodarí, dokázali spraviť niečo unáhlené a nepremyslené. Aj keď sa veci nedaria tak, ako by sa v ideálnom prípade mali, neznamená to, že sme zlí a neschopní, ako nám niekedy naši démoni dokážu šepkať. Ak sa niečo nepodarí, nech je to akokoľvek veľké, neznamená to koniec. Preto si treba dávať veľký pozor, akú hodnotu ktorej udalosti v našom živote pripíšeme. Môžeme sa poriadne seknúť a mylne sa domnievať, že pokazená maturita znamená koniec nášho bytia. Môže sa nám to tak zdať, pretože zrazu čelíme situácii, ktorá je pre nás nová a strašidelná a všetci okolo nás touto skúškou zdanlivo bez problémov prešli. Vždy treba pozbierať všetky sily, znova sa postaviť a znova bojovať, aj keď je to tak veľmi vyčerpávajúce. Stay Strong, zostať silný, ako hovorí už veľmi dlho názov môjho blogu. A ten názov bol, je a zrejme ešte nejaký ten čas bude viac pre mňa ako pre vás, mojich čitateľov.

Každá udalosť má nad nami takú moc, akú jej pripíšeme. Pre niekoho je zbabraný pohovor úplnou katastrofou, pretože sa ešte iba učí, aké je to existovať v dospeláckom svete. Treba rešpektovať, ako sa druhí cítia a aj keď si myslíme alebo aj vieme, že by sme sa v danej situácii cítili inak, neznamená to, že to všetci prežívajú rovnako. Každý máme za sebou rôzne skúsenosti a vám sa možno môže zdať, že niekto druhý niečo až príliš prežíva, ale treba to brať na vedomie a hlavne neznehodnocovať. Áno, veľakrát to naozaj bude v poriadku, všetko pekne zvládneme a budeme si môcť odškrtnúť ďalší medzník na svojej ceste životom, ale nateraz sme v strese. Viem, že fráza všetko bude v pohode, je tak veľmi zaužívaná, že je celkom ťažké povedať niečo iné človeku vystresovanému z niečoho, čo ste vy zatiaľ nemali tú česť zažiť alebo ste naopak, prežili bez ťažkostí. Ale keď mne niekto povie: "Nestresuj, všetko bude v pohode," cítim sa proste zle. Mám pocit, že daný človek znehodnocuje moje pocity a ani ich neberie na vedomie. Úplne mi stačí objatie a keď už slová, tak niečo typu, viem, že to zvládneš a som tu pri tebe bez rozdielu na to, ako táto vec dopadne.

Je mi jasné, že to, čo prežívam ja, je ľahšie ako to, čím si musel prejsť niekto iný, ale moje pocity ohľadom vecí v mojom živote sú stále validné, pretože takú hodnotu som im vo svojej hlave pripísala. Neprejsť až do stavu zvládnutie alebo smrť je pre mňa trik, ktorý sa snažím naučiť. Chce to čas, ale verím, že som už blízko toho, aby som prestala niektorým veciam pripisovať omnoho väčšiu hodnotu, ako by reálne mali mať. Pretože to ničí nielen moju psychiku, ale aj náladu ľudí okolo mňa, a to určite nie je niečo, čo chcem, aby sa dialo. Prosím, majte so mnou strpenie, aj keď sa naozaj veľmi často zdá, že vaša trpezlivosť bude musieť byť bezodná. Nikto nie je dokonalý a každý z času načas trochu prešvihne pridelenie dôležitosti nejakej udalosti či rozhodnutiu vo svojom živote. Sme ľudia a na svoje prežitie potrebujeme cítiť podporu a lásku od druhých, aby sme sa necítili opustení a sami a navzájom sme sa dokázali podoprieť a byť spolu v dobrom aj zlom.

Podľa mňa je základom obklopiť sa tými správnymi ľuďmi, nájsť tých, ktorí zostávajú, aj keď ich občas staviame do situácií, kedy chcú odísť. Verím tomu, že ak už nikto iný, naši rodičia a ich bezhraničná láska k nám ako ich deťom presne toto spĺňajú. Love ya :*

Save me from the nothing I've become

12. června 2017 v 16:16 | Džejní
Toľko hnevu
Rozbité zrkadlo
Za bazén krvi
Zmiešanej so slzami
Na zemi ticho spí
Ani sa nepohne

Oheň páli
Ona žiali
Nad svojimi prázdnymi dňami
A nemá, nevie, nechce
Nič s tým urobiť
Prestáva sa biť

Čiara jedna, druhá, tretia
Nikdy nikam neodlieta
Iba padá
Stále nižšie
Dno v nedohľadne
Až kým nevychladne

Nezaplníš prázdno
Jedlom
No aj tak sa pokúša
A neznáša
Čo robí
Každý jeden nádych

Len to tu tak nechám

7. června 2017 v 20:09 | Džejní
Už mi dochádzajú slová
Ktorými by som vyjadrila
Ako mi je až príliš často zle

Z reality vypadnem
A pozerám sa na svet
Spomedzi stránok kníh
A obrazy filmov

Ten najlepší liek
Je vlastne ten najhorší
Lebo keď si zvykneš
Staneš sa závislý
Na utekaní preč

Neviem nájsť sama seba
Tak ležím v polohe embrya
Tu dole, tak nájdi ma

Zachránená chcem byť niekým druhým
Lebo sama to neviem
Lebo žijem sen
Lebo všetko príliš bolí
Chcem ísť naspäť do školy
Pretože stereotyp je lepší
Ako toto nič
Som len trápny gýč

Snažím sa vyhrať
No aj tak stále prehrávam
Nie kvôli vám
Jednoducho kvôli tomu
Aká som
Akou som sa stala

Prázdno

12. května 2017 v 13:12 | Džejní
Chodím ako bez duše a mám pocit, že každú chvíľu zaspím. Som taká vyčerpaná, že keď sa sprchujem, chcem si ľahnúť do vane a iba nechať teplú vodu, nech steká po mojom tele. Chcem plakať, ale slzy neprichádzajú. Chcem aj nechcem zostať mimo, preto robím blbosti. Chcem naspäť svoje pocity, pretože aj tie zlé sú lepšie ako táto ničotná prázdnota.

Opakujem sa, ja viem, ale musím to zas a znova zo seba dostať. Neviem, či sa navonok usmievam, ale vnútri vo mne niečo zhaslo. Koľkýkrát už? Potrebujem sa naštartovať, možno rozptýliť. Nedokážem fungovať ani tak, ako som fungovala doteraz. S výškami, keď som s ním a nížinami tesne po tom, ako od neho odídem. Dostala som sa do stavu prázdna, citového vákua. Asi tie výkyvy moje telo už prestalo zvládať, tak si povedalo, že si dáme na chvíľu od všetkého pauzu. A ja musím iba slepo počúvať, pretože nič iné mi nezostáva. Neviem, čo ma znova dokáže nakopnúť, jednoducho sa v jeden deň zobudím a všetko bude znova aspoň relatívne fajn. Snáď. Dovtedy je zo mňa mátoha, potulujúca sa svetom, hľadajúca aspoň kúštiček motivácie na to, aby som zostala a úplne sa nepoddala tej nikdy nekončiacej únave, ktorú spánok napraviť nedokáže, nech je akokoľvek dlhý.

Asi pred troma dňami som vyhodila svoju poslednú žiletku, s ktorou som sa rezala. Hlavne preto, že už bola neznesiteľne tupá. Ďalšie si kúpiť neplánujem. Je síce veľa iných spôsobov, ako si ublížiť, ale tie sú aspoň trochu menej dostupné ako tá žiletka. Pre tie iné spôsoby treba aspoň trochu urobiť niečo viac, ako ich iba nájsť a použiť. Alebo si to možno iba nahováram. Som zvedavá, ako dlho mi vydrží odhodlanie neublížiť si. Ako dlho po tom, keď začnem mať pocit, že z toho asi zošaliem. Ako dlho po tom, keď začnem po byte hystericky zháňať čokoľvek ostré a budem si musieť sadnúť a dať ruky za chrbát, aby som zabránila tomu, že niečo naozaj nájdem. Zaujíma ma, či budem zase preživať niečo podobné miernym panickým záchvatom, keď si budem zakazovať ubližovať si. To všetko ukáže čas. Nie som pripravená, myslím si, že na to človek nikdy nie je plne pripravený. Ale som aspoň trochu odhodlaná neskončiť tento rok mŕtva z vlastnej vôle. Niekde predsa treba začať.

Ako vždy, keď som chcela prejsť na akúsi pomyselnú cestu za lepším psychickým zdravím, aj teraz mám pochybnosti o tom, či robím dobre. Lebo je to určite cesta väčšieho odporu a bude treba veľa sily na jej prejdenie. A pokiaľ viem, tak nemá konca-kraja a budem na nej musieť byť celý svoj život. Pripomínať si, že nesmiem skĺznuť naspäť do svojich zlých návykov, hovoriť si, že to naozaj chcem aj v tých najkritickejších chvíľach. Že život aj ľudia v ňom za to stoja, pretože je to pravda, aj keď tomu práve nebudem chcieť uveriť.

Mám pocit, že za toto všetko si môžem sama, aj keď vlastne dúfam, že to tak nie je. Dúfam, že toto nie som ja, ale iba nejaký parazit, ktorého sa dá zbaviť alebo aspoň zjemniť jeho vyčíňanie. Aj napriek tomu sa bojím, že v procese zlepšovania svojho psychického stavu niekde po ceste stratím samu seba, respektíve to, čo si myslím, že ma robí mnou. Môže za to aj jedna replika z predstavenia, ktoré som raz videla, v ktorom jedného človeka "vyliečili", aby necítil žiadnu bolesť a druhý mu povedal niečo na spôsob, že mu vždy tú jeho bolesť tak trochu závidel, pretože ňou dokázal upútať pozornosť ľudí, dokázal tvoriť nevídané a krásne veci. Pretože či chceme alebo nie, v našej spoločnosti zostáva pravdou to, že vieme zaujať viacerých ľudí rozprávaním o svojej bolesti ako o dôvodoch, prečo sme šťastní.

Aj keď chcem, aby mi bolo lepšie, nedokážem prestať myslieť na to, že to možno bude znamenať, že už nikdy nebudem schopná nič napísať. Že za sebou zatvorím tieto dvere a pôjdem hľadať šťastie, také to naozajstné, niekam inam. Nemám rada zmeny a ak sa podarí, táto môže byť radikálna. Bojím sa, ale zavretím jedných dverí sa možno otvoria desiatky ďalších. Ktovie. #overthinkinglevelja

Nemyslím, že na to mám

2. května 2017 v 9:34 | Džejní
Tie spomienky mi nepatria
Padajú sem z lietadla
Na mňa

Nedajú mi pokoja
Preto som stále nesvoja
Padám s nimi
Ako míny
Ktoré mi vybuchujú v hlave
Už dlho a stále

Neprestanú, kým ich nezahluším
Ako? To naozaj netuším
Nemám poňatia o tomto svete
Snáď život bude lepší v lete
Ale čo si to nahováram
Keď každý večer zaspávam
A bojím sa toho, čo prinesie ďalší deň

S ním žijem sen
Menej skutočný
Ako ten polnočný
V tomto stave
Ležiac v tráve
Ktorá je príliš studená
Som na kolenách
A nedokážem vstať
Ten bezcitný sivý chlad
Je stále vo mne
Ako vo dne
Tak aj v noci
Hoci...

Vysoké výšiny
Nízke nížiny
Mám ti vedieť vysvetliť
Čo sama neviem pochopiť?

Je to vo mne
Ja som ten problém
A navždy budem

Iba myšlienky

25. dubna 2017 v 10:50 | Džejní

Nenávidím sa za to, že chcem zostať spať. Potrebujem robiť niečo do školy, hocičo, ale dokážem iba hlúpo zízať do steny a rozjímať nad tým, ako nič nestíham. Neznášam takéto týždne a hlavne vtedy, keď mám more povinností. Nič nie je ideálne a život nikdy nebude a áno, mala by som si užívať tie pekné chvíle s ním, ale všetko ide do sračiek, keď sa bojím reality tak veľmi, že pred ňou doslova zatváram oči. Chcem utiecť a neobzerať sa späť, niekedy rozmýšľam nad tým, či mi on stojí za to, že sa tu držím. Nechcem, aby mal komentáre na moje nové zranenia, ale nedokážem si ich prestať vyrábať. Mám pocit, že sa zbláznim, on je ďalšia vec, na ktorej som závislá, nechcem od neho odísť, lebo je môj únik z reality, ktorú stále tak hrozne nenávidím. Chcem mu dovoliť, aby mi robil presne to, čo chce, po čom aj ja túžim, ale moja hlava mi nedá pokoj, myšlienky sa víria do všetkých smerov a keď nie som psychicky v pohode, fyzické veci nepripadajú do úvahy. Lenže kedy budem psychicky na tom tak, aby som sa prestala tak hrozne báť? Nechcem mu hovoriť nie, pretože mu verím, verím, že nespraví nič, čo by som nechcela, verím, že je trpezlivý, vidím to už len z toho, že nenalieha, že čaká, že ma chlácholí, keď nedokážem ísť ďalej, keď úplne zamrznem z toho, ako sa bojím. Nebojím sa jeho, ale svojej hlavy, ktorá mi hovorí, že toto je príliš dobré na to, aby to bola pravda. Že sa to skončí, že si to iba predstavujem, že ma kedykoľvek môže odkopnúť a ja znova nebudem mať prečo žiť.

"Všetci FIITkári sú šialenci."

4. dubna 2017 v 9:09 | Džejní
Nepomôžem si. Fakt nie. Stále mám v mysli ten deň, kedy som mu všetko vyklopila a on mi to dovolil. A stále je to zvláštne. Som mu vďačná za tak veľa. Posunul ma a ani o tom vlastne poriadne nevie. Áno, napísala som mu ďakovnú správu na Silvestra, ktorú som následne vymazala, pretože som si myslela, že mi neodpíše. Odpísal. Neignoruje ma. Iba má vlastný život. Čo je úplne pochopiteľné. Každý má vlastný život. Aj ja. Teraz na chvíľu.

Chcela som mu o ňom povedať. O svojom prvom "objave". Asi som na to príliš hrdá na to, aby som držala jazyk za zubami. Ale dnes som sa ovládla. Je to vlastne taký ten môj najväčší životný achievement zatiaľ, čo sa akéhokoľvek nie kamarátskeho vzťahu týka. Okrem toho mal samozrejme pravdu. Dodal mi odvahu hľadať na internete. Tinder je vlastne novodobá zoznamka. Tiež sú tam ľudia, ktorí chcú iba sex aj takí, čo majú záujem iba o kamarátstvo. A potom tí, čo chcú niečo medzi. Odreagovanie, ale možno nie vážny vzťah. Ale kto vlastne vie. Nemyslíš si, že niečo hľadáš, pokiaľ presne to nenájdeš. Všetko do seba zapadne. A aj keď to nebude navždy, nateraz to úplne stačí. Žijeme predsa pre pekné momenty v prítomnosti, nie? Išla som si síce po dievča, ale chalan, ktorý akceptuje moje problémy a je so mnou trpezlivý, tiež nie je zlý štart. Niekde treba začať.

Cítim sa ako šialená puberťáčka, ktorá sa iba úplnou náhodou nachádza na vysokej škole. Mentálne som decko, psychicky vyprahnutá a úplne na dne, ale občas sa to so mnou dá vydržať. Aj keď sa vlastne iba večne sťažujem. Že mám svalovicu alebo sennú nádchu a z liekov iba zaspávam viac ako zvyčajne. Sťažujem sa na školu, na život, na to, že nedokážem nič robiť, aj keď povinností mám vyše hlavy. Na to, že cez to všetko pekné, život aj tak stále viac a viac bolí a menej a menej ho zvládam. Že chcem a myslím si, že potrebujem oddych od sveta, v čiernej diere, kde na mňa nikto nedosiahne.

Túžim po nekonečnom objatí, ktoré by ma poskladalo do funkčnej ľudskej bytosti, ktorou som vlastne ani nikdy nebola. Bola som dieťa, a potom som bola vnútorne rozorvaná tínedžerka. Teraz som stratený mladý človek, ktorý hľadá svoj cieľ, svoj zmysel života. No možno aspoň na chvíľu dokážem zabudnúť na svoju existenčnú krízu, keď pôjdeme ruka v ruke oproti jarnému západu slnka.

Ak by si mohol byť inej sexuálnej orientácie, bol by si?

23. prosince 2016 v 9:39 | Džejní
Medzi odporúčanými videami na Youtube mi vyskočila jedno s názvom If you could be straight, would you? Tak som si ho pozrela a trochu sa nad tým všetkým zamyslela. Vo videu sa ľudí pýtajú dve otázky, každú z nich by som chcela rozobrať.

Bol by tvoj život ľahší, ak by si bol heterosexuál?
Na túto otázku väčšina opýtaných odpovedala áno. Pretože život v našej spoločnosti je pre inak ako heterosexuálne orientovaných ľudí stále o niečo ťažší. Čelia diskriminácii, ale ja stále verím tomu, že sa to lepší a zlepšovať bude. Keď čítam niektoré coming out príbehy na internete, ktoré sú takého charakteru, že nejakého človeka vydedila rodina kvôli jeho sexuálnej orientácii, fakt mi zastáva mozog. Nerozumiem tomu, ako je niečo také možné, ako môže niekto tak zmýšľať a správať sa k svojmu blízkemu akoby jeho sexuálna orientácia niekomu ubližovala. Vo svetlých chvíľkach si rada namýšľam, že už ako spoločnosť dostatočne chápeme, že to nie je niečo, čo si človek vyberá. Ale vždy prídu až strašidelné situácie, v ktorých bolo ľuďom ublížené iba preto, že nie sú heterosexuáli. To ma potom vráti naspäť na zem a je mi z toho veľmi veľmi smutno.


Keby si mohol byť heterosexuál, bol by si?
Túto otázku by som pozmenila, aby platila všeobecne a takú som ju napísala aj do názvu tohto článku. Pýtam sa vás všetkých, ktorí tento článok čítate, hocijakej sexuálnej orientácie ste, ak by ste mohli byť inej, boli by ste? Vytvorila som na to aj anketu, takže nemusíte ani len písať komentár, iba ma to fakt zaujíma. Mám svoj predpoklad o vašej odpovedi a chcem vedieť, či je správny. Ja osobne by som určite nechcela byť inej sexuálnej orientácie, ako som (kto nevie, aká to je, kuk do menu vpravo). Nemám pocit, že by som kvôli tomu, kto som, bola odsudzovaná svojím okolím. Aj keď uznávam, že je možné, že na gympli sa so mnou niektorí ľudia nechceli normálne rozprávať práve kvôli tomu. Ale to som vtedy nevedela, pretože mi to nikto nepovedal a teraz je tá časť môjho života úspešne za mnou. Ľuďom, ktorí naozaj stoja za to, nezáleží na tom, akej sexuálnej orientácie ste. A tí ostatní nie sú hodní vášho času.

It's not much but it's better than nothing

30. listopadu 2016 v 10:11 | Džejní

Keď sami blúdime nocou
A niet nám pomoci
Nedokážeme zažmúriť oči
Mobil už dávno vybitý

Snažíme sa otvoriť dvere
A čakáme, že sa niekto
Na nás usmeje
Dúfame, že nás niekto vidí
Že nie sme úplne skrytí
Aj keď stále schovávame svoje city
Aby sme nikomu neublížili
A pritom ubližujeme najviac sami sebe

Keď nejeme a nepijeme
A dúfame, že nás to zabije
Pretože niekedy naozaj nechceme
Dýchať, plakať, žiť

A ono to bolí
Nie je nám po vôli
Že zostávame na dne
Nič nás už nenadchne
Tak ako vtedy
Keď sme sa smiali
Nefalošne
Tie dni už nikto nevráti

Ukryté zostanú v najhlbších spomienkach
Už ani jedna šťastná myšlienka
Ktorá zachrániť by nás mohla
Ten náš sklený pohľad
A pozeranie do blba

Čakanie, či sa niečo zmení
Pasivita, ktorá lezie na nervy
Prázdnota, ktorá vyplní dušu
Až ju chce človek vypustiť
Von

Aby sa už nemusela trápiť
Ale letela do výšin
Ďaleko
Od tohto všetkého

Čo sme, čo budeme a ako
Vlastne prežijeme
Keď už nevládzeme
Ani ráno vstať z postele

Prečo sme takíto zranení
A kedy sa to zmení
Možno navždy ukrytí v tieni
Utápajúc sa vo vlastnom žiali
S trhlinami v srdci
Ktoré už nikto nedokáže
Spojiť dokopy

Beznádej je veľký protivník
Nepomôže nik
Iný
Iba my môžeme byť dostatočne silní
Aby sme predsalen zvládli žiť
A dokázali si odpustiť

Nezistíme
Kým neskúsime naozaj byť
Tak nesnažme sa
Pochopiť
Príčinu svojej existencie

Dajme si šancu
Prebudiť sa s citmi
Ktoré zachránia aj tých druhých
Stratených
Hľadajúcich dôvod zostať žiť
Pretože potom to všetko má zmysel

Chápeš?

Občas nemôžem dýchať

27. října 2016 v 11:03 | Džejní
Urobila som to. Zas a znova. Ale tentokrát to bolo iné. Nekontrolovateľne som sa začala triasť, keď som uvidela tú červenú čiaru na svojom stehne. Nebolelo to, ale krv tiecť začala. Zrazu som nechcela viac.

Nemohla som tú triašku zastaviť. Čo som to spravila? Musím to niekomu povedať, pretože inak bolo to všetko, čo sa doteraz stalo, bezpredmetné. Ale na niečo to pošmyknutie sa bolo dobré. Mám pocit, že to už nikdy nespravím. Mám pocit, že dokážem prestať, keď mi to spôsobuje niečo takéto. Musím povedať, že som to nečakala. Ale zjavne sa človek nemôže vrátiť, keď sa už posunul o tak veľa. Minimálne sa nevrátim naspäť k rezaniu. Ostatné formy sebapoškodzovania ešte zvážim. Myslela som si, že to pomôže, ale asi to nepomáhalo nikdy. A teraz po všetkých tých týždňoch, kedy som objavila iné alternatívy, už mi moje telo nedovolí ísť znova po tých istých zlých chodníčkoch. Je to zaujímavé zistenie, ale zrejme sa malo stať. Pretože inak by som bola vždy v pokušení, že čo ak mi to predsalen pomôže...

Nejdem klamať, z nejakého dôvodu som sa na chvíľu zase dostala do bodu, kedy nechcem skončiť s tými zlými vecami vo svojom živote. Znova ich chcem živiť a užierať sa, ako to bolo tak dlho. Znova chcem byť nešťastná, znova chcem zaliezť do svojej ulity, kde je tmavo, ale relatívne bezpečne. Ukrytá pred vonkajším svetom, pred realitou, pred povinnosťami, sama pred sebou. Chcem, aby pokrok prestal, aby môj mozog zase začal blúdiť a zvažovať chôdzu po nesprávnych chodníkoch. Nemôžem si pomôcť, bojím sa, aké to bude, keď budem niečo cítiť. Toľko som sa pocitom vyhýbala, že neviem, či to zvládnem.

Nič nie je stratené, viem sa dostať naspäť na cestu k zotavovaniu sa. Iba musím chcieť. Najlepšie celým svojím ja. Aj keď viem, že to je trochu nereálne. Ale sľubujem, že sa budem snažiť. Pre seba a pre vás.

Je to inak, ako sa zdá

20. září 2016 v 20:14 | Džejní
Prezradila som mu svoje tajomstvo, aj keď o to vôbec nežiadal. Mala som pocit, že to niekto v mojom aspoň vzdialenejšom okolí musí vedieť. A jemu na mne predsa nezáleží, nebude sa kvôli mne po nociach trápiť. Preňho som random baba, ktorú náhodou vo svojom živote stretol a občas bude stretávať v škole.

Neviem, čo ma prinútilo, napísať tú správu. Chcela som byť pripitá a vyhovoriť sa na to, že trepem hlúposti. Že to bola iba slabá chvíľka. Ale plánovala som to príliš dlho. Ktovie, prečo práve vtedy, ktovie prečo tie slová. Píše, že nevie, ako reagovať. No aj tak zareagoval. Jeho bývalý spolužiak vraj robil to isté. Zdá sa, že každý niekoho s podobnou "diagnózou" pozná alebo stretol, videl. Vlastne sa ani nespýtal na tú správnu vec, ale aj tak som mu všetko povedala. Asi som to iba potrebovala dostať zo seba von. A on prejavil aspoň nepatrný záujem, keď sa spýtal aj keď možno iba rečnícku otázku.

Nebola som si istá svojimi slovami, no snažila som sa priblížiť mu svoje zmýšľanie najviac, ako to išlo. Pripadala som si ako psychopat, pretože keď tie slová čo i len napíšem tak, ako ich cítim, znie to proste divne. Oháňať sa tým, že je to celé ako závislosť, mi nepríde správne, ale mám pocit, že je to presne tak. Nenapísala som toho príliš veľa, ale jemu je to aj tak vlastne jedno. Trochu som sa bála, čo odpíše, ale nebolo to nič hrozné. Také tie kecy, že je to riziko a že sa mám zamyslieť, prečo som mu to prezradila a že nie sú iba odborníci, ku ktorým treba zájsť do ordinácie, ale teraz sa pomáha aj cez internet. Skús to, aby si nabrala odvahu. A mňa do toho viac neťahaj, to je to, čo chcel naozaj povedať. Ale som rada, že si aspoň dal tú námahu zosmoliť pár viet.

Došla som k názoru, že chcem iba pozornosť. Lebo prečo by som mu to inak povedala? Áno, bojím sa, že ma to celé raz premôže a nebudem to vedieť a ani chcieť zastaviť. Že si v amoku dojebem život na dlhé roky dopredu. Chcela som takýmto spôsobom tomu zabrániť, ale asi som si nevybrala tú správnu osobu. No niekde treba začať, nie? Nemyslím si, že nastane chvíľa, kedy zaklopem na dvere jeho kancelárie s cestičkou čerstvej krvi na svojou tele. Nemala by som na to odvahu. Radšej by som skapala v nejakej diere, ako by som mala volať o pomoc. Alebo možno predsalen nie. Snáď sa to nikdy nedozviem. Kedysi som si myslela, že sa z tejto priekopy dokážem vyhrabať sama, ale čoraz menej tomu verím. Čím som hlbšie, tým viac sa mi zdá, že sa odtiaľto ani dostať nechcem. Aj tak mám väčšinu času pocit, že si iba vymýšľam. Vymyslená choroba, aby som bola zaujímavá. Ja už fakt neviem. Neviem, čo so sebou. Bojím sa, že sa vzdám a nebudem chcieť vstať, keď sa zase raz budem otriasať vzlykmi na tvrdej zemi.

Dnes som ho stretla, ale bola som aj s B. a odvtedy rozmýšľam, či mi chcel niečo povedať, niečo sa opýtať. Mala som pocit, že mi preskenoval ruky svojimi očami, ale asi si iba namýšľam. Bola som hrozne hlučná, oveľa viac, ako by človek odo mňa čakal, smiala som sa od ucha k uchu a chcela som prekryť svoje myšlienky, ktoré sa mi hrnuli do hlavy, keď som ho uvidela. Neviem, či mu napísať a uistiť sa, že to pred B. nikdy nespomenie, ale príde mi to ako zbytočný úkon. Verím, že mu na mne nezáleží natoľko, aby mal potrebu jej to povedať. Verím, že vie, čo je slušnosť a že tajomstvá sa len tak neprezrádzajú. Vlastne mi je jedno, komu zo svojich známych to povie, len nech to nie je nikto, kto ma pozná viac ako z videnia.

Weird enough, odkedy som mu napísala tú správu, cítim sa o niečo lepšie. Možno mám pocit, že mám aspoň náznak bútľavej vŕby, aj keď je to vlastne úplne inak. Nemôžem predsa nikoho nútiť, aby počúval alebo čítal moje depresívne slová, ktoré sú aj tak stále iba o tom istom. Preto naďalej zotrvávam pri písaní článkov.

What you must understand about me is that I'm a deeply unhappy person

22. srpna 2016 v 10:18 | Džejní
Ako každý deň, aj v tento obyčajný pondelok sadla na električku a odviezla sa do práce, ktorú z duše nenávidela. Prečo tam teda aj naďalej zostávala? Plat bol dobrý, na ľudí si zvykla a pohovory neznášala snáď ešte viac.

Načo som tu? Aby som celý život drela a zarábala si na život, ktorý aj tak nechcem? Mám byť vďačná za to, že dýcham, keď som sa o to nikomu neprosila? Majú moje oči zostať suché, keď každý jeden deň rozmýšľam o tom, ako tomuto všetkému uniknúť? Bolí ma predstava, že by som niekomu ublížila, ale sú dni, kedy mi je všetko jedno. Nezáleží na tom, kde som, s kým som, nezáleží na maličkostiach, ktoré sa stali v minulosti alebo ktoré len majú potenciál sa stať. Nenávidím sa za to, že toto všetko cítim. Je to ako vlna zlej nálady, ktorej keď sa bránim, je to iba desaťkrát horšie. A keď sa podvolím, kruto na to doplatím. Nemôžem dýchať, keď idem autobusom tam, kde to nemám rada. Nechcem sa ráno zobudiť, keď sny sú lepšie ako to, čo žijem. Je to ako stokrát vypočutá pesnička, stále to isté dokola, omieľam to v písmenkách, pretože nahlas nemôžem. Raním tým ľudí, ktorým na mne záleží. Zmenia tému hneď, ako začnem hovoriť o niečom vážnejšom. Chceš skočiť z okna? Skoč, vraví tuto človek proti mne. Ale zrejme by sa dosť čudoval, keby som to naozaj urobila. Hlúpa kača, ktorá si necení život, ktorý dostala. Aj keď sa tomu naozaj bránila.


Keď zakričím, nikto nepribehne, lebo ma nikto nepočuje. Kričím iba vo svojich snoch. Neznášam sa za to, aká som, kým som, ako žijem, prečo žijem, že žiť občas fakt hrozne nechcem. Nie je to ťažké, ale hrozne vyčerpávajúce. Falšovať tie hlúpe úsmevy, keď je každý z nás aj tak v tom najhlbšom pekle. Nehľadíme na druhých, iba na seba a tak hrozne to bolí. Mali by sme sa počúvať, aj keď to nie je vždy príjemné. O politike a zdravotných problémoch sa nehovorí. Ale ako potom človeka naozaj spoznám? Mám sa hrať na niekoho, kým nie som? Ale ak mu poviem všetky svoje tajomstvá pri prvom stretnutí, zrejme s krikom ujde veľmi ďaleko odo mňa. Zostala som bez bútľavej vŕby. Všetci si vedia prečítať, ako trpím, ale nikdy to nikto nepočul. Neviem to povedať nahlas. Ľahké panické záchvaty si už pomaly hľadajú miestečko v mojom živote a mňa to priam nadchýna. Ak sa moje psychické problémy premietnu do fyzickej podoby, možno s tým konečne budem vedieť niečo urobiť. Možno bude niekto ochotný pomôcť.

Pretože sú dni, kedy to nezvládam, kedy musím všetku svoju silu sústrediť na to, aby som nevzala do rúk niečo ostré.

Prečo nohy?

4. června 2016 v 8:51 | Džejní
Som zmierená s tým, že ma za tento článok zhejtujete, ale mne to proste nedá. Rozobratie tejto témy mi leží na srdci už niekoľko rokov a dnes som nabrala dostatočne veľa odvahy, aby som sa s vami podelila o jednu vec, ktorú proste nedokážem pochopiť.

Prečo je spoločensky neakceptovateľné, aby žena ukazovala svetu svoje neoholené nohy? Toto je pekne sformulovaná otázka z mojej hlavy. Dovoľte mi, bližšie ju rozviesť. Začnem tým, že som zástancom toho, nech si robí každý, čo chce. Nech každý nosí oblečenie, aké sa mu páči, nech dievčatá, ktoré nie sú v očiach spoločnosti konvenčne chudé, nosia crop topy, ak sa im páčia a páči sa im ako v nich vyzerajú. Nech takéto slečny nosia kraťasky, ktoré im odhaľujú skoro polovicu zadku, ak sa im to páči a cítia sa v tom dobre. Pretože neznášam, že spoločnosť diktuje, kto môže čo nosiť. Nech si chalani lakujú nechty, líčia sa, keď sa im to tak páči a majú tak väčšie sebavedomie. To je to, čomu verím a tlieskam ľuďom, ktorým je jedno, čo si myslia tí okolo nich. Týmto som chcela povedať, že ak sa niekomu páčia na samom sebe oholené nohy, nech si ich holí. Mne však ide o to, že keby v našich končinách niekto uvidel na ulici dievča, ktoré má na sebe krátke nohavice/sukňu a nemalo by oholené nohy, určite by si o nej nepomyslel nič pekné. A to mi hrozne vadí.

V tomto článku nejde o to, či som zástancom neholenia alebo holenia sa CELKOVO. Ide mi o tie nohy. Prečo si napríklad neholíme aj ruky? Sú to takisto končatiny a v lete sa potia rovnako. A ruky hladké na dotyk by tiež neboli úplne od veci. Ale keby prišiel niekto s oholenými rukami, asi by sa naňho ľudia pozerali čudne. Znova, kto chce, nech si holí hociktorú časť tela, ale mne teraz ide o ten pohľad "spoločnosti". Že je nám nasekané do hláv, že žena, ktorá má neoholené nohy a vystavuje ich svetu na obdiv, sa o seba nestará a mala by sa za svoje neoholené nohy hanbiť. Alebo, že je to proste turn-off pre mužov. Pretože ideál ženy je taký, že má krásne dlhé, opálené, hladké nohy, však? Ale viete čo? Realita je proste iná. Nebola, nie je a asi ani nikdy nebude ideálna.

A čo tak holenie stehien? Videla som dosť dievčat, ktoré si oholili nohy do polky stehien a ďalej nič. A aj tak si dali takú krátku sukňu, že bolo vidieť presne pokiaľ majú tie nohy oholené. Čím je dolná polovica nôh taká výnimočná, že si zasluhuje takúto starostlivosť? Je to o kráse? Je to o tom, že je ženám príjemné, mať oholené nohy? Alebo je to iba o tom, že nám to spoločnosť diktuje a ísť mimo vyznačeného chodníčka sa prísne trestá? Priznávam, že si nerada holím nohy. Prvý deň je to v pohode, ale potom ma aj týždeň vkuse stále svrbia a je to proste hrozne nepríjemné. A iracionálne sa obávam toho, že ak výjdem do sveta s neoholenými nohami a sukňou na sebe, zastaví ma nejaký náhodný okoloidúci a vynadá mi, že ako si to vôbec dovoľujem. Chcem, aby mi to bolo jedno, pretože prečo by som mala robiť niečo, čo mi je nepríjemné a náhodným ľuďom okolo mňa je to aj tak v 99% prípadoch úplne ukradnuté? Mám pocit, že je to niečo, nad čím sa oplatí trochu zamyslieť.

Zhrnutie na záver je také, že budem rada, ak mi napíšete svoj názor na túto tému a možno hlavne to, prečo si myslíte, že je pre ženy spoločnosťou dané, aby si holili nohy? Beriem akékoľvek argumenty OKREM toho, že je to o kráse. Pretože krása je subjektívna a ak je to naozaj iba o tom, tak je to celé jedna veľká blbosť, na ktorej sa nabaľujú firmy, ktoré vyrábajú žiletky a penu na holenie. Toľko od mňa.

Keď nemôžem spať

1. prosince 2015 v 21:05 | Džejní

Zdravím ťa, stratená duša.

Vraj kto som? Som ty. A ty si ja. Idem tam, kam ty. Sprevádzam ťa na každom kroku. Som ako tvoj tieň. Nikdy sa ma nezbavíš. Pýtaš sa prečo? Tvoj mozog predsa takto funguje. Ak chceš, môžeš skúsiť lieky. Alebo alkohol. Čo tak drogy? Máš toho svinstva celú škálu. A ty si si vybrala žiletku? Zjavne nie si príliš inteligentná.

Bude to iba horšie. Ver mi. Nenechám ťa spať, aj keď budeš túžiť po tom, aby si mohla aspoň na chvíľu zavrieť oči. Vyciciam z teba všetok život. Znova to prečo? Vybrala si si ma sama. Pamätáš sa? Vtedy dávno. Podpísala si zmluvu na dobu neurčitú. Výpoveďou môže byť iba tvoja smrť. Ale neboj sa, tá príde dostatočne skoro, ako sa tak na teba pozerám. Vidím, že prestávaš vládať predstierať. Prečo sa proste nepoddáš? Mohli by sme byť kamarátky a nie nepriateľky. Aj keď mne na tebe vlastne nezáleží. Zničím ťa, to ti sľubujem. Budeš ležať na zemi, zdeptaná, zvierať sa v kŕčoch, ktoré nebudú fyzickou bolesťou. Nemôžeš dýchať? Presne to je môj plán na tvoj koniec. Znesiem ťa z tohto sveta, či chceš alebo nie. Ale vidím, že ti to je už vlastne jedno. Tak sa pusti! Nedrž sa tak kŕčovito okraja útesu, aj tak ti to nepomôže.

Pamätáš sa na to, aké to bolo, keď som nebola v tvojom živote? Stavím sa, že nie. Naše cesty sa preťali už tak dávno, že hocičo predtým je zabudnuté. Zrejme si mala pekné detstvo. Ale ja ti dovolím spomínať iba na tie nepríjemné momenty. Trapasy, ktoré si zažila. A že ich bolo dosť! Každú noc keď zaspávaš, môžeš myslieť iba na to, aká si neobľúbená a sama. Nikto ťa nikdy nemiloval. A nikto nikdy ani nebude. Si troska, duch, ktorý blúdi v tomto svete. Viem, že to tu nemáš rada. Dovolím ti ešte chvíľu snívať a sústrediť sa na čítanie kníh. Dorob si, čo musíš, ale potom pôjdeš so mnou. Nedovolím ti uniknúť môjmu zovretiu. Viem, že kdesi v hĺbke duše chceš presne to - vypnúť. Už navždy. Ja ti to dokážem splniť. Tak mi podaj ruku, prevediem ťa na druhú stranu.

Ani neplačeš, nie je to zvláštne? Rozlúčila si sa vôbec? Či čakáš, že toto ešte nie je tvoj koniec? Nechcem ti kaziť ilúzie, ale nemyslím si, že to prežiješ. Veď to sama chceš. A vieš, že ťa nemá kto zachrániť. Nikomu na tomto svete nie si dostatočne drahá na to, aby s tebou uprostred noci zašiel na pohotovosť alebo sa s tebou aspoň porozprával. (Áno, krivdím im.) Myslíš si, že by mali vycítiť, že ti je čím ďalej, tým horšie? Že to chceš vzdať? Drž hubu a krok, si predsa dospelá. Už sa nemôžeš zrútiť. Nemáš na to nárok, máš predsa perfektný život. Budúcnosť si kazíš sama.

Užívaj si každú chvíľu, pretože nevieš, kedy zaúradujem tak, že sa už nepozviechaš. Mám s tebou svoje plány. A udriem vtedy, keď to budeš najmenej očakávať. Budem prestrojená za obyčajnú noc, ale pocítiš, aká som neľútostná. Nebudeš mať ani len nepatrnú šancu zvíťaziť. Premysli si, či chceš svoje drahé týždne premrhať civením do steny alebo chceš ešte niečo zažiť. Dávam ti šancu, no s o to väčšou silou si po teba potom prídem.

Už sa bojíš? Mala by si sa.

Úprimnosť

25. listopadu 2015 v 19:56 | Džejní
Sedeli v jeho pracovni. Bolo to jej prvé sedenie u psychológa, no on vyzeral viac ako nejaká hollywoodska hviezda. Mohol mať tak 25, vyzeral nevinne a práve ju vyzval k tomu, aby začala rozprávať. Dohodli sa, že si budú tykať, keďže vekový rozdiel medzi nimi nebol príliš veľký. Vyhovovalo jej to.
"Neviem, čo so sebou. Vieš mi poradiť?" opýtala sa a zadívala sa mu priamo do očí. Do tých hypnotických očí farby mora. Hneď ako ho uvidela, uvedomila si, aké ich má krásne. Postrapatil si svoje hnedé vlasy. Ako by sa len rada dotýkala tých vlasov! Zase sníva s otvorenými očami.
"Čo presne tým chceš povedať?" odpovedal jej otázkou. Nič iné ani nečakala.
"Chcem, aby si mi poradil, ako sa mám udržať nažive," odvetila skoro ľahostajne. Srdce jej však búšilo ako o život. Zrejme by sa mala menej stresovať, lebo naozaj raz dostane infarkt, ako jej asi pred tromi rokmi pohrozila jedna učiteľka. Už nemá pätnásť, stať sa môže všeličo. Uvedomila si práve, že je stará? Už len to jej k tomuto všetkému chýbalo.
"Spísala si si zoznam pre a proti?" skúsil. Videla, že má trochu strach, aby nepovedal niečo nevhodné. Ešte na toto všetko nebol úplne zvyknutý. Ale pokračovala v rozhovore.
"To myslíš vážne? Nechcela by som pomoc od profesionála, keby som už fakt neskúsila všetko," odvetila s mierne podráždeným podtónom. Mala chuť hádzať všetkým, čo by dokázala zdvihnúť zo zeme, ale zatiaľ sa držala.
"Čo odo mňa chceš počuť? Že život je krásny, máš ho iba jeden a nemala by si ho premrhať? Som si istý, že to už dávno vieš. Ale aj tak si sa rozhodla, že to chceš ukončiť. Povedz mi, čo ti zatiaľ bráni, čo ťa prinútilo prísť za mnou," povedal, predklonil sa a oprel sa lakťami o svoje stehná. Zadíval sa na ňu spoza svojich okuliarov s čiernym rámom. Konečne sa začal pýtať správne veci.
"Mám pocit, že predtým, ako zomriem, musím prečítať všetky knihy, ktoré chcem, vidieť filmy, ktorých recenzie sa mi páčia aj ísť na predstavenia, ktorých obsah ma niečím zaujal. A taktiež minúť všetky voňavky, telové mlieka, zubné pasty a všetky podobné veci, aby s nimi moji rodičia nemali príliš veľa starostí. Tiež by som rada predala svoje knihy a darovala nejaké šaty. Proste aby po mne nezostalo príliš veľa vecí na triedenie," vyšlo z nej až príliš rýchlo a bez zachvenia hlasu. V hlave si tieto vety hovorila už veľmi dlho. Vedela, že po sebe nesmie zanechať chaos. Minimálne nie vo fyzickej podobe.
Pozrel sa na ňu svojím skúmavým pohľadom. Snažil sa odhadnúť jej citové rozpoloženie. Nechcel urobiť chybu. Zatiaľ sa iba dostával do formy. Ona bola jeho prvým naozajstným prípadom, ktorý mal riešiť sám. Tešilo ju, že môže byť pre niekoho výnimočná aspoň takýmto spôsobom. Nechcela už počúvať drísty, ktoré jej hovorili jej rodičia a kamarátky. Chcela práve takéhoto mladého chalana, ktorý má pocit, že dokáže zmeniť svet. Istým spôsobom si to užívala.
Čakala, že niečo povie, ale iba sa na ňu uprene díval. "Ako dlho máš samovražedné myšlienky?" zjavne nechcel chodiť okolo horúcej kaše.
"Zhruba dva roky. Začalo sa to v maturitnom ročníku a zintenzívnelo to, keď som nastúpila na vysokú školu. Nemám pocit, že tam patrím, no bojím a odísť, pretože neviem, čo iné by som robila. Do školy chodím celý život a neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné," slová sa z nej hrnuli, ani nevedela ako. Zrejme to v nej bolo nahromadené už dosť dlho. Pocítila úľavu, až sa sama začudovala.
"Čo tvoje koníčky, čo rada robíš vo voľnom čase?" opýtal sa a v tej chvíli začala byť až iracionálne nahnevaná.
"Ako mi moje koníčky pomôžu s tým, že neznášam svoj život? Čo to má z hocičím spoločné?!" Bola nazúrená, nemohla si pomôcť. Prišla sem, aby jej pomohol, pretože už nevedela, čo ďalej. Nevedela už žiť tak, ako doteraz. Hnusil sa jej spôsob života, ktorý viedla. Potrebovala zmenu, ale nemala dosť odvahy na to, aby spravila prvý krok. Myslela si, že ju tento sympatický mladý muž dokáže postrčiť správnym smerom. Ale zrejme sa mýlila.
"To, čo rada robíš, ti môže pomôcť nájsť samú seba. Ak sa zamyslíš nad vecami, bez ktorých si nevieš svoj život predstaviť, možno zistíš, že by sa dali využiť aj ako zdroj príjmov," odpovedal pokojne. Mala chuť rozdriapať mu tvár.
"Existuje niečo ako profesionálny spáč? Pretože to robím najradšej. Spím. Dokázala by som prespať celé dni."
"Unikanie z reality prostredníctvom spánku je iba dôsledkom všetkého ostatného. Čo robíš rada, keď bdieš? Určite len tak necivíš do steny," skúšal ďalej.
"Robím úplne obyčajné veci. Čítam knihy. Nakupujem. Chodím do kina. Občas sa stretnem s kamarátkami, aby som sa aspoň zdanlivo trochu socializovala, aj keď mi to lezie na nervy. Píšem. Počúvam hudbu."
"A myslíš si, že nič z toho by sa nemohlo stať tvojím zamestnaním?" opýtal sa jej.
Na chvíľu sa zamyslela nad jeho slovami. Nezvýšil hlas, nestiahol sa, ani keď po ňom kričala. Snažila sa trochu upokojiť, pocítila však známe pálenie v hrdle. Po líci sa jej skotúľala prvá slza. Za ňou nasledoval slaný vodopád. Nevládala nič povedať. Iba usedavo plakala. Netušila, čo to do nej vošlo. Nedokázala slovami vyjadriť to, čo cítila a hnevalo ju, že to tento muž nedokáže pochopiť. Tak veľmi túžila po tom, aby ju niekto pochopil.
Čakal, kým sa vyplače. Podal jej vreckovky, ktoré mal pripravené na stole. Zneistel, no zostal neoblomný. Začal jej znova klásť otázky. Triafal tam, kde to najviac bolelo. Ona však vedela, že to tak musí byť. Najprv si musí nechať rany vyčistiť, až potom ich môže aj s jeho pomocou začať zašívať. Nič nechcela viac, ako byť k tomuto človeku stopercentne úprimná. Úplne vo všetkom.

I'm over getting older

22. února 2015 v 19:44 | Džejní
Už dlhšie mi táto vec leží na srdci, tak som sa dnes rozhodla, že sa s vami podelím o moje myšlienky. Počas posledného asi pol roka až roka som začala pozorovať, že súrodenci mojich kamarátok a spolužiačok začínajú nejak príliš rýchlo rásť.


Teda, z môjho pohľadu to tak vyzeralo, mala som pocit, že čas sa pre mňa zastavil, ale keď som sa pozrela na nich, zistila som, že som na veľkom omyle. Čas pokračuje ďalej, aj keď sa to mne možno nepáči. Dni stále plynú a všetci sme každou minútou starší. A ten malý človiečik, ktorého som prvýkrát spoznala v niektorých prípadoch ako batoľa, sa zrazu premieňa na tínedžera. Neviem, ale naozaj mám pocit, že som stará. Jasné, mám 18 rokov, vraj celý život pred sebou, ale keď vidím ako sa tie pre mňa stále a navždy deti menia na mladých ľudí, nemôžem si pomôcť, ale pociťujem a viac si uvedomujem, že čas uháňa naozaj neskutočnou rýchlosťou. Zrejme zniem ako babička, ktorá má už zo päť odrastených vnúčat, ale nie je to tak.

Práve dnes dovŕšili súrodenci - dvojičky - mojej kamarátky z detstva 15 rokov. Prisahám, že si ich pamätám ako trojročných, keď sme všetci spolu chodievali na ihrisko pod naším domov. Takisto mi skoro padla sánka, keď som bola na návšteve a videla som brata mojej druhej kamarátky z detstva, aj keď to bolo už asi pred rokom. Odvtedy určite ešte viac vyrástol a ja fakt začínam mať pocit, že dni mi pretekajú pomedzi prsty, ani neviem ako. Dcéra maminej kamarátky z vysokej školy má už 13 rokov, je vyššia ako ja a vyzerá aj staršia ako ja. A ja sa cítim ako navždy dieťa, aj keď to tak už dávno nie je.

To je minimálne jedna z vecí, ktoré mi dávajú pocítiť, že už nie som bezstarostné 10-ročné dievčatko. Prečo som vždy chcela byť veľká, prečo vlastne všetci chceme vyrásť? Utkvelá predstava privilégií dospelých nás núti tiež chcieť byť dospelí, pretože nás nebaví byť obmedzovaní. Máme pocit, že keď budeme "veľkí", bude nám všetko dovolené, že nebudeme mať žiadne povinnosti, že nebudeme musieť chodiť do školy, ale budeme môcť robiť to, čo nás baví. Kedy sa to konečne stane skutočnosťou? Nie som už dosť veľká a pripravená na to, aby sa mi začali plniť sny? No niečo, čo nám nikto hneď na začiatku nepovedal je, že pre svoje sny musíme tvrdo pracovať. Ak chceme byť v hocičom dobrí, musíme vynaložiť veľmi veľa úsilia, aby sme sa dostali až na vytúžený vrchol.

Pred nami sú roky driny, pred ktorými nás v mladosti nikto dostatočne nevystríhal. Zlomené srdcia, prebdené noci, zničené priateľstvá, more vyplakaných sĺz a my sme sa tak veľmi chceli stať dospelými. Teraz túžime po tom, aby sme mali znova nepoškvrnené myšlienky a nemuseli sme sa toľko trápiť nad tým, ako vyzeráme. Fráza "Keď som bola malá..." sa nám dostáva na jazyk častejšie, ako by sa nám páčilo.

Byť starší, možno dokonca dospelý, má bezpochybne svoje výhody, ale nájdu sa aj nejaké tie nevýhody. Občas si môžeme zaspomínať na "staré dobré časy", neskúšajme však navždy zotrvávať v minulosti. Žime v prítomnosti a s otvoreným náručím privítajme všetky radosti aj strasti, ktoré nám náš život prinesie.

 
 

Reklama