♥️ denníček ♥️ píšem ♥️ čítam ♥️ pozerám ♥️ počúvam ♥️ nakupujem ♥️ fotím ♥️ outfity ♥️

Niečo sa ma spýtaj

Píšem

Najkrajšie veci v živote nie sú veci

Úterý v 17:34 | Džejní
Kdeže sa to vo mne vzalo
Že šťastná viem byť len umelo
Aj to až žalostne málo

***************************************************

Rozmýšľanie nad všetkým
A zároveň nad ničím
Či bdiem a či spím

Je to pocit, je to prázdno
Keď dýcham až príliš hlasno
A nezobudím nikoho
Akoby sa nič nedialo

No deje sa priveľa
Už prichádza nedeľa
Za ňou školský pondelok
Musím spraviť prvý krok

***************************************************

Máta ma to, ničí
Niekto na mňa kričí
Počkať
To som iba ja

***************************************************

Ukradol si mi srdce a stále ho držíš
Viem, bol so mnou kríž
Snáď mi to zlé odpustíš

***************************************************

Tak pýtam sa sama seba
Koľkokrát sa viem pozbierať


This too shall pass

Neděle v 10:35 | Džejní


You set the bar too high
With your eyes coloured like the sky
With your strength
You swept me off my feet
Literally

With every part of your body
With your pretty face
With getting drunk beside me
And holding my hand

With perfectly tight hugs
With no shame asking every type
Of question that you had in mind

With sometimes being a jerk
With being patient
With introducing me to your friends
Although you never knew mine

With watching my videos
And reading my blog
With listening to my depressing talk
With wanting to put up with me
And everything I am

With your disarming honesty
With your little bladder
That made me not feel stupid for mine
You were everything I could ever
Want my first love and lover to be

I'm sorry that I hurt you
And that I couldn't stop lying
You deserve better
And you will be in my heart


Ja som tá

17. srpna 2017 v 8:42 | Džejní
Ja som tá, ktorá všetko pokazila
Nedokázala umlčať samu seba
Sebaláska je pre mňa neznámy pocit
Preto sa od druhých nedočkám pomoci
Kým sa nerozhodnem, že to má zmysel
Že vyrovnaný život nie je výmysel

Dovtedy budem blúdiť a tápať
Na jednu či druhú stranu sa nakláňať
A hľadať a hádať
Či je to vôbec pravda
Či som naozaj taká
Až príliš zlá
Až príliš smutná

Nepoužiteľná pre tento svet

Please.

15. srpna 2017 v 23:55 | Džejní
Just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay, just stay.

Make it stop

4. srpna 2017 v 19:06 | Džejní
Nech to prestane prosím, sprav niečo s mojou hlavou, ja už to nechcem, stále znova a znova ísť v tom istom kruhu. Zacyklila som sa, neviem sa odtiaľto dostať, odstredivá sila ma tlačí k vonkajším okrajom bezpečnostného zábradlia a ja iba túžim, aby povolilo, aby som konečne vypadla. Je mi zle, tak hrozne zle, všetko sa točí a ja sa točím tiež, stále dokola a dokola, miestami strácam vedomie, no vzápätí sa znova prebúdzam iba preto, aby som prežívala ďalšie muky.

Mám pocit, že mi praskne hlava, že sa môj mozog rozletí na márne kúsky, že sa moje myšlienky rozutekajú a ja ich už nikdy nebudem vedieť nájsť, že sa stratím ja, že stratím niečo podstatné, že sa vo mne niečo zlomí. Bojím sa, že zomriem, ale zároveň si prajem, aby som celú túto frašku prestala vnímať, zas je to tu a ja sa musím biť, ale už nevládzem, nevládzem predstierať, že sa nič z tohto nedeje, nezvládam to, že to prichádza len tak, bez varovania a ja neviem, netuším, čo s tým mám robiť. Mám byť silná, ale ako, keď všetko, čo poznám, sa rúca, topí sa v chaose a z niekdajšieho nestereotypu sa stáva stereotyp, ďalší hrozný stereotyp, ktorý je o niečo ťažšie zvládnuteľný ako ten predošlý. Stále som tá istá, zlomená, aj keď som chcela byť iná, chcela som byť jeho, ale čas a práca nepustia a mne to stále nedochádza, pretože práve teraz mám času na rozdávanie. A tak iba plačem a píšem voloviny, potrebujem písať tak veľmi, ako potrebujem dýchať, pretože keby som nepísala, asi sa vo všetkom doslova a do písmena utopím. Myšlienky ma dusia a už som aj myslela na to, že ich trochu uhasím, sústredím sa na niečo iné, čo ja viem, napríklad na ošetrovanie vzniknutých rán. Ale ani to nechcem, už to viac nechcem, nechcem si znova ublížiť, znova padnúť a zviechať sa, už si myslím, že to vydržím, ale dokedy mám ešte znášať abstinenčné príznaky? Aj tak to raz urobím znova, tak prečo nie teraz? O jednu ranu menej či viac, koho to vlastne vôbec trápi? Myslím, že najviac asi moje budúce ja.

Nenáviďte ma za to, že to sem všetko zapisujem, všetky tieto svoje sebaľútostné kecy a stavy, ale nedokážem ich venovať konkrétnemu človeku, nedokážem niekomu napísať, že sa cítim zle, lebo ani neviem prečo. A štve ma to, fakt ma to štve, chcela by som poznať príčinu toho, prečo som takáto, či je to iba výchovou alebo mojou podstatou, že niečo v mojej hlave nefunguje tak, ako by malo. Každý má svojich démonov, o tom niet pochýb a moji ani nie sú horší ako tých druhých, ale možno ide skôr o to, že sú iní. Nesieme si svoj kríž a ten môj je s každým krokom ťažší a ťažší. Viem, že mi s ním nikto nedokáže pomôcť a aj to ma štve, lebo načo potom žvásty o odborníkoch, kamarátoch a partneroch, keď iba sám jedinec žije vo svojej hlave a koniec-koncov sa iba sám môže rozhodnúť, či má zmysel pokračovať a bojovať alebo sa na to vykašľať a vzdať sa. Vraj sa dajú problémy vyriešiť inak ako sebapoškodzovaním alebo samovraždou, ale čo keď som ten problém ja? Ako vyriešim sama seba, svoju psychiku, svoju drbnutú hlavu? To mám fakt doživotne trpieť, lebo od toho, či žijem, závisí šťastie a spokojnosť iných ľudí? Môžete mi hovoriť, že som hlúpa, slabá a hlavne sebecká, ale ja len proste neviem, ako ďalej.

Mám šťastie na každom jednom svojom kroku a aj tak sa sťažujem, aj tak mi tie démonské kurvy hovoria, že som nič nedokázala, že nie som pripravená na život, že to nezvládnem, že sa mám už teraz na to všetko vykašľať. Zo dňa na deň sú hlasnejšie, tie ich škrekľavé hlasy nemožno nepočuť, tak možno už je čas ich počúvnuť, aby konečne prestali.

Okno do duše

2. srpna 2017 v 13:26 | Džejní
S cigaretou v ruke sedí na okennej rímse, pozerá sa dole, hojdajúc pravou nohou v 15-metrovej výške. Druhou sa dotýka stoličky, pomocou ktorej na okno vyliezla. Mesto spí, no pouličné lampy napriek tomu svietia. Svojím spôsobom je to až neskutočne krásne.

Okolo nej je ohlušujúce ticho, má chuť z plných pľúc zakričať, ale vie, že nesmie. Ešte nie, ešte jej až tak nešibe, ešte chce nejaký čas pobudnúť na slobode. Ale už to nebude trvať dlho. Potrebuje odísť, zregenerovať sa, vyliať zo seba všetky slová a pocity, ktoré ju ťažia. Musí to všetko povedať niekomu, kto bude iba počúvať a nebude sa jej žiadnym spôsobom snažiť pomôcť ani ju zmeniť. Prednedávnom chcela zmenu, niečo nové, novú samu seba, ale stále naráža na prekážky. Dospelo to do štádia, kedy si dala predpísať antidepresíva, ale ani po nich sa necíti ako normálny človek. Stále má pocit, že sa topí v tomto svete, že nedokáže nájsť svoje miesto. Netuší, čo potrebuje, myslela si, že to vie, že už na to konečne prišla, ale zjavne nie. Robí jednu zmenu za druhou a začína mať pocit, že jej raz z toho všetkého prepne a buď skočí, podreže sa alebo v tom najlepšom prípade si iba ostrihá vlasy na chlapčenský strih. Ako kedysi, keď bola malá. Túži sa vrátiť, ale čas je neúprosný, mala pocit, že láska to hneď vyrieši, že psychoterapia to hneď vyrieši, že lieky to hneď vyriešia, že to bude proste lepšie, keď naberie odvahu niečo so sebou robiť. Ale nie. Všetko je neustále tak kruto rovnaké a nikde sa nekončiace.

Otočí svoj pohľad do izby, kde sa steny stále nakláňajú. Preto vlastne sedí na okne. Slzy jej nehlučne stekajú po tvári, snaží sa nevypadnúť zo siedmeho poschodia, snaží sa neuhasiť si horiacu cigaretu na vlastnou zápästí, ale nedokáže odolať. Cíti sa neprítomná, neviditeľná, nepotrebná na tomto skurvenom svete. Verí tomu, že žije na požičaný čas, že niekomu ukradla celé roky života, a práve preto sa cíti tak zle a vinne. Má pocit, že sa namiesto nej mal narodiť niekto iný, niekde inde matka prišla o bábätko, aby ona mohla žiť, ale prečo? V hlave má spleť myšlienok a nedokáže sa z nich vymotať, všade sú uzly, zakopáva o spomienky, ktoré ani nevedela, že vôbec má. Nedokáže sa ukľudniť, potrebuje ho, tu a teraz, aby pri nej bol, aby ju držal, keď jej je takto, aj keď sa na to ťažko pozerá. Je sebecká a vie to o sebe, vždy bola, ale ľudia potrebujú ľudí, tak prečo ona jeho v týchto chvíľach mať nemôže? Čo je s ňou zle, prečo jej je zle, prečo sa chce zniesť zo sveta a zároveň tak zúfalo túži po živote?

I can see through it all that she's about to break

31. července 2017 v 11:02 | Džejní
Zakrývam si uši rukami a snažím sa udržať svoje vzlyky na nepočuteľnej úrovni. Znova po sebe kričia. Netuším kvôli čomu a ani to vlastne nechcem vedieť. Viem, že za to nenesiem vinu, no aj tak úroveň mojej úzkosti naďalej stúpa do závratných výšok. Srdce mi bije až v krku a podchvíľou cítim, ako mi zviera hrudník. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť.

Mám pocit, že nie som dosť dobrá, keď ich ani to, že som v tom istom byte a môžem počuť každé jedno slovo, neodradí od toho, aby po sebe neustále hučali. Ani neviem, kedy sa to celé začalo, ale ich hádky sú čoraz častejšie. Zvykla som byť dobrá v ich ignorovaní, no v poslednom čase sú stále hlučnejší. Zvuk ich nahnevaných hlasov prestupuje cez steny ako lepkavá hmota a valí sa do mojej izby. Ani hlasná hudba ich nedokáže prehlušiť, stále cítim, že sú za dverami a nenávisťou zvýšenými hlasmi vykrikujú veci, ktoré by za normálnych okolností nevypustili z úst. Ale čo je vlastne v posledných mesiacoch normálne? Stáva sa, že ich počujem už keď otváram vchodové dvere, ani ich nemôžem pozdraviť, lebo po sebe ziapu. Hneď sa musím schovať do izby a tváriť sa, že sa ma to vôbec nedotýka. Niekedy si myslím, že ignorujú moju existenciu, pretože sa ešte ani raz neprišli po svojej hádke spýtať na to, či som v poriadku a ani sa mi nikdy neospravedlnili za to, že sa vôbec hádajú. Akoby na mne ani nezáležalo, akoby som bola iba prizerajúci sa cudzinec. Pomaly sa aj tak začínam cítiť a začínam na nich zanevierať. Som vonku do hlbokej noci, otupená alkoholom sa potulujem po nočných uliciach a keď prídem domov, oni už sladko spia. Aspoň vtedy je na chvíľu ticho.

Poriadne neviem, kde som ani kto som. Sedím na lavičke uprostred ničoho a utápam sa vo svojich pocitoch. Niekto si ku mne prisadne. "Čo ty tu tak sama?" začne konverzáciu a ja sa od príchodzieho podvedome o pár centimetrov odtiahnem. Neviem, či mám odpovedať, ale vlastne mi je už všetko jedno. "Len tak sedím a rozmýšľam," poviem a stále pozerám pred seba. Čakám, čo sa stane ďalej.

Sebapoškodzovanie a spoločnosť

24. července 2017 v 16:24 | Džejní
Neviem, či na niečo také dávate v každodennej konverzácii pozor, ale ja si ako človek, ktorý si sebapoškodzovaním prešiel (a do istej miery ešte stále prechádza), veľmi všímam, keď niekto v mojom okolí povie niečo akože vtipné na tému sebapoškodzovania.

Nedávno sa mi stalo, že mi baba zo srandy povedala, že na to, aby som spočítala počet pív, ktoré P. v ten večer vypil, si mám vyrezať čiarky na zápästie. A mne to normálne vyrazilo dych, ako úplná trapka som zavrela oči a odvrátila sa, lebo fakt som mala pocit, akoby mi dala facku. Zrejme som si akosi v poslednom čase odvykla, že ľudia okolo mňa hovoria takéto veci. Ale tak to je asi riziko spoznávania nových ľudí, že im hneď na začiatku nevyklopíte všetky veci, ktorými ste si prešli alebo si prechádzate. Niektorým o svojich problémoch zrejme nepoviete nikdy a nevravím, že teraz potrebujem všetkých prevychovať, ale mám pocit, že sme ako spoločnosť už príliš znecitlivení voči niektorým celkom závažným veciam. Robíme si žarty snáď úplne zo všetkého a akosi neberieme ohľady na jednotlivcov okolo nás. A to mi príde celkom smutné.

P. bol pohotový a povedal tej babe, že z takýchto vecí sa sranda nerobí a nechcem mu krivdiť, ale myslím si, že keby ma nepoznal, tak by sa proste zasmial spolu s ostatnými a vôbec by mu to neprišlo nevhodné. Nie som nahnevaná na tú babu, skôr ma štve, že je spoločensky akceptovateľné niečo také vypustiť z úst. Chápe aspoň niekto moje rozhorčenie? Asi ešte veľa ľudí žije vo svete, kedy si všetci vo veľkom robili srandu z emo ľudí, ktorých synonymom bolo v podstate "človek v čiernom, ktorý sa reže". A kto si sebapoškodzovaním neprešiel a ani nepozná nikoho, kto s tým bojuje, berie túto tému na ľahkú váhu a ako niečo, z čoho je úplne v pohode smiať sa. Možno (a zvýrazňujem slovíčko možno) ak ste s ľuďmi, ktorých fakt dobre a dlho poznáte a na 100% viete, že im to nevadí, robte si žarty z čohokoľvek. Ale naozaj by sa zišlo trochu ohľaduplnosti, keď niekoho vidíte prvýkrát a ani ste len nemali šancu bližšie ho spoznať.

Viem že týchto zopár viet je iba výkrikom do prázdna, ale ja som za to, aby každý z nás urobil niečo pre to, aby bol tento svet krajším miestom. Preto, ak niekto v konverzácii povie niečo, čo vám nie je príjemné, ozvite sa. A ak vám príde v poriadku smiať sa zo sebapoškodzovania, samovraždy či porúch príjmu potravy, naozaj vás prosím, zamyslite sa nad sebou.

Mala by som otvoriť oči, ale chcem spať

21. července 2017 v 22:35 | Džejní
Videla som video, v ktorom dievča hovorilo, že ľudia s hraničnou poruchou osobnosti robia niečo, čo sa nazýva splitting. Ide o to, že ľudí vidia buď ako dobrých alebo zlých a ak niekto spraví jednu v očiach človeka s HPO zlú vec, aj keď bol predtým dobrý, dostane sa do škatuľky zlých.

Mám zo seba a svojich vzťahov veľmi podobný pocit a keďže na správe od psychiatra je napísané slovné spojenie možná hraničná porucha osobnosti, mám tento pocit aspoň čiastočne podložený odborníkom. Veľakrát sa mi stáva, že keď niekto zruší dohodnuté stretnutie, na ktoré som sa už dlho tešila, príde fakt neskoro alebo sa dozviem, že išiel niekam bezo mňa a ani sa nespýtal, či by som chcela ísť tiež, pocítim k tomu človeku až iracionálnu nenávisť. A mám čo robiť, aby v mojej hlave zostal medzi tými dobrými. Čím viac z môjho hľadiska zlých vecí spraví, tým viac postupuje na zlú stranu a tým viac sa naťahuje gumička, ktorou sa ho ja vedome snažím udržať na tej dobrej strane (viď obrázok).


Aj keď viem, že keď sme spolu, ten človek je na mňa dobrý, milý, objíme ma, vypočuje ma, spolu sa zasmejeme, ideme na príjemné miesto, ale akoby som dokázala na toto všetko zabudnúť iba preto, že spravil niečo, čo nebolo podľa mojich predstáv a istým spôsobom ma ranilo. Preto vtedy radšej píšem takéto články ako by som mala napísať tomu človeku, že ho už v živote nechcem vidieť, pretože to nemá zmysel. Snažím sa nekonať s horúcou hlavou, ale počas dní, kedy v podstate nemám inú zábavu a rozptýlenie, to ide trochu ťažšie. Hovorím si, že radšej si poplačem a o hodinku ma to prejde, uvedomím si, že veď je to úplná hlúposť a nemôžem predsa po niekom chcieť, aby bol vo svojom voľnom čase stále so mnou.

Toto je moja myšlienka na dnes, už dlhšie mi to chodí po rozume, ale až po tom, ako som si pozrela na začiatku spomínané video, som si uvedomila, že je to proste niečo, s čím mi je zjavne súdené existovať. Lieky síce môžu potlačiť niektoré symptómy, ale pochybujem o tom, že ma celú dokážu od základu zmeniť.

Nezostávaj iba z povinnosti

18. července 2017 v 16:07 | Džejní
Ak to tak budeš cítiť, musíš odísť. Bez obvinení, bez výčitiek, iba choď, ak hľadáš niečo iné ako mňa. Otváram sa ti celá, so všetkým, čo ku mne patrí. Keď to na teba bude priveľa, vyjadri svoje myšlienky slovami. Budem ťa počúvať a budem to robiť s láskou a porozumením, aj keď to niekedy nevyzerá tak, že by som bola schopná zaoberať sa pocitmi niekoho iného ako som ja.

Dokážem byť sebestredná krava a uznávam, že sa to deje zrejme až príliš často. Mám plnú hlavu svojich problémov, ale prosím, ver tomu, že mám veľké srdce a je tam miesto aj pre teba a tvoje sny, túžby, obavy a čokoľvek, s čím sa chceš so mnou podeliť. Priznávam, že teraz prechádzam obdobím, ktoré je pre mňa úplne nové a neskutočne mi naháňa hrôzu. Netuším, čo mám od tohto všetkého očakávať, ale kvôli tebe, kvôli nám som sa pustila do boja, ktorý verím, že dokážem vyhrať. Ak nebudeš zvládať pozorovať ma počas tohto boja, povedz mi to a ja sa odpracem na miesto, kde ma nebudeš musieť vidieť. Nechcem, aby si kvôli mne trpel, aj keď to, čo sa so mnou deje, nedokážem kontrolovať. Si prvý a jediný, komu som bola schopná a ochotná ukázať tú najhoršiu verziu seba a ďakujem ti, že si stál a naďalej stojíš pri mne. No nie je to tvoja povinnosť. Hovorila som ti to a vravím ti to znova, no viackrát to už nezopakujem. Bude to tu napísané a ty si to budeš môcť kedykoľvek prečítať s vedomím, že to stále myslím vážne.


Bez ostychu hovorím, že občas mám chuť celú túto frašku zabaliť a vzdať sa vidiny lepších dní, najmä keď prekonávam všetky možné nepríjemné vedľajšie účinky. Ale potom pocítim nádej, že predsalen by môj život mohol byť krajší, znesiteľnejší a plnší. Namiesto depresie, úzkosti, prílišného rozmýšľania a sebadeštrukčných myšlienok môžem byť plná neprekonateľnej túžby žiť, tvoriť a niečo dokázať. Nikdy som nechcela ublížiť nikomu okrem seba, ale uvedomila som si, že tak to proste na svete nefunguje. Sme ľudia a žijeme v spoločnosti, máme okolo seba tých, ktorým na nás záleží a na ktorých záleží nám, a bez toho, aby sme spravili zle aj im, sebe ublížiť nemôžeme. Tvrdíme a uvedomujeme si, že by sme sa mali navzájom viacej počúvať a rozprávať sa, a to aj o veciach, ktoré nie sú až také príjemné. Avšak je ťažké nájsť ľudí, ktorým môžeme plne dôverovať a povedať im všetko bez toho, aby nás odsudzovali alebo ohovárali za naším chrbtom. Všetkým vám z celého srdca prajem, aby ste niekoho takého vo svojom živote našli, niekoho, kto vás bude sprevádzať v dobrých aj zlých obdobiach a vy mu na oplátku všetku tú lásku vrátite naspäť.

Možno si myslíš, že som na tebe závislá a bez teba by som sa zrútila. Možno si to myslím aj ja a možno je to aj pravda, ale viem, že od teba nemôžem chcieť, aby si zostával, ak budeš skalopevne presvedčený o tom, že pre svoje dobro potrebuješ, aby sa naše cesty rozišli. Ľúbim ťa ♥

Sama.

5. července 2017 v 9:33 | Džejní
Cítim sa sama o to viac, že viem, že v mojej blízkosti sú ľudia, s ktorými by som mohla tráviť čas, ktorý oni nemajú a ja ho mám more. Chcem zostať flexibilná, aby aspoň jeden z nás mohol v podstate hocikedy, lebo inak sa nikdy nestretneme. Ale stojí to potom vôbec za to?

Keď sme spolu, je to super, bavíme sa, dopĺňame medzery v tom, čo sme zažili, odkedy sme sa videli naposledy. A potom ideme svojím životom ďalej. Moja chyba asi je, že sa ľahko stanem závislá na hocičom a hocikom a keď mi je s niekým dobre, akosi nedokážem prekusnúť, že ten človek má vo svojom živote aj iných ľudí, s ktorými chce tráviť čas. Chcem byť viac sociálna, ale aj napriek mojim snahám sa všetko deje bezo mňa, lebo ma nikto nikam neberie so sebou. A vždy, keď si nájdem nejakého nového človeka, tak ho buď po čase omrzím alebo ma berie ako inú časť svojho života, ktorú s tou zabehanou nechce dávať (príliš často) dokopy. A mňa to hrozne bolí, to vedomie, že niekto, na kom mi záleží, koho mám rada a s kým chcem tráviť čas, je niekde vonku bezo mňa, zatiaľ čo ja sa doma zožieram a žijem vo vlastnej hlave, ktorá, povedzme si úprimne, nie je zrovna najbezpečnejšie miesto. Potrebujem rozptýlenie, ale stále ho nenachádzam vtedy, keď ho najviac potrebujem.

Nemyslím si, že neviem byť sama, ale mám pocit, že som už bola sama pridlho a chcelo by to aspoň občasnú zmenu. Nie každý deň, ale presne vtedy keď chcem. Mať niekoho, kto so mnou bude a bude so mnou rád na hocijakom mieste v hocijakom čase. Zrejme však žiadam priveľa.

Kto nás ochráni pred nami?

21. června 2017 v 10:55 | Džejní
Ľudia, ktorí počúvajú a aspoň trochu sa snažia pomôcť, sú často oveľa lepšími psychológmi ako tí naozajstní. Taká je aspoň moja skúsenosť. Nevravím, že niekedy nie je na utriedenie si života potrebný odborník a ak je, určite to nie je nič zlé ani by sme sa nemali hanbiť za to, že potrebujeme pomoc. Všetko závisí od konkrétnej situácie, od konkrétneho človeka.

Čoraz viac mám pocit, že iba potrebujem kamarátov. Takých, s ktorými pôjdem von, do kina, divadla alebo si len tak ísť sadnúť do parku a prekecať zopár hodín. O niečo viac sa rozprávať, ventilovať svoje pocity, myšlienky a emócie tým správnym spôsobom. Pretože či chceme alebo nie, druhí ľudia sú súčasťou nášho života. Sme sociálne tvory, z času na čas potrebujeme spoločnosť. Nevieme byť úplne sami. S érou sociálnych sietí svoju samotu pociťujeme ešte viac, pretože vidíme svojich spolužiakov a známych, ako vešajú na internet fotky, na ktorých sa (minimálne zdanlivo) bavia. Sú na párty, na oslave, v divadle so svojimi kamarátmi a my sa skrývame doma. Túžim vyliezť zo svojej ulity, ale mám z toho aj neopísateľný iracionálny strach. Občas si navrávam, že mám možno nejakú jemnú formu sociálnej fóbie, ale potom si hovorím, že som asi iba hanblivá. Neviem. To, že som v živote nebola na žiadnej párty a nerada chodím von s veľkou skupinou pre mňa neznámych ľudí neznamená, že nemám ľudí rada, že som nejaký odľud alebo čo. Naopak, mám rada ľudí, ich príbehy, ich pocity, rada počúvam o tom, čo radi robia. Ale mám proste strach z toho, že sa v prítomnosti druhých strápnim, poviem niečo nevhodné, pretože vždy, keď náhodou niekam idem, sa mi taká vec stane. Prekecnem sa, poviem nejakú depresívnu, sebaľutujúcu blbosť zo svojho súkromia. Preto veľmi často radšej zostávam ticho, pretože kto sa chce o niečom takom rozprávať? Nikto, kto išiel v piatok/sobotu večer von, aby sa zabavil.


S týmto svojím strachom sa v poslednom čase snažím bojovať. Nechcem sa navždy skrývať v ulite, nechcem celý život prežiť v tieni. Robím kroky k tomu, aby som netrávila toľko času zavretá doma a necítila iba to, ako mi život preteká pomedzi prsty. Mám pocit, akoby iba teraz prichádzala moja puberta, aj keď hormóny mám už relatívne ukľudnené. Mám chuť byť rebel, skúšať nové veci, aj keď všetko s mierou. Chcem sa trochu vzoprieť autoritám vo svojom živote, ktoré ma tak dlho držali na uzde. Myslím, že najviac má na týchto mojich pocitoch zásluhu P., on je také to moje postrčenie von z mojej komfortnej zóny. Už nemám chuť stále trčať každý jeden večer vo svojej izbe, mám chuť niekam ísť, byť medzi ľuďmi, aby som sa dokázala čo najviac zbaviť svojho strachu zo spoznávania nových ľudí a situácií. Aby som aj ja mohla niekomu v budúcnosti povedať, že tiež som bola kedysi samotárka, ale už nie som. Až na to, že ak toto fakt niekedy poviem, prosím, dajte mi niekto facku. Myslím to vážne. Pretože fakt neznášam, keď mi ľudia hovoria, že aj oni boli utiahnutí, ale už nie sú. Zase v tom cítim to znehodnocovanie pocitov druhých. Nevieme, čím si ten človek prechádza, prečo je taký, aký je. Áno, možno by mu naozaj stačilo, keby sa iba trochu viac osmelil, ale možno je v tom niečo viac. Môžeme stáť pri ňom, pomôcť mu, ak si o pomoc zažiada, ale nechcieť od neho premenu za jednu noc. Každý má svoje vlastné tempo, svoju vlastnú cestu, po ktorej ide.

Nikdy by som nebola povedala, že sa v mojom živote stane to, čo sa v ňom práve teraz deje. Nečakala som, že ma budú čakať obhajoby, bolo pre mňa nemysliteľné, že by som bola v piatok večer vonku do noci bez toho, aby som veľmi urputne chcela ísť domov, ani by mi nezišlo na um, že prikývnem na opekačku s ľuďmi, ktorých zatiaľ nepoznám. Človek sa o sebe stále dozvedá nové veci a mení sa, pretože zmena je proste život. Love ya :*

Všetko má iba takú moc, akú tomu pripíšeš

17. června 2017 v 22:06 | Džejní
Každý prežíva udalosti vo svojom živote inak. A podľa mňa je to najviac preto, že všetkým našim rozhodnutiam a životným skúškam pripisujeme nejakú hodnotu a túto hodnotu si každý jeden z nás môže stanoviť úplne inak. Podľa toho ako sme vychovaní, aké máme na seba nároky my aj naše okolie, akí sa snažíme a chceme byť, čo chceme v živote dosiahnuť, to všetko má na túto pripisovanú hodnotu vplyv.

Napríklad niekto môže mať taký strach z toho, že nezmaturuje, že vyskočí z okna ešte predtým, ako sa na maturitu vôbec má dostaviť. Maturite ako niečomu veľkému a ešte nezažitému pripísal takú vysokú hodnotu a tak veľmi si nebol istý svojimi vedomosťami, že sa radšej vzdal, akoby mal prežiť nejaký nepríjemný pocit po tom, keby sa mu túto, v niektorých kruhoch nazývanú skúšku dospelosti, nepodarilo spraviť. Taktiež som si istá, že ste počuli o prípadoch, kedy sa nejaké dieťa minimálne pokúsilo o samovraždu preto, že malo na vysvedčení zlé známky a bálo sa reakcie svojich rodičov. Bolo presvedčené o tom, že tieto známky majú pre jeho rodičov vyššiu hodnotu ako to, či žije. A to je neskutočne smutné. Za to, akú hodnotu ktorej udalosti v našom živote pripíšeme, môže veľmi často naše okolie. Sme vychovávaní k dokonalosti, aj keď úplne všetci musia vedieť, že niečo také neexistuje. Niekto je proste lepší v jednej veci, ten druhý v inej. Máme pocit, že naši rodičia nemajú pochopenie pre naše chyby, ale zväčša je to iba preto, lebo chcú pre nás to najlepšie. Chcú, aby sme boli schopní žiť samostatne, mať prácu, postarať sa o seba. Ale v niektorých prípadoch dokážu urobiť viac škody ako úžitku.

Život nie je ľahký, to si myslím, že sme sa už všetci naučili. Treba sa na veci naučiť pozerať reálne, snažiť sa urobiť niečo čo najlepšie, ale nebyť tak veľmi závislý na výsledku žiadnej veľkej skúšky, aby sme kvôli tomu, že sa nám daná vec nepodarí, dokázali spraviť niečo unáhlené a nepremyslené. Aj keď sa veci nedaria tak, ako by sa v ideálnom prípade mali, neznamená to, že sme zlí a neschopní, ako nám niekedy naši démoni dokážu šepkať. Ak sa niečo nepodarí, nech je to akokoľvek veľké, neznamená to koniec. Preto si treba dávať veľký pozor, akú hodnotu ktorej udalosti v našom živote pripíšeme. Môžeme sa poriadne seknúť a mylne sa domnievať, že pokazená maturita znamená koniec nášho bytia. Môže sa nám to tak zdať, pretože zrazu čelíme situácii, ktorá je pre nás nová a strašidelná a všetci okolo nás touto skúškou zdanlivo bez problémov prešli. Vždy treba pozbierať všetky sily, znova sa postaviť a znova bojovať, aj keď je to tak veľmi vyčerpávajúce. Stay Strong, zostať silný, ako hovorí už veľmi dlho názov môjho blogu. A ten názov bol, je a zrejme ešte nejaký ten čas bude viac pre mňa ako pre vás, mojich čitateľov.

Každá udalosť má nad nami takú moc, akú jej pripíšeme. Pre niekoho je zbabraný pohovor úplnou katastrofou, pretože sa ešte iba učí, aké je to existovať v dospeláckom svete. Treba rešpektovať, ako sa druhí cítia a aj keď si myslíme alebo aj vieme, že by sme sa v danej situácii cítili inak, neznamená to, že to všetci prežívajú rovnako. Každý máme za sebou rôzne skúsenosti a vám sa možno môže zdať, že niekto druhý niečo až príliš prežíva, ale treba to brať na vedomie a hlavne neznehodnocovať. Áno, veľakrát to naozaj bude v poriadku, všetko pekne zvládneme a budeme si môcť odškrtnúť ďalší medzník na svojej ceste životom, ale nateraz sme v strese. Viem, že fráza všetko bude v pohode, je tak veľmi zaužívaná, že je celkom ťažké povedať niečo iné človeku vystresovanému z niečoho, čo ste vy zatiaľ nemali tú česť zažiť alebo ste naopak, prežili bez ťažkostí. Ale keď mne niekto povie: "Nestresuj, všetko bude v pohode," cítim sa proste zle. Mám pocit, že daný človek znehodnocuje moje pocity a ani ich neberie na vedomie. Úplne mi stačí objatie a keď už slová, tak niečo typu, viem, že to zvládneš a som tu pri tebe bez rozdielu na to, ako táto vec dopadne.

Je mi jasné, že to, čo prežívam ja, je ľahšie ako to, čím si musel prejsť niekto iný, ale moje pocity ohľadom vecí v mojom živote sú stále validné, pretože takú hodnotu som im vo svojej hlave pripísala. Neprejsť až do stavu zvládnutie alebo smrť je pre mňa trik, ktorý sa snažím naučiť. Chce to čas, ale verím, že som už blízko toho, aby som prestala niektorým veciam pripisovať omnoho väčšiu hodnotu, ako by reálne mali mať. Pretože to ničí nielen moju psychiku, ale aj náladu ľudí okolo mňa, a to určite nie je niečo, čo chcem, aby sa dialo. Prosím, majte so mnou strpenie, aj keď sa naozaj veľmi často zdá, že vaša trpezlivosť bude musieť byť bezodná. Nikto nie je dokonalý a každý z času načas trochu prešvihne pridelenie dôležitosti nejakej udalosti či rozhodnutiu vo svojom živote. Sme ľudia a na svoje prežitie potrebujeme cítiť podporu a lásku od druhých, aby sme sa necítili opustení a sami a navzájom sme sa dokázali podoprieť a byť spolu v dobrom aj zlom.

Podľa mňa je základom obklopiť sa tými správnymi ľuďmi, nájsť tých, ktorí zostávajú, aj keď ich občas staviame do situácií, kedy chcú odísť. Verím tomu, že ak už nikto iný, naši rodičia a ich bezhraničná láska k nám ako ich deťom presne toto spĺňajú. Love ya :*

Save me from the nothing I've become

12. června 2017 v 16:16 | Džejní
Toľko hnevu
Rozbité zrkadlo
Za bazén krvi
Zmiešanej so slzami
Na zemi ticho spí
Ani sa nepohne

Oheň páli
Ona žiali
Nad svojimi prázdnymi dňami
A nemá, nevie, nechce
Nič s tým urobiť
Prestáva sa biť

Čiara jedna, druhá, tretia
Nikdy nikam neodlieta
Iba padá
Stále nižšie
Dno v nedohľadne
Až kým nevychladne

Nezaplníš prázdno
Jedlom
No aj tak sa pokúša
A neznáša
Čo robí
Každý jeden nádych

Len to tu tak nechám

7. června 2017 v 20:09 | Džejní
Už mi dochádzajú slová
Ktorými by som vyjadrila
Ako mi je až príliš často zle

Z reality vypadnem
A pozerám sa na svet
Spomedzi stránok kníh
A obrazy filmov

Ten najlepší liek
Je vlastne ten najhorší
Lebo keď si zvykneš
Staneš sa závislý
Na utekaní preč

Neviem nájsť sama seba
Tak ležím v polohe embrya
Tu dole, tak nájdi ma

Zachránená chcem byť niekým druhým
Lebo sama to neviem
Lebo žijem sen
Lebo všetko príliš bolí
Chcem ísť naspäť do školy
Pretože stereotyp je lepší
Ako toto nič
Som len trápny gýč

Snažím sa vyhrať
No aj tak stále prehrávam
Nie kvôli vám
Jednoducho kvôli tomu
Aká som
Akou som sa stala

Prázdno

12. května 2017 v 13:12 | Džejní
Chodím ako bez duše a mám pocit, že každú chvíľu zaspím. Som taká vyčerpaná, že keď sa sprchujem, chcem si ľahnúť do vane a iba nechať teplú vodu, nech steká po mojom tele. Chcem plakať, ale slzy neprichádzajú. Chcem aj nechcem zostať mimo, preto robím blbosti. Chcem naspäť svoje pocity, pretože aj tie zlé sú lepšie ako táto ničotná prázdnota.

Opakujem sa, ja viem, ale musím to zas a znova zo seba dostať. Neviem, či sa navonok usmievam, ale vnútri vo mne niečo zhaslo. Koľkýkrát už? Potrebujem sa naštartovať, možno rozptýliť. Nedokážem fungovať ani tak, ako som fungovala doteraz. S výškami, keď som s ním a nížinami tesne po tom, ako od neho odídem. Dostala som sa do stavu prázdna, citového vákua. Asi tie výkyvy moje telo už prestalo zvládať, tak si povedalo, že si dáme na chvíľu od všetkého pauzu. A ja musím iba slepo počúvať, pretože nič iné mi nezostáva. Neviem, čo ma znova dokáže nakopnúť, jednoducho sa v jeden deň zobudím a všetko bude znova aspoň relatívne fajn. Snáď. Dovtedy je zo mňa mátoha, potulujúca sa svetom, hľadajúca aspoň kúštiček motivácie na to, aby som zostala a úplne sa nepoddala tej nikdy nekončiacej únave, ktorú spánok napraviť nedokáže, nech je akokoľvek dlhý.

Asi pred troma dňami som vyhodila svoju poslednú žiletku, s ktorou som sa rezala. Hlavne preto, že už bola neznesiteľne tupá. Ďalšie si kúpiť neplánujem. Je síce veľa iných spôsobov, ako si ublížiť, ale tie sú aspoň trochu menej dostupné ako tá žiletka. Pre tie iné spôsoby treba aspoň trochu urobiť niečo viac, ako ich iba nájsť a použiť. Alebo si to možno iba nahováram. Som zvedavá, ako dlho mi vydrží odhodlanie neublížiť si. Ako dlho po tom, keď začnem mať pocit, že z toho asi zošaliem. Ako dlho po tom, keď začnem po byte hystericky zháňať čokoľvek ostré a budem si musieť sadnúť a dať ruky za chrbát, aby som zabránila tomu, že niečo naozaj nájdem. Zaujíma ma, či budem zase preživať niečo podobné miernym panickým záchvatom, keď si budem zakazovať ubližovať si. To všetko ukáže čas. Nie som pripravená, myslím si, že na to človek nikdy nie je plne pripravený. Ale som aspoň trochu odhodlaná neskončiť tento rok mŕtva z vlastnej vôle. Niekde predsa treba začať.

Ako vždy, keď som chcela prejsť na akúsi pomyselnú cestu za lepším psychickým zdravím, aj teraz mám pochybnosti o tom, či robím dobre. Lebo je to určite cesta väčšieho odporu a bude treba veľa sily na jej prejdenie. A pokiaľ viem, tak nemá konca-kraja a budem na nej musieť byť celý svoj život. Pripomínať si, že nesmiem skĺznuť naspäť do svojich zlých návykov, hovoriť si, že to naozaj chcem aj v tých najkritickejších chvíľach. Že život aj ľudia v ňom za to stoja, pretože je to pravda, aj keď tomu práve nebudem chcieť uveriť.

Mám pocit, že za toto všetko si môžem sama, aj keď vlastne dúfam, že to tak nie je. Dúfam, že toto nie som ja, ale iba nejaký parazit, ktorého sa dá zbaviť alebo aspoň zjemniť jeho vyčíňanie. Aj napriek tomu sa bojím, že v procese zlepšovania svojho psychického stavu niekde po ceste stratím samu seba, respektíve to, čo si myslím, že ma robí mnou. Môže za to aj jedna replika z predstavenia, ktoré som raz videla, v ktorom jedného človeka "vyliečili", aby necítil žiadnu bolesť a druhý mu povedal niečo na spôsob, že mu vždy tú jeho bolesť tak trochu závidel, pretože ňou dokázal upútať pozornosť ľudí, dokázal tvoriť nevídané a krásne veci. Pretože či chceme alebo nie, v našej spoločnosti zostáva pravdou to, že vieme zaujať viacerých ľudí rozprávaním o svojej bolesti ako o dôvodoch, prečo sme šťastní.

Aj keď chcem, aby mi bolo lepšie, nedokážem prestať myslieť na to, že to možno bude znamenať, že už nikdy nebudem schopná nič napísať. Že za sebou zatvorím tieto dvere a pôjdem hľadať šťastie, také to naozajstné, niekam inam. Nemám rada zmeny a ak sa podarí, táto môže byť radikálna. Bojím sa, ale zavretím jedných dverí sa možno otvoria desiatky ďalších. Ktovie. #overthinkinglevelja

Nemyslím, že na to mám

2. května 2017 v 9:34 | Džejní
Tie spomienky mi nepatria
Padajú sem z lietadla
Na mňa

Nedajú mi pokoja
Preto som stále nesvoja
Padám s nimi
Ako míny
Ktoré mi vybuchujú v hlave
Už dlho a stále

Neprestanú, kým ich nezahluším
Ako? To naozaj netuším
Nemám poňatia o tomto svete
Snáď život bude lepší v lete
Ale čo si to nahováram
Keď každý večer zaspávam
A bojím sa toho, čo prinesie ďalší deň

S ním žijem sen
Menej skutočný
Ako ten polnočný
V tomto stave
Ležiac v tráve
Ktorá je príliš studená
Som na kolenách
A nedokážem vstať
Ten bezcitný sivý chlad
Je stále vo mne
Ako vo dne
Tak aj v noci
Hoci...

Vysoké výšiny
Nízke nížiny
Mám ti vedieť vysvetliť
Čo sama neviem pochopiť?

Je to vo mne
Ja som ten problém
A navždy budem

Iba myšlienky

25. dubna 2017 v 10:50 | Džejní

Nenávidím sa za to, že chcem zostať spať. Potrebujem robiť niečo do školy, hocičo, ale dokážem iba hlúpo zízať do steny a rozjímať nad tým, ako nič nestíham. Neznášam takéto týždne a hlavne vtedy, keď mám more povinností. Nič nie je ideálne a život nikdy nebude a áno, mala by som si užívať tie pekné chvíle s ním, ale všetko ide do sračiek, keď sa bojím reality tak veľmi, že pred ňou doslova zatváram oči. Chcem utiecť a neobzerať sa späť, niekedy rozmýšľam nad tým, či mi on stojí za to, že sa tu držím. Nechcem, aby mal komentáre na moje nové zranenia, ale nedokážem si ich prestať vyrábať. Mám pocit, že sa zbláznim, on je ďalšia vec, na ktorej som závislá, nechcem od neho odísť, lebo je môj únik z reality, ktorú stále tak hrozne nenávidím. Chcem mu dovoliť, aby mi robil presne to, čo chce, po čom aj ja túžim, ale moja hlava mi nedá pokoj, myšlienky sa víria do všetkých smerov a keď nie som psychicky v pohode, fyzické veci nepripadajú do úvahy. Lenže kedy budem psychicky na tom tak, aby som sa prestala tak hrozne báť? Nechcem mu hovoriť nie, pretože mu verím, verím, že nespraví nič, čo by som nechcela, verím, že je trpezlivý, vidím to už len z toho, že nenalieha, že čaká, že ma chlácholí, keď nedokážem ísť ďalej, keď úplne zamrznem z toho, ako sa bojím. Nebojím sa jeho, ale svojej hlavy, ktorá mi hovorí, že toto je príliš dobré na to, aby to bola pravda. Že sa to skončí, že si to iba predstavujem, že ma kedykoľvek môže odkopnúť a ja znova nebudem mať prečo žiť.

"Všetci FIITkári sú šialenci."

4. dubna 2017 v 9:09 | Džejní
Nepomôžem si. Fakt nie. Stále mám v mysli ten deň, kedy som mu všetko vyklopila a on mi to dovolil. A stále je to zvláštne. Som mu vďačná za tak veľa. Posunul ma a ani o tom vlastne poriadne nevie. Áno, napísala som mu ďakovnú správu na Silvestra, ktorú som následne vymazala, pretože som si myslela, že mi neodpíše. Odpísal. Neignoruje ma. Iba má vlastný život. Čo je úplne pochopiteľné. Každý má vlastný život. Aj ja. Teraz na chvíľu.

Chcela som mu o ňom povedať. O svojom prvom "objave". Asi som na to príliš hrdá na to, aby som držala jazyk za zubami. Ale dnes som sa ovládla. Je to vlastne taký ten môj najväčší životný achievement zatiaľ, čo sa akéhokoľvek nie kamarátskeho vzťahu týka. Okrem toho mal samozrejme pravdu. Dodal mi odvahu hľadať na internete. Tinder je vlastne novodobá zoznamka. Tiež sú tam ľudia, ktorí chcú iba sex aj takí, čo majú záujem iba o kamarátstvo. A potom tí, čo chcú niečo medzi. Odreagovanie, ale možno nie vážny vzťah. Ale kto vlastne vie. Nemyslíš si, že niečo hľadáš, pokiaľ presne to nenájdeš. Všetko do seba zapadne. A aj keď to nebude navždy, nateraz to úplne stačí. Žijeme predsa pre pekné momenty v prítomnosti, nie? Išla som si síce po dievča, ale chalan, ktorý akceptuje moje problémy a je so mnou trpezlivý, tiež nie je zlý štart. Niekde treba začať.

Cítim sa ako šialená puberťáčka, ktorá sa iba úplnou náhodou nachádza na vysokej škole. Mentálne som decko, psychicky vyprahnutá a úplne na dne, ale občas sa to so mnou dá vydržať. Aj keď sa vlastne iba večne sťažujem. Že mám svalovicu alebo sennú nádchu a z liekov iba zaspávam viac ako zvyčajne. Sťažujem sa na školu, na život, na to, že nedokážem nič robiť, aj keď povinností mám vyše hlavy. Na to, že cez to všetko pekné, život aj tak stále viac a viac bolí a menej a menej ho zvládam. Že chcem a myslím si, že potrebujem oddych od sveta, v čiernej diere, kde na mňa nikto nedosiahne.

Túžim po nekonečnom objatí, ktoré by ma poskladalo do funkčnej ľudskej bytosti, ktorou som vlastne ani nikdy nebola. Bola som dieťa, a potom som bola vnútorne rozorvaná tínedžerka. Teraz som stratený mladý človek, ktorý hľadá svoj cieľ, svoj zmysel života. No možno aspoň na chvíľu dokážem zabudnúť na svoju existenčnú krízu, keď pôjdeme ruka v ruke oproti jarnému západu slnka.

Ak by si mohol byť inej sexuálnej orientácie, bol by si?

23. prosince 2016 v 9:39 | Džejní
Medzi odporúčanými videami na Youtube mi vyskočila jedno s názvom If you could be straight, would you? Tak som si ho pozrela a trochu sa nad tým všetkým zamyslela. Vo videu sa ľudí pýtajú dve otázky, každú z nich by som chcela rozobrať.

Bol by tvoj život ľahší, ak by si bol heterosexuál?
Na túto otázku väčšina opýtaných odpovedala áno. Pretože život v našej spoločnosti je pre inak ako heterosexuálne orientovaných ľudí stále o niečo ťažší. Čelia diskriminácii, ale ja stále verím tomu, že sa to lepší a zlepšovať bude. Keď čítam niektoré coming out príbehy na internete, ktoré sú takého charakteru, že nejakého človeka vydedila rodina kvôli jeho sexuálnej orientácii, fakt mi zastáva mozog. Nerozumiem tomu, ako je niečo také možné, ako môže niekto tak zmýšľať a správať sa k svojmu blízkemu akoby jeho sexuálna orientácia niekomu ubližovala. Vo svetlých chvíľkach si rada namýšľam, že už ako spoločnosť dostatočne chápeme, že to nie je niečo, čo si človek vyberá. Ale vždy prídu až strašidelné situácie, v ktorých bolo ľuďom ublížené iba preto, že nie sú heterosexuáli. To ma potom vráti naspäť na zem a je mi z toho veľmi veľmi smutno.


Keby si mohol byť heterosexuál, bol by si?
Túto otázku by som pozmenila, aby platila všeobecne a takú som ju napísala aj do názvu tohto článku. Pýtam sa vás všetkých, ktorí tento článok čítate, hocijakej sexuálnej orientácie ste, ak by ste mohli byť inej, boli by ste? Vytvorila som na to aj anketu, takže nemusíte ani len písať komentár, iba ma to fakt zaujíma. Mám svoj predpoklad o vašej odpovedi a chcem vedieť, či je správny. Ja osobne by som určite nechcela byť inej sexuálnej orientácie, ako som (kto nevie, aká to je, kuk do menu vpravo). Nemám pocit, že by som kvôli tomu, kto som, bola odsudzovaná svojím okolím. Aj keď uznávam, že je možné, že na gympli sa so mnou niektorí ľudia nechceli normálne rozprávať práve kvôli tomu. Ale to som vtedy nevedela, pretože mi to nikto nepovedal a teraz je tá časť môjho života úspešne za mnou. Ľuďom, ktorí naozaj stoja za to, nezáleží na tom, akej sexuálnej orientácie ste. A tí ostatní nie sú hodní vášho času.

 
 

Reklama