♥️ denníček ♥️ píšem ♥️ čítam ♥️ pozerám ♥️ počúvam ♥️ nakupujem ♥️ fotím ♥️ outfity ♥️

Niečo sa ma spýtaj

Téma týždňa

Someone will love me but that someone isn't you

27. srpna 2017 v 14:01 | Džejní
Ešte jeden utápací článok, v ktorom vám vylíčim veľa svojich chýb, ktoré som počas svojho vzťahu s P. spravila. Netvrdím, že na tom, že sa to medzi nami skončilo, nemáme obaja svoj podiel viny, ale ja tu teraz chcem napísať svoj pohľad a veľmi sa budem snažiť nevykonštruovávať si predstavy o tom, čo počas týchto mojich zlých momentov P. cítil alebo si myslel. Ale je možné, že niekedy si fakt nebudem vedieť pomôcť. So bear with me.

Naše prvé stretnutie bolo relatívne v pohode, síce párkrát vznikli tiché chvíľky a priznávam sa, že som si myslela, že ma už nikdy viac nebude chcieť vidieť. Ale opak bol pravdou, niekedy ku koncu nášho spoločného času mi povedal, že si práve uložil moje telefónne číslo do mobilu. Druhýkrát sme sa videli týždeň po prvom raze a akosi som mu medzi prvým a druhým stretnutím stihla prezradiť, že bojujem so samovražednými myšlienkami a sebapoškodzovaním. Keď sme sa potom videli, chcel, aby som mu ukázala nejaké škrabance, ktoré som si spravila. Vtedy ma odprevadil až ku mne domov a dal mi svoj telefón, aby som prostredníctvom jeho účtu pridala seba jemu na FB. Tak sa z nás stali priatelia na tejto sociálnej sieti. Trochu som mu samozrejme prekutrala profil, ale myslím, že som príliš creepy nebola. Tretíkrát sme sa videli cez deň a nie poobede/večer ako tie prvé dva razy. Boli sme na čajíku a keď išla okolo sanitka, poznamenal, že si idú pre mňa. Na tomto stretnutí som mu o všetkom, čo sa mi kedy motalo hlavou, povedala asi najviac, hovorila som mu, ako sa cítim mimo reality, ako sa bojím budúcnosti a také podobné veci. Potom si ma odviedol cestičkou pri Dunaji na miesto, kde chodili okolo ľudia iba občas a pobozkal ma. Ja som absolútne nevedela, čo robiť, jemne som panikárila, on mi chytil tvár, povedal mi, aby som zavrela oči a bolo to. Môj prvý bozk. Teda, taký polobozk, keďže svojimi perami som vôbec nehýbala. Po tomto pre mňa veľkom momente sme sa ruka v ruke vydali smer moja škola, ktorá bola relatívne blízko. Ešte sme sa zastavili na jednom mieste a bozkávali sme sa, povedal mi, že som pekná, povedal mi, že mi to bozkávanie sa už začína ísť. Išiel ma odprevadiť ešte kúsok smerom do školy, ale čo čert nechcel, na nadchode som videla kráčať oproti nám moju mamu. Prosím, myslite na to, že o tomto práve vytvorenom vzťahu moji rodičia zatiaľ nič nevedeli. Myslím, že vtedy som to nejak zamaskovala, okamžite som od P. odskočila a tvárila som sa akoby nič. Potom ma ešte ukľudňoval, znova sme sa bozkávali a ja som nakoniec do tej školy predsalen nejak dorazila, šťastná ako blcha.

Ďalšie stretnutia si už nepamätám až tak podrobne a už vôbec nie chronologicky. Raz sme boli sedieť na skalách úplne pri Dunaji, kde sme boli fakt asi dve hodiny a striedavo sme sa bozkávali a ja som sa začínala báť, že mi to celé už prerastá cez hlavu, tak som asi 10 minút zbierala odvahu povedať mu jednu vetu, ktorá bola niečo v zmysle, že vieš, že si ubližujem a neviem, či s tým dokážem prestať. On mi povedal, že ja mám svoje veci, ktoré mi pomáhajú a on tie svoje a potom asi aj niečo v zmysle, že stojí pri mne a spolu to zvládneme. Myslím, že po tomto stretnutí sa nám nejakým zázračným spôsobom podarilo skoro natrafiť na môjho otca, z čoho som bola zas hrozne vyklepaná. Snáď v živote sa mi nestalo, že by som svojich rodičov stretla, keď sa len tak potulujem po vonku a keď som bola s ním, tak sa mi to stalo hneď dva razy po sebe. No nechápala som. Vtedy aj chcel, aby sme sa už videli aj cez víkend, ale ja som absolútne nedokázala povedať rodičom, že sa takéto niečo deje, stále som sa bála, že to nevydrží. Mám pocit, že ďalšíkrát, čo sme sa videli, sme spolu boli v divadle, keď nás Uber odviezol k môjmu domu, skryli sme sa do závetria a asi 10 minút sme sa ešte bozkávali a on ma chytil za zadok. V ten večer, keď som došla domov, môj mozog začal protestovať až do takej miery, že som mu napísala, že na vzťah nie som stavaná, že sa toho príliš bojím, proste som chytila hroznú paniku, že do čoho sa to rútim. Nasledujúci týždeň sme sa asi nevideli a ja som ako trúbka išla von s jedným chalanom, ktorý sa mi ešte kedysi veľmi dávno páčil, ale akonáhle som na to stretnutie prišla, vedela som, že toto určite nikam nepovedie. A našťastie to tak vnímal aj on. Asi dve hodiny sme boli spolu, snažili sa kecať, ale v podstate nič z toho.

P. následne prelomil ľady mlčania, ktoré mojou zásluhou vznikli a opýtal sa ma, aká bola jedna školská akcia, na ktorej som bola. Znova sme si začali písať, znova sme išli von, mám taký pocit, že prejsť sa do Líščieho údolia. A samozrejme sme sa veľa bozkávali. Potom som prvýkrát išla k nemu domov, chvíľu som tam pobudla. Neviem či vtedy alebo až o jedno stretnutie neskôr, mi spravil na krku neskutočné cucfleky. Pamätám si, že som došla domov okolo ôsmej večer a bolo mi jasné, že to už musím povedať rodičom. A podľa mňa mu presne o to išlo, aby som to doma povedala a mohli sme byť spolu aj cez víkend. To sa teda aj stalo, ale počkať, najprv sme mali 26. 4. 2017 spolu sex. Môj prvý. Pamätám si to, pretože P. bol taký milý, pozrel sa na dátum na svojom počítači a povedal mi ho. Inak by som ani len netušila, kedy to bolo. Potom som teda uňho cez víkend spala a už tam sa začínalo prejavovať to zlé. Zatiaľ som to dokázala skrývať, keď išiel na záchod po našom druhom sexe, v hlave sa mi premietalo neskutočné množstvo myšlienok. Uprostred jeho izby som sa začala pomaly až hádať sama so sebou, ale dostatočne potichu, takže ma nepočul. Za tých 15 minút, počas ktorých bol preč, sa mi podarilo nejak sa aj ukľudniť, ale bolo to dosť na nič. Pridala by som ešte aj to, že už predtým sa mi po našich stretnutiach stávalo, že keď sa za ním zabuchli dvere, z mojej povznesenej a šťastnej nálady sa ako švihnutím čarovného prútika stali hlasy toho, že určite to všetko iba predstiera, že mu na mne nezáleží, že to so mnou nemyslí vážne a tak. Takže po eufórii prišlo skoro až absolútne dno, ktoré som si ale dokázala nejak vyrozprávať sama so sebou, kým som za pol hodinu došla domov. Raz keď som od neho odchádzala, povedal mi, že ma ľúbi a ja som mu to odpapagájovala naspäť. To bola veľmi veľká chyba a veľmi ľutujem, že som to spravila, keďže som v tomto klamstve naďalej chvíľu pokračovala a úplne nevhodným spôsobom (prostredníctvom básničky vo forme videa na Youtube) som mu zdelila, že moje city k nemu nie sú až také rovnaké ako tie jeho ku mne. Za toto by som si najradšej dala facku ešte aj teraz.

Týždeň predtým, ako som mala odovzdať bakalárku, som si za bieleho dňa kúpila vodku, na lačný žalúdok som si z nej dala asi tri glgy, skoro plnú som ju vyhodila, sadla som si na lavičku na zastávke električky a so skoro vybitým mobilom som P. písala, že čakám a sama neviem na čo. Akosi romanticky som si predstavovala, že ma príde zachrániť. Až doma som zistila, že mi napísal, že zrejme čakám na električku číslo 5. Na tej zastávke som sedela asi dve hodiny, odmŕzal mi zadok, jeden človek sa ma snažil nalákať k jehovistom a pomaly som triezvela, aby som sa mohla ukázať doma. Ten týždeň sme sa tuším ani nevideli, keďže po tomto alkoholickom ošiale som na druhý deň mala horúčku 38°C a ešte som aj musela spraviť tú nešťastnú bakalárku. Tuším v nedeľu som potom bola na chvíľu u neho, to už som sa rozhodla povedať si, že bakalárku, ktorá mala deadline o dva dni, už nechám tak, ako je, lebo som už nemala silu niečo na nej meniť. Bakalárku som úspešne odovzdala a jedenkrát podľa mňa niekedy po tom odovzdaní sme boli spolu na lúke na Dlhých dieloch, zas sme sa tak trochu viac rozprávali, ja som bola ako väčšinou depresívna, niečo na štýl, že prečo mi sakra nikto nepomohol, keď som mala 13 a celé sa to začalo, prečo si musím teraz sama na vlastnú päsť zháňať psychologičku. Po tom, ako som bola prvýkrát u psychologičky, som hneď išla k nemu domov, plakala som, že som iba na príťaž všetkým okolo seba, že by bolo lepšie, keby som sa nikdy nebola narodila a tak veľmi sa mi páčilo, keď mi vtedy povedal, aby som prestala (vypúšťať také hovadiny z úst). Taktiež sa mi páčilo, keď som sa mu raz zdôverila s tým, že už pár rokov mám predstavu, že si oblečiem svoje šaty zo stužkovej, opijem sa, rozbijem fľašu a podrežem si žily a on na to povedal, že tie šaty by najradšej spálil. Po asi druhej alebo tretej návšteve psychologičky som mu povedala, že ho ľúbim, myslela som to smrteľne vážne a tak ako jeho láska ku mne slabla, tak moja k nemu silnela.

Asi počas skúškového som bola jeden piatok u neho s tým, že sa chcem opiť. A vtedy som normálne vyľakala až sama seba, keď som v noci značne pripitá odišla z postele s tým, že idem iba na záchod, ale bolo mi aj na vracanie, ale nie dostatočne, tak som si strčila prsty do krku a bolo to prvýkrát po dlhej dobe a ja som mala takú bulimickú chvíľku kedysi dávnejšie, tak mi ju to pripomenulo a už sa to sypalo. Tak som vyvrátila večeru, na ktorú som mala klobásu, takže to vyzeralo ako krv. Minimálne teda pre moje polorozospaté oči a myseľ. Keď som si išla umyť ruky, posadila som sa na vaňu, ktorá bola pri umývadle a začala som si tie ruky hrozne šúchať, akoby som chcela zmyť aj to, čo tam vôbec nebolo. To ma už chytala značná panika a vedela som, že do postele sa len tak ľahko sama naspäť nedostanem. Uvedomme si, že ja som ešte stále tak napoly spala, takže prirodzené bolo zosunúť sa na zem, dať sa do polohy embrya a ani nie plakať, ale zavýjať. Tak ma P. našiel, verím tomu, že to bol dosť desivý pohľad. Ráno mi povedal, aby som o tom povedala psychologičke, ale tá to nejak príliš neriešila.

Keď sme boli vo Viedni, bola som potom nechutne unavená, len som sa uňho osprchovala a kým sa zo sprchy vrátil on, ja som už pololežala, tak mi iba povedal, aby som si normálne ľahla a spala. Som debil a toto bude znieť ešte oveľa horšie ako všetko doteraz, ale ja mám nejakým spôsobom v hlave zafixované, že keď je niekomu zle, tak oňho ľudia okolo prejavujú väčší záujem. Už keď som chodila na gymnázium, občas som sa prichytila pri tom, ako sa pred ostatnými, hlavne učiteľmi, chcem tváriť, že mi je zle. Úplne predstierať som nechcela, tak som si napríklad raz ráno dala nejaké lieky na lačno, a potom mi bolo reálne zle od žalúdka. Takéto plánované situácie som samozrejme nemohla robiť príliš často, aby nevzniklo nejaké podozrenie alebo aby sa to nejak nezačalo príliš riešiť. Zvláštne je, že keď mi reálne a neplánovane bolo naozaj zle, tak to som zrazu nechcela, to nebolo to správne, pretože vtedy som si tú pozornosť akoby nedokázala poriadne užiť. Som nehorázne divná a netuším, odkiaľ sa táto časť zo mňa vzala, ale ku koncu nášho vzťahu som asi podvedome robila presne to, čo vtedy. Všetky moje záchvaty úzkosti boli pravé, všetky myšlienky, ktoré k nim viedli, boli moje a boli naozajstné a naozaj desivé a zlé a ochromujúce, ale problém bol v tom, že ja som ich nechala. Nechala som im voľný priebeh, pretože som cítila, že P. sa mi vzďaľuje. Chcela som jeho objatia, jeho pozornosť a išla som na to tak najviac totálne opačne, ako sa len dalo. Pretože práve tieto stavy, tie prvé, tie, ktoré som neočakávala ani ja, tie ktoré boli pre mňa úplným prekvapením a sama som z nich nechápala, tie, keď ešte bol presvedčený o tom, že to spolu nejako dáme, že mi bude lepšie, spôsobili to, že potom už nechcel byť tak často so mnou. A ja som iba hlúpo pokračovala, hlúpo som nechávala víťaziť to zlé vo mne, lebo ja fakt neviem prečo. Pretože to som nebola ja. Toľko takých zlých záchvatov úzkosti, ako som mala počas toho času, čo sme boli spolu, som snáď nemala dokopy za predošlých 20 rokov. Možno to bolo tým, že som nikdy nemala niekoho, kto by ma počas nich držal, a práve to ich potom robilo ešte horšími, ešte častejšími. Úplný paradox.

Párkrát ma zobral so sebou von, prvýkrát večer na pivo s dvoma ďalšími ľuďmi. Bolo to fajn, keď sme prišli k nemu domov, tak sa mi zdá, že nám veľmi dlho trvalo, kým sme sa naozaj uložili spať. Napíšem to po anglicky, lebo to fakt nedokážem napísať po slovensky. I swallowed. Mňa samu to prekvapilo, a to som v sebe v podstate ani nemala alkohol. A on mi potom povedal, že sa správam ako štetka. Zas si odišiel, ale nie na príliš dlho, takže som sa nemohla reálne rozplakať. Ale mala som namále. Záchvat úzkosti som potom mala, keď sme si spolu dali trochu piva, ten bol silno nečakaný ako reakcia na jeho vetu, že sú so mnou problémy. Jeden večer sme si zas dali víno a keď on odišiel z izby, ja som do seba v rýchlosti šupla dva ďalšie celkom slušné poháre a v ten deň som si tuším akurát vymazala instagram, tak som z toho bola dosť v riti a zase som plakala, srdce mi prudko bilo, myšlienky lietali kade-tade a zvýjala som sa, akoby v bolestiach. Tých psychických. Najnormálnejšia som bola asi vtedy, keď sme došli z oslavy narodenín jeho kamarátky, aj keď som si dala Strongbow, ale ten príliš nezbúral moju bariéru, čo mám v hlave medzi tým, čo púšťam von a čo si nechávam pre seba. Vtedy sme si dali iba film a sex a spánok. Keď som u neho bola na svoje narodeniny, zas som revala, aj keď iba tak decentne, lebo som sa bála, že som tehotná, pretože v ten deň som mala dostať menštruáciu, ale akosi neprichádzala. Hej, prišla na ďalší deň ráno.

Už len z tejto v podstate krátkej sumarizácie vidím, prečo ma mal dosť a myslím, že to veľmi dobre vidíte aj vy. Ale fakt je to tak, že jeho prítomnosť v mojich zlých momentoch ich akosi znásobila. Alebo iba zosilnila, naozaj neviem. Pretože doma sa mi tiež stávalo, že napríklad keď som raz chcela prestať so sebapoškodzovaním, tak som v niektoré večery ležala paralyzovaná v posteli a dúfala, že tá vlna nutkania prestane a čakala som, kedy to zlé prehrmí a tiekli mi slzy a už som mala pocit, že to fakt nikdy neprejde. Takže chyba bola asi v tom, že ma videl večer a cez noc, v čase, keď som najviac zraniteľná. Noc je síce vo veľa smeroch pekná, ale na mňa väčšinou pôsobí zle a zjavne bolo jedno, či niekto dýcha vedľa mňa alebo nie. A ak sme mlčali, tak sa mi aj tak v hlave preháňali najrôznejšie myšlienky a vznikalo z toho to, čo z toho vznikalo. To, čím som ho odplašila, čím som od začiatku vedela, že ho odplaším, aj keď on nejaký čas tvrdil opak. Uverila som tomu, že by mohol zostať, ale ja som to stále a stále kazila a keď som už zašla priďaleko, zašla som ešte ďalej, lebo som chcela ešte tie posledné zvyšky pozornosti, tie posledné objatia, tie posledné utišovania. A tým som to absolútne zaklincovala a toto všetko som si reálne uvedomila až po tom, ako sa všetko skončilo. Asi som mala smolu a on mal smolu, že ma mal ako prvý. Dostal mňa celú, zraniteľnú, až príliš veriacu v šťastný koniec, dostal ma so všetkými mojimi neokresanými a neohrabanými chybami, so všetkým, čo ešte nikto predtým nikdy nevidel a možno už ani nikdy vidieť nebude.

Posledným zrnkom v presýpacích hodinách nášho vzťahu bola už asi iba skúsenosť s trávou, ktorú veľmi zjavne vôbec nedokážem zvládať alebo možno to, že som počas dovolenky dostala záchvat sebanenávisti a v amoku som roztrhala zošit, ktorý som mala so sebou a do ktorého som pred úplným vyvrcholením záchvatu napísala, že aj tak vidím iba jedinú možnosť, ako z tohto všetkého uniknúť, ktorou je vykašľať sa na život. A to ma nasralo, nasrali ma tie moje sprosté myšlienky, nasralo ma to, že sa neviem ovládať, že mám zas sebapoškodzovací absťák a nielenže som vytrhla tú stranu, ale reálne som roztrhala celý zošit, dokonca aj jeho tvrdé dosky. Potom som už iba prišla do obývačky s tým, že potrebujem sáčok na tie kusy papiera a on už ma znova iba objímal, keď som povedala, že som bola naštvaná sama na seba. A to istým spôsobom bolo pre mňa hrozne toxické a fakt nechápem, prečo som cítila potrebu nechať takýmto stavom voľný priebeh, pretože on ma objímal aj normálne, keď som nemala žiadny záchvat, keď sa nič zlé nedialo, tak prečo som to sakra takto pokazila.

Je ľahké vymýšľať si v hlave scenáre Čo keby.. a ja to aj veľmi často robím, aj keď viem, že to nikam nevedie. Áno, musím sa posunúť ďalej. Áno, už by som sa mala prestať obviňovať, aj keď pomaly ma možno už začínate obviňovať aj vy. Nie, nie som normálna, ale s liekmi to začalo byť aspoň o niečo lepšie. Len už príliš neskoro na to, aby som dokázala zachrániť tento vzťah.

Skúška ohňom?

31. března 2017 v 8:26 | Džejní
Vedela, že sa to stane a myslela si, že je na to úplne pripravená. Ale na nové veci asi nikdy nebudeme pripravení dostatočne. Srdce jej bilo až kdesi v krku, ale neurobil to proti jej vôli. Súhlasila, aj keď sa to zdalo byť ako skúška ohňom.

Prežiť viac ako 20 rokov bez toho, aby niekoho pobozkala, bolo možno predsalen priveľa. Ani to nebolo o tom, že by sa nechcela bozkávať alebo by čakala na "toho pravého". Proste ju nikdy nikto nechcel pobozkať a ona sa naučila akceptovať to. No predsalen, načakala sa už dosť. Keď v ten deň prišli na koniec chodníka, kde sa iba občas mihol nejaký človek, zastali a on jej povedal: "Neviem, či sa dnes rozlúčime bez toho, aby si zažila svoj prvý bozk." Čakala to, ale jej telo aj tak vydalo fight or flight signál. Chcela utiecť, chcela plakať, neskutočne sa hanbila. Nevedela, čo robiť a začala panikáriť. "Zatvor oči," povedal a ona spravila presne to, o čo ju požiadal. Pritisol svoje pery na jej a ona zostala úplne paralyzovaná. Prestal. Objal ju a ona netušila, čo povedať. Prišlo priveľa vnemov, aj keď ten najhlavnejší asi aj tak chýbal. Bol tam strach, hanblivosť, ale aj isté zadosťučinenie. Podlamovali sa jej kolená, prebúdzala sa žiadostivosť, ale taká tá úplne primitívna. V duši bolo aj tak prázdno.

Usmievala sa, ale iba tým zakrývala nervozitu. Usmievala sa a cítila, ako jej myseľ odbieha preč, akoby sa dialo niečo traumatizujúce, s čím nechce mať nič spoločné. Nedokázala sa mu pozrieť do očí. Znova ju pobozkal, tentokrát aj ona zapojila svoje pery a bozk sa snažila opätovať najlepšie, ako vedela. Bolo príjemné nechať sa držať v náručí, cítiť jeho ruky okolo svojho tela. "Z blízka si ešte krajšia," povie jej a ona sa odvracia a krúti hlavou. Je naučená neprijímať takéto komplimenty. Nerozumie tomu, čo sa deje v jej vnútri. Nevie, čo si o tom všetkom myslieť. Kráčajú ruka v ruke v predobednom slnku, občas niečo povedia, ale väčšinu času mlčia. Toto sa jej páči, na držanie rúk je zvyknutá. Neskôr, keď sa rozlúčia, začne nad týmto dňom až príliš premýšľať, ako už má vo zvyku. To, čo sa stalo, je komplikácia jej života a ona nemá rada komplikácie. Nie za týchto podmienok, nie v tomto rozpoložení mysle. Tak prečo sa na to vlastne dala?

V električke cestou domov skladá v hlave básne, ktoré si nemôže zapísať, a tak jej pocity zostávajú navždy stratené. Chvíľkovo padá do väčších hlbín ako kedykoľvek predtým. Zo všetkých pocitov je strach z neznámeho práve ten najviac prebíjajúci sa na povrch.

Naučiť sa novému mysleniu je ťažšie ako sa môže zdať

17. března 2017 v 10:38 | Džejní
Celý môj život sa obracia naruby. Mám robiť niečo, čo mi pripomína nenávidenú telesnú výchovu, aby som mohla aj naďalej existovať v sedavom režime svojho života. Telesná bola pre mňa predmetom, ktorého som sa skoro až bála. Bola som vždy vo všetkých disciplínach najhoršia, behala som minimálne dve kolá za ostatnými. Tých 13 rokov mi stačilo, ale tak sa zdá, že na niečo bolo aspoň to minimum pohybu dobré.

Keď som prestala mať telesnú, zhoršil sa môj fyzický stav. Nie, že by bol predtým dobrý, ale začala ma bolieť iná časť tela ako chrbát, na ktorého bolesť som si po piatich rokoch už pravdupovediac celkom zvykla. Bola som na ortopédii, posedela som si tam štyri hodiny, kým som sa dostala na rad a po roku od prvej návštevy som aj tak musela zájsť niekam, kde za vyšetrenia a rehabilitácie treba platiť. Neviem, pripadám si hrozne neschopná, pretože toto je niečo, čomu som mohla predísť, keby som nebola také lenivé prasa. Poviem vám pravdu, niekedy ľutujem, že ma moji rodičia viac nenútili k športu, keď som bola malá. Ako dvadsaťročná si na predstavu, že sa mám hýbať a nie len sedieť za počítačom, zvykám celkom ťažko.

To uvedomenie prišlo po jednej z (platených) rehabilitácii, kedy sa mi fakt zdalo, akoby nastal deň, kedy zmizlo slnko. Všetko, čo som dovtedy praktizovala, som mohla vyhodiť von oknom a mala som si začať budovať niečo celkom nové. Svoje zodpovednejšie ja. Tak sa zdá, že nemám cvičiť iba preto, aby som bola štíhla a krásna, ale aby som vôbec bola schopná existovať bez fyzickej bolesti v tomto usedenom svete. To mi však doteraz nikto nikdy neprezradil a ak mám povedať pravdu, príliš ma to nenadchýna. Cvičenie bolo vždy pre mňa spojené s niečím nepríjemným. Mám hroznú averziu už iba k myšlienke, že potrebujem cvičiť a spevniť svaly všade možne na tele len preto, aby som mohla žiť bez diskomfortu. Ale asi si na to budem musieť zvyknúť, čo iné mi zostáva?

Kedysi som si povedala, že deň, keď pôjdem do fitka, bude mojou prehrou. A naozaj som to myslela vážne. Mám rada svoj ležérny životný štýl, plný pohody a rozvaľovania sa. V pohode zájdem na prechádzku, ale keď sa povie slovo cvičenie, moja hlava má blok. Príde mi to, akoby som sa poddávala niečomu, čo je teraz "in", lebo každý iba chodí do fitka a fotí sa tam a cíti sa preto dobre. Nechcem byť jedna z nich, ale vyzerá to tak, že inak to asi nepôjde. Viem, že sú iné možnosti cvičenia alebo teda fyzickej aktivity, ako chodenie do fitka, ale ja mám odpor ku všetkým fyzickým aktivitám. Mám veľký rozpor medzi tým, čo je prospešné pre moje telo a čo si myslí moja hlava, že je niečo, čo robí úplne každý. Keby to nebolo aspoň trochu dobré, prečo by to robili toľkí ľudia? Veď trochu zapoj hlavu, dievča.

Neviem, mám z toho mindráky, tak dlho som sa ako úplná hus pýšila tým, že necvičím, že to nechcem meniť, aj keď viem, že je hlúposť len tak sedieť a hniť. Ale ľudia sa menia, mali by sa meniť, meniť k lepšiemu. A mať pevnejšie telo bez zbytočnej bolesti je určite lepšie. Musím si to nechať prejsť hlavou a dúfať, že nejak presvedčím samu seba vydať sa na cestičku k (aspoň o niečo) zdravšiemu ja.

Tuším, kam kráča ľudstvo. Premýšľam, kam mám kráčať ja.

8. března 2017 v 11:47 | Džejní
Narodila som sa, začala som chodiť do škôlky, neskôr do školy. Základná škola, osemročné gymnázium, dokopy som v škole strávila zopár dlhých rokov, ktoré vlastne prebehli až neskutočne rýchlo a teraz mám pred sebou veľkú skúšku odvahy. Tí, ktorí si ňou už prešli, hovoria, že to nie je nič zložité. No ja mám na to iný názor.

Hovorí sa, maturita - formalita, ale myslím si, že pre všetkých, ktorí si ňou ešte neprešli, je veľkým strašiakom. Predsalen je to niečo, čo sme ešte nezažili, a tak pred tým máme rešpekt. Nadarmo nám hovoria, že všetko bude fajn, neuveríme, kým si tým sami neprejdeme a nevýjdeme na druhej strane s úsmevom na perách a hrdosťou v srdciach. Je to skrátka zdroj strachu v našich predmaturitných životoch, ktorý odíde až vtedy, keď bude po všetkom. Zatiaľ nevieme poriadne rozmýšľať nad ničím iným, no občas nám aj tak napadnú nejaké myšlienky na vzdialenejšiu budúcnosť. Pýtame sa sami seba: "Kam vlastne vedú moje kroky?" A hľadáme odpovede všade možne, pýtame sa známych a kamarátov, o ktorých vieme, že majú zažité viac ako my. Z každého rozhovoru si niečo zoberieme, občas nás posunú do toho správneho smeru, inokedy si po nich nie sme istí už ani vlastnou existenciou.

Nie je mi úplne jasné, prečo by som sa vo svojich sedemnástich rokoch mala rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjdem, teda vlastne si zadefinovať svoju budúcnosť, keď ešte nie som ani oficiálne dospelá. Rozmýšľam nad tým, prečo som spoločnosťou nútená vedieť, kam kráčam, vidieť pred sebou všetky ciele, ktoré chcem v živote dosiahnuť. Akoby omyly neboli povolené, štát preplatí 3 roky štúdia na vysokej škole a kto dovtedy nestihne zistiť, čo mu je najbližšie, má smolu. Ako malá som sa chcela stať učiteľkou, ale neskôr som zistila, že to bolo zrejme iba kvôli tomu, že iné povolanie som vo svojom okolí neevidovala. Mala som obdobie vzdoru, kedy som nezniesla pomyslenie na to, že by som išla študovať informatiku tak ako moji rodičia. A teraz, keď si mám naozaj vybrať, som neistá a zo všetkých možností, ktoré na Slovensku existujú, som si nakoniec vybrala práve štúdium informatiky. Môj vzdor pominul a zostalo iba dievča, ktoré nemá predstavu o tom, kam v živote smeruje, preto si vybralo takú školu, s ktorou jej budú doma vedieť pomôcť.

V budúcich rokoch si budem zrejme ešte veľmi veľakrát klásť otázku, kam vlastne kráčam a myslím si, že odpoveď budem hľadať dlhšie, ako by mi bolo príjemné. Môj obdiv patrí ľuďom, ktorí už zopár rokov vedia, čím chcú byť, "keď budú veľkí" a idú si za týmto cieľom aj cez všetky prekážky, ktoré im osud postaví do cesty. Ja zatiaľ takýmto človekom nie som.

Pred spaním

28. února 2017 v 12:17 | Džejní
Hlavou mi víri nespočetné množstvo myšlienok každý večer tesne pred tým, ako zaspím. Niekedy sú také dotieravé (a možno aj trochu zaujímavé), že sa rozhodnem zobrať do ruky pero a všetky tieto myšlienky spísať do čitateľnej podoby. Aj keď neskôr už až taký zmysel nedávajú, som rada, že ich mám zapísané. Toto sú tie najčerstvejšie.

Nemôžem myslieť na vzdialenú budúcnosť. Presne k takému záveru som dnes došla. Proste neriešiť, čo bude v lete, čo bude, ak nespravím bakalárku, čo bude, ak budem nútená predlžovať štúdium, čo bude, ak ma z tejto školy vyhodia. Ide o to snažiť sa tu a teraz, dať do toho všetku silu, všetko odhodlanie, ktoré mi ešte zostalo, sústrediť sa na školu a občas, ale fakt iba občas si dopriať niečo pekné. Divadlo, kino, výlet, nákupy. Ale inak iba drepieť za počítačom a namiesto pozerania všetkého možného, čekovania všetkých sociálnych sietí každých päť minút, radšej sa zaoberať zadaniami a prípravou do školy. Mať to ako jediný možný plán, jediné rozptýlenie od existenčných kríz a nepríjemných myšlienok. Zamerať sa na niečo, čo je ako jediné práve teraz v mojom živote najdôležitejšie. Akokoľvek smutne to môže vyznieť. Nezamýšľať sa nad tým, ako zabudnúť na povinnosti, ale úplne sa do nich ponoriť a poddať sa im. Žiť ako stroj, bez citov k hocičomu a hocikomu v tých nesprávnych chvíľach. Možno vtedy budem schopná spraviť niečo rozumné a neplytvať drahocenným časom, ktorého naozaj nie je nazvyš. Odmlčať sa, nesťažovať sa, nevnímať stres, iba sa snažiť naučiť sa tešiť sa z toho, že mám čo robiť. A že toho nie je málo. Ideálny stav mysle s toľkými dierami, že ich človek ani nedokáže spočítať.

Musím sa zmieriť sama so sebou, so svojou existenciou a neriešiť stále odchod z tohto sveta. Lebo tým sa iba neustále dávam dole, vyčerpávam sa a nie je to na nič dobré. Viem, že to nikdy nebudem schopná urobiť, viem, že nemám odvahu na to naozaj sa zabiť, lebo mi až príliš záleží na druhých ľuďoch. A aj keď budem ignorovať všetky city, tie elementárne napriek tomu určite zostanú. Nestojím o to, aby bolo mojim najbližším ublížené, fakt nie. Viete, že by som sa nebránila, keby malo prísť niečo zlé, ale už na to nechcem čakať ako na spasenie. Nemôžem to toľko hrotiť. Niekto vraví, že základom je byť úprimný sám k sebe, ale úprimne? Ja to nechcem. Chcem sa vydať na cestu klamania si a zanedbávania svojho psychického zdravia a dotiahnuť to až do úplnej dokonalosti. Pretože ignorovanie skutočnosti a nahradenie citov prácou je to, čo potrebujem a v konečnom dúsledku musím spraviť. Už nevidím žiadne iné východisko, pretože na nič iné vlastne ani nemám čas. Necítiť nič rozptyľujúce, premeniť sa na robota a proste neriešiť nič okrem povinností.

Toto mi napadlo, keď som zaspávala, ale ráno som si uvedomila, že je to vlastne dosť nedosiahnuteľný cieľ. Nedokážem sa pozerať na to, ako ostatní chodia von a počúvať ich historky. Áno, budem sa snažiť venovať škole viac úsilia, ale žiť bez citov je úplne nereálne. Bude to chcieť zlatú strednú cestu. Akurát niečo také sa ľahšie povie ako spraví.

Zase mať moc nad svojím životom

26. února 2017 v 23:59 | Džejní
Chcem naspäť kontrolu nad momentmi ktoré žijem. Už nevládzem len tak prežívať zo dňa na deň, nedokážem falšovať úsmevy, ale nedokážem ani plakať. A ja POTREBUJEM plakať. Viem, že nie som sama, čo má pocit, že nemá kontrolu, žiadnu moc nad svojím životom, ale presne tak sa cítim.

Keby som mala začať rozprávať o svojich pocitoch, nikto by tie slová nedokázal pochopiť a asi aj mne by unikala ich podstata. Nemám pocit, že to, čo hovorím, dáva zmysel alebo že to vôbec MÁ zmysel. Nevidím viac ako dva týždne do budúcnosti, nemám plány, nechcem plány, chcem iba spať, prespať sa do lepších dní, ale na tom treba zapracovať. Nič nepríde len tak, ale mne už tak dlho dochádzajú sily, že ani neviem, či to ešte zvládnem. Po večeroch je to zlé, akoby som potrebovala mať stále niekoho pri sebe, keď bdiem. Akonáhle som sama so svojimi myšlienkami, všetko ide do horúcich pekiel. Už ani filmy a knihy nepomáhajú. Nedokážem sa ponoriť do deja, nedokážem ho poriadne vnímať. Zostávam iba na povrchu, ľahko začnem myslieť na niečo iné, napríklad na školu, ktorá je mojím kameňom úrazu. Ale ono keby to nebola škola, tak by to bola práca alebo vzťah alebo čokoľvek iné, z čoho mávajú ľudia mindráky. Vždy sa nájde niečo, na čo môžem zvaliť vinu, pretože už neviem, čo môže za tieto moje stavy. Možno je to niečo tak veľmi hlboko vo mne, že k tomu nemám prístup alebo je to fakt iba chémia v mojom hlúpom mozgu, ktorá odmieta pracovať správne.

Často dúfam v to, aby sa mi niečo stalo, čokoľvek, čo by ma vytrhlo z každodenného opakujúceho sa života. Je mi to tak hrozne proti srsti, tak hrozne zle mi je z toho všetkého, aj keď ani neviem, z čoho presne. A hlavne fakt netuším prečo. Alebo pred tým iba zatváram oči. Moje myšlienky sú jedno obrie neviem, aj keď v kútiku duše možno viem. Chýba mi ľudský kontakt, fyzický ľudský kontakt, tak veľmi, až to bolí. Ale nikto nechce tú, čo je ako pokazená hračka, s ktorou sa nedajú robiť veci, ktoré sa s tými ostatnými robiť dajú. Nikým nechcená, ktorá by iba brala a na oplátku nedávala skoro vôbec nič. Áno, človek je sám tvorcom svojho šťastia, závisí to len a len od neho, ako so svojimi príležitosťami naloží. Neviem, či sa bojím, neviem, čo vlastne cítim, ale som paralyzovaná a nedokážem sa pohnúť do žiadneho smeru. Tobôž nie do toho, ktorý by mi mohol pomôcť. Nevravím, že som vyskúšala všetko, ale moc nad svojím životom som sa pokúšala získať už párkrát. Vždy je to ako kúsok slnka v nekonečnej temnote a nikdy to nevydrží dlho. Nevládzem zotrvávať, chcem výsledky hneď a zaraz, aj keď viem, JA VIEM, že to tak nechodí. Že si treba počkať a dúfať a ono to možno raz príde, keď sa budem veľmi snažiť a chcieť.

Som vyčerpaná, chcem sa iba sklátiť na zem, nevnímať, chcem sa nervovo zrútiť, túžim po tom ako po guľke z milosti. Je to moje želanie, ktoré bude možno niekedy vypočuté, ale tipujem, že to bude v tej najnevhodnejšej chvíli. Zatiaľ stále dýcham, ale neviem, ako dlho toho ešte budem schopná.

Koniec cesty

11. února 2017 v 20:28 | Džejní
Keď ma budete nútiť a tlačiť do niečoho, budem sa brániť, akokoľvek dobré to, čo navrhujete, pre mňa môže byť. Nútením sa iba zvyšuje moja tvrdohlavosť a uvedomovanie si toho, že vám nechcem urobiť po vôli. Chcem byť kúsok rebel. A možno ani nie. Ale musím na to prísť sama. Musím sa rozhodnúť sama.

Do cesty prichádzajú v živote človeka rôzne možnosti. A ja možno až príliš naivne verím, že niečo sa chystá aj pre mňa. Že to príde vo chvíli, keď to budem najmenej čakať. Ako väčšina vecí v živote. S malou námahou chcem preplávať cez ďalšie leto. Chcem ešte žiť bez starostí dospeláckeho sveta. Mám pocit, že som dostatočne nežila, neužila si život, nevyskúšala všetko, čo treba. Vždy som bola príliš hanblivá na to, aby som robila to, čo všetci okolo mňa považovali za normálne. Cítim, akoby mi niečo unikalo, akoby som nedokázala nájsť podstatu tohto života. Preto sa ešte nechcem viazať. Nechcem sa teraz hneď rozhodnúť, čo budem robiť po zvyšok života. Chcem niečo zažiť, vyskúšať, ale viem, že sama na to nemám "gule". Potrebujem niekoho, kto pôjde so mnou.

Usadenie sa, nine-to-five práca v mojej hlave znamená koniec všetkého dobrého. Aj keď si uvedomujem, že to zrejme nie je tak úplne pravda. Je to však koniec cesty, ktorú poznám. A to ma neskutočne desí. Stále, denne, preto tak rada utekám do vymysleného sveta. Nechcem myslieť na to, čo bude o pár mesiacov, nechcem nad tým rozmýšľať. Nie je to pre mňa v tejto chvíli podstatné. Niečo príde, vždy niečo prišlo. A keď nie a bude už naozaj potrebné rozhodnúť sa, až potom to spravím. Dovtedy chcem mať pokoj. Žiadam priveľa? Myslím si, že je odo mňa očakávaný priveľký krok, od dieťaťa k plne fungujúcemu dospelému. Pretože ja sa stále cítim ako dieťa, ktoré zúfalo potrebuje vodiť za ručičku. A samozrejme motivácia čokoľvek dosiahnuť je pre chemickú imbalanciu v mojom mozgu príliš malá.

Nevravím, že nechcem žiť. Vravím však, že ak by som do toho bola okolnosťami dotlačená, vyberiem si cestu do nekonečnej ničoty. A to by bol definitívny koniec mojej cesty.

Žijeme v ilúziach

4. února 2017 v 18:52 | Džejní
Verím tomu, aj keď to nie je pravda. Keby som prestala, môj svet by sa zrútil. Musím mať svoje ilúzie, inak by som neprežila. Čím som bez nich? Klamem samu seba, pretože je to tak jednoduchšie. Je to ľahšie ako priznať si to, čo naozaj prežívam. Pretože to aj tak nechce nikto počuť, alebo áno?

Zdanlivo to vyzerá, že som úspešná, aj keď to nie je pravda. Klamem samu seba a tvrdo na to doplatím. Možno nie teraz, ale raz v budúcnosti určite. Neviem to, neviem nič, čo sa tvárim, že viem. Nič som sa za tie dva roky nenaučila. Neviem o nič viac ako keď som sem došla. Žijem v ilúzii, že možno predsalen nie som úplne stratený prípad. Aj keď v hĺbke duše chcem byť. Stratená, nepotrebná, aby som to konečne s čistým svedomím mohla vzdať.

Chcem tomu veriť, aj keď si tým vlastne ubližujem. Aj tým okolo mňa. Nemá zmysel niečo si nahovárať, ale napriek tomu v tom ďalej pokračujem. Pretože pravda je nepríjemná. Radšej budem žiť v klamstve, vytvorím si svoje ilúzie, na ktoré mi nikto nemôže siahnuť. Mám ich zasiate v svojej hlave už tak dlho, že vykoreniť ich by bolo nad hocikoho sily. Musím si nahovárať, že mám nevybavené veci, aby som nespravila niečo fakt zlé a nezvrátiteľné.

Tvárim sa, že som v pohode a snažím sa presvedčiť samu seba, že to tak naozaj je. Že vlastne žijem úžasný život, ktorý ma napĺňa. Pretože občas chcem, aby to tak naozaj bolo. Fake it, 'till you make it, nehovorí sa to tak? Keď mám po krk pretvárok, poviem si, že to robím pre nich, že si tie ilúzie uchovávam preto, aby som ostatných nezranila. Aj keď viem, že vedia všetko. Ale o čom sa nerozpráva, to predsa naozaj tak nie je, či?

Nevidím iné východisko, ako udržiavať svoje ilúzie aj naďalej nažive. Každý z nás má tie svoje klamstvá, ktoré si hovorí tesne pred tým, ako večer zaspí. Musíme sa nejak obrňovať pred vonkajším svetom, ktorý nám chce pokaziť všetko, na čom sme tak tvrdo a vytrvalo pracovali. Nenecháme si zbúrať vzdušné zámky, pretože sme sa predsa na nich toľko narobili. Ilúzie ovládajú náš život, či chceme alebo nie.

Svet je iba predstavou

14. ledna 2017 v 19:04 | Džejní
Z edície Čo som našla po školských zošitoch a aspoň trochu dávalo zmysel.

Tiež máte niekedy ten pocit? Že ani nežijete v realite? Že nič, čo urobíte, nebude mať dopad na váš život?

Občas je realita tak vzdialená od mojej mysle. Je to, akoby mi moje celé telo nepatrilo. Akoby mu hocikto mohol niečo urobiť, ale aj tak by som to necítila. Akoby som mohla na mieste odpadnúť, ale ani by som si to nevšimla. Išla by som ďalej bez svojej telesnej schránky. Aká zvláštna predstava to je...

Netuším, čo moju disociáciu spôsobuje. Niekedy som si vedomá úplne všetkého, v iné chvíle ide realita úplne mimo mňa. Akoby som bola duch. Neviditeľná. Že by nikto nezaregistroval, keby som začala kričať. Iba by pokračovali vo svojich dôležitých rozhovoroch.

Ide mi prasknúť hlava. Svet je iba našou predstavou. Tvoríme si ho sami a vidíme iba to, čo vidieť chceme. Zamotávam sa do slov, do svojich myšlienok a neexistujúcich pocitov. Alebo ich je iba tak hrozne veľa, že sa môj mozog rozhodol všetky vypnúť? Fantázia nepozná hranice. Vyprodukuje si alternatívnu realitu, v ktorej budeme aspoň nejaký čas šťastní.

Vytvorme si priestor, v ktorom budeme môcť byť sami sebou. Pretože svet je iba našou predstavou.

Počuješ?

8. ledna 2017 v 19:03 | Džejní
Can you hear the sound
Of their voice
That is around
Day and night

In my head
Something sleeps
And wakes up
When it needs
To be fed

So I feed
And I sleep
More
Than I need

For what is life
What is love?
When you feel
Not enough

Like you don't belong here

Stále sme tu

28. listopadu 2016 v 9:15 | Džejní
Sme silné. Silnejšie, než si myslíme. Pretože sme stále tu. Aj po všetkom tom čase, aj po tých všetkých veciach, ktorými sme si prešli a ktoré nám stále nedávajú spať. Len tak sa nevzdáme. Budeme bojovať. Sľubujeme.

Máme svoje dobré dni. A máme aj tie zlé. Sú chvíle, kedy ľúbime svet a všetko v ňom, a potom tie, kedy nenávidíme najviac samy seba. Snažíme sa zakryť svoje slzy, ale túžime po tom, aby nám ich niekto prišiel utrieť. Chceme, aby nás držali známe ruky, aby nás držali pokope, keď máme pocit, že sa rozpadávame. Romantizujeme si svoje vnútorné boje, pretože inak by to až príliš bolelo. Chceme byť samostatné, ale bojíme sa byť samy. Myslíme si, že bytostne potrebujeme mať niekoho vedľa seba, ale vieme, že jediný, kto nás môže zachrániť sme my. Skrývame tajomstvá, aby sme neubližovali ľuďom nám blízkym. Neveríme svojim schopnostiam, ale niekedy v ne až slepo dúfame. Prajeme si žiť v rozprávke, vo vymyslenej, nami vysnívanej krajine, kde je všetko perfektné. Veríme, že nakoniec všetko dobre dopadne, aj keď padáme na kolená a chceme sa vzdať. Pretože nič iné ako veriť, nám nezostáva. Dokážeme sa podporiť, pretože aspoň z časti tušíme, čo tá druhá prežíva. Posielame si pozitívnu energiu, aj keď jej nemáme nazvyš, pretože vieme, že sa nám vráti. Našli sme sa tu, v tejto komunite a je to miesto, kde sa môžeme podeliť o svoje myšlienky a pocity bez toho, aby sme boli odsudzované. Keď je nám zle, dáme to zo seba von prostredníctvom písmeniek a zistíme, že nie sme samy. Je nám pripomenuté, že na nás niekomu záleží. Aj keď ten niekto je ďaleko. Vieme, že existuje. Nájdeme si podobne zmýšľajúcich ľudí, kľudne aj z inej republiky. Keby nebolo tohto tu, nikdy by sme sa nespoznali.

Podelíme sa s ostatnými o svoju dušu, o svoje trápenia, o kúsok seba. Spoznáme osudy druhých a snažíme sa pomôcť najlepšie, ako vieme. Pretože nechceme, aby druhí trpeli a urobíme pre to všetko, čo je v našich silách. Navždy.

Tabu

19. listopadu 2016 v 19:32 | Džejní
Spomenula som si na jeden obed v kantíne, ktorý som zažila v lete, keď som chodila do roboty. Vtedy som si dala kuracie prsia na prírodno so zelenou fazuľkou, pretože to bolo jediné jedlo v tohodňovom menu, ktoré neobsahovalo nič mliečne. Ostatní traja ľudia, s ktorými som bola na obede, si tuším dali všetci vyprážaný syr s hranolkami.

Normálne si jeme a zrazu padne poznámka venová mne, ktorá znela akosi takto: "Ak sa ty nedožiješ sto rokov, tak nikto." Akože smejem sa na kope zelenej fazuľky na tvojom tanieri, pretože...? Iba som sa pousmiala a snažila sa nič nepovedať, pretože by z toho bolo presne to, čo vám idem teraz napísať. Prednáška, z ktorej aj tak vzídem ako najväčší blázon ja. Naozaj nemám rada, keď niekto komentuje to, čo mám na tanieri a snažím sa zjesť. To, že som to nečakala práve od toho človeka, ktorý to vtedy povedal, je už druhá vec (asi som pasívne agresívna, ale to záleží od toho, či dotyčný tento článok číta). Hlavne fakt, že sme boli v kantíne, kde majú jedlo tak trochu na spôsob lepšej školskej jedálne, je tam hluk, neskutočne veľa ľudí, a teda pre mňa to nie je úplne najpríjemnejšie miesto na obedovanie, ešte pridalo tomu, že mi ten moment tak zostal v mysli až doteraz. Je vysoko pravdepodobné, že svoju poznámku tento človek nemyslel zle. Že mu ani nenapadlo, ako sa začali kolieska v mojej hlave točiť, keď som počula, čo povedal. Ale občas sa k tomu v myšlienkach vrátim a dnes som sa rozhodla, že sa s vami o svojich pocitoch z tej jednej vety podelím.

Určite nie som sama, ktorá nie je so svojou postavou úplne spokojná. Viete, keby som nepociťovala hlad a nebola som podráždená, keď nejem, tak by som cez pracovný týždeň kľudne jedla iba jedno jedlo denne. Pretože vtedy mám takú náladu, že sa mi nechce rozmýšľať nad tým, čo chcem jesť, nechcem strácať drahocenné minúty presunom do jedálne, nechcem byť ohučaná ľuďmi okolo, nechcem ten sprostý pocit, ktorý príde, keď sa prejem (trošičku bulimické sklony). Keď idem iba s B., všetko je v pohode. Rozumiem si s ňou, keď sme ticho, tak to minimálne pre mňa nie je trápne ticho a po ceste naspäť do školy nemyslím na blbosti. Ona ma proste hrozne zachraňuje. Ale akonáhle už s nami ide niekto, koho nie až tak poznám a kto veľa rozpráva, tak sa cítim odstrčená, pretože som väčšinou tá, ktorá nemá čo povedať. A potom mám čas myslieť na blbosti.

Pri mne je proste komentovanie môjho jedla tabu. Je mi jedno, čo si myslíš o tom, čo je na mojom tanieri. Keď chceš povedať niečo podľa teba vtipné o mojom jedle, ktoré jem mimo domu v pracovný deň, tak to, prosím ťa, nerob. Fakt nie. A myslím, že to platí tak všeobecne. Alebo sa mýlim? Prečo by mal niekto mať poznámky k tomu, čo niekto iný práve konzumuje? Je dosť veľká šanca, že vôbec netušíte, čo sa tomu človeku odohráva v hlave a aj keď to navonok tak nevyzerá, možno sa musí hrozne premáhať, aby tú porciu zjedol. Príde mi tak trochu neslušné komentovať niekoho výber jedla. Ale možno je to iba môj pohľad na vec.

Čo si myslíte o tejto téme vy? Označili by ste za tabu poznámky k tomu, čo niekto práve je? Napíšte mi váš názor do komentárov. Budem naozaj rada.

Ty vieš kto

13. listopadu 2016 v 15:34 | Džejní
Ty vieš, kto bol ten, ktorý bol ako prvý ochotný počúvať ťa. Neboli ste kamaráti, nemusel povedať áno, ale aj tak to spravil. A ty mu budeš navždy zaviazaná.

Je jedno, že si sa znova na chvíľu vrátila k tomu, čo ťa ničilo. Pretože nikdy to nebude rovnaké ako pred tým rozhovorom. On mohol zabudnúť, preňho to nemuselo nič znamenať, ale ty si mu ukázala svoju dušu. Vlastne ťa svojím spôsobom zachránil. Pomohol ti, keď si si pýtala pomoc. Uverila si, že život môže byť lepší, len treba chcieť. Dal ti odvahu posunúť sa správnym smerom. Vďaka nemu si urobila prvý krok a budeš vedieť urobiť aj ďalšie, keď príde ten čas. Naučil ťa pochopiť, že sú ľudia, ktorí ťa budú počúvať a ktorí ti dokážu byť oporou. No vieš aj to, že im musíš nechať priestor, aby poriešili svoje problémy. S inými ľuďmi, nie s tebou. A to je úplne v poriadku.

Obdivuješ ho a možno si ho trochu prikrášľuješ. Ale to iba preto, že ho poriadne nepoznáš. Vidíš ho ako človeka s neskutočne veľkým a dobrým srdcom, ktorý si získal tvoju dôveru. Nevieš poriadne, prečo práve on. Iba si cítila, že dokáže pochopiť aspoň niektorú z častí, ktorou si si prešla. Pretože aj on si niečím prešiel a do istej miery ti o tom porozprával. Vidíš v ňom zraniteľnosť, aj keď si to možno iba predstavuješ. Ale to nevadí.

Musíš ho nechať ísť svojou cestou, ktorú zdieľa s ľuďmi, ktorí sú mu blízki. Nezostáva ti nič iné, ako veriť, že má okolo seba bytosti, s ktorými môže zdieľať svoje trápenia aj radosti. Že má pri sebe niekoho, kto ho počúva a koho môže objať, keď mu je ťažko. Chceš, aby bol šťastný, praješ mu to z celého srdca, pretože vieš, že si to neskutočne zaslúži. Nedokážeš vysvetliť, čo pre teba ako človek znamená, bez toho, aby to znelo naozaj veľmi zvláštne. Tak píšeš tento článok s maličkou nádejou, že si ho možno prečíta.

Si vďačná, že si ho mala šancu aspoň trochu spoznať. Navždy bude mať svoje špeciálne miesto v tvojom živote a budeš sa úprimne usmievať cez slzy zakaždým, keď budeš mať možnosť vidieť jeho úspechy.

Neboj sa byť svoj

11. října 2016 v 0:20 | Džejní

Zdravím vás v tento krásny dúhový deň, kedy máme Medzinárodný deň Coming Outu. Rozhodla som sa preto, že sa doň zapojím takouto formou.

Už dlhší čas o sebe viem, že nie som hetero. Ak by ste sa chceli spýtať, čo je "dlhší čas", tak asi 7-8 rokov. Minulý týždeň mi bolo povedané, že by som sa nemala skrývať. Aj keď som vlastne nikdy nemala pocit, že by som sa nejak príliš skrývala. Iba som nevidela dôvod, prečo by som mala mať nejaký oficiálny coming out. Ale dospela som k názoru, že čo ťa nezabije, to ťa posilní, a idem teda na to.

Inšpirovalo ma toto úžasné a zlaté video a povedala som si, že by som mohla skúsiť niečo podobné. Neviem, aké to bude mať ohlasy, ale chcela by som, aby ste mi do komentárov pod tento článok napísali otázky, ktoré máte na mňa ako osobu, ktorá sa nedávno stotožnila so spoločnosťou vytvorenou nálepkou "bisexuál". Keď bude otázok aspoň 10, natočím video, v ktorom na ne odpoviem. Bola by som veľmi rada, keby to boli nejaké naozaj premyslené otázky, niečo, čo vás úprimne zaujíma. Pravdaže v medziach slušnosti. Vyhradzujem si právo neodpovedať na otázky, ktoré by boli naozaj nenávistné alebo vulgárne. Možno je to hrozne odvážne a možno nehorázne hlúpe písať tu o niečom takomto. Môžete si myslieť, že takéto veci by som o sebe na internet nemala dávať, ale ja som sa aj tak rozhodla risknúť to. Verím, že väčšina ľudí v tejto komunite nie sú homofóbni kreténi.

Majte sa krásne a nikdy sa nehanbite a neospravedlňujte za to, kým ste. Nebojte sa byť svoji. Love ya :*

Život v tme

8. října 2016 v 16:31 | Džejní
Som nočný tvor, tma pre mňa predstavuje čosi magické. Jej záhadnosť je dychberúca. Dokáže tak veľa skryť. Áno, sú noci, kedy mi po lícach stekajú slzy, ale aj to v tme naberá na kráse.

Kráčať o druhej ráno prázdnym mestom a každým nádychom cítiť ľadový vzduch až na dne pľúc. Vtedy sa oplatí žiť. Obláčik pary, ktorý sa pomaly rozplýva v nočnom tichu. Pokoj v tomto meste, ktoré predsalen niekedy zažmúri oči, aj keď iba na veľmi krátko. Čas duchov a zblúdilcov, ktorí tmu milujú aj nenávidia. Chcem sa utopiť v tom tichu, počuť iba svoje myšlienky a nechať ich voľne plynúť. Opustiť ich a vrátiť sa naspäť s dušou o niečo ľahšou ako predtým. Zanechať svoje trápenia tej tmavej pani, ktorá sa s nimi dokáže vysporiadať lepšie ako ja. Veriť jej, že si to zlé zo mňa nechá navždy pre seba.

Po noci príde deň
A ja zrazu zabudnem
Že niekedy tma vôbec bola
Už ma nič neťaží

Môžem sa posunúť ďalej po tom
Ako som mala rande s mestom
Ktoré je v tme také chlácholivé

Upokojila som svoj smäd po bútľavej vŕbe
Tma si ma vypočula
Nesúdila a pochopila

Nedovoľme strachu ovládať náš život

2. října 2016 v 23:50 | Džejní

Days go by
And I don't know how
But I survived
To this time

It isn't over
It's just begun
So hold on
For brighter moments to come

Even though I'm afraid
To fail
And feeling guilty
Isn't anything new
I know now
I'm so much stronger than I thought

Kto vlastne som?

25. září 2016 v 23:59 | Džejní
Som človek, ktorý si práve znova založil weheartit a fujazdí si na veľmi rôznych obrázkoch. Za prvý deň som rozpoznala 4 témy sebou osrdiečkovaných, môžete teda sami posúdiť, kto vlastne som.

Fotky farebných vlasov, no hlavne modrých odtieňov, pretože sú proste najviac 🔝

Fotky lesov za hmly, pretože jeseň je tak krásne farebno-ponurá 🍁

Takéto fotky, pretože sú dni, kedy nie je všetko tak, ako by si človek predstavoval 💀

A nakoniec fotky bozkávajúcich sa dievčat, pretože láska je proste krásna vec ❤️

I write because nobody listens

5. září 2016 v 10:12 | Džejní
Sme materialistická, konzumerská spoločnosť, ktorá si nahrabáva aj to, čo vôbec nepotrebuje. Zvykli sme si žiť otupení potrebnými vecami, ktoré sú nám v skutočnosti úplne na nič. Zmena je ťažká, na to si treba uvedomiť priveľa vecí. A to sa predsa nikomu nechce.

Mozgy vymyté reklamami, ktoré na nás číhajú zo všetkých strán. Núkajú nám nové veci, krajšie, lepšie, drahšie. Bez tejto super vecičky určite nemôžete ďalej žiť, povedia vám všade. Potrebuješ toto aj tamto na to, aby bol tvoj život dokonalý. Viac nám záleží na tom, aby sme mali najnovší mobil, telku, tablet, práčku a značkové oblečenie, ako na tom, že si už nemáme čo povedať s ľuďmi, s ktorými žijeme pod jednou strechou. Obrazovka nám žerie život, ale nás to vôbec netrápi. Nezáleží na tom, že žijeme pre to, aby sme konzumovali to, čo nám je dennodenne predostreté. Nerozmýšľame nad súvislosťami, pretože nevedomosť je príjemnejšia. Zatvárame pred všetkým oči, pretože tak je to jednoducho ľahšie. Sme stratení v pokroku, ktorý je vraj tak super.

Máme byť lepší a šťastnejší a menej rozprávať o tom, na čom naozaj záleží. Chceme mať najlepšie autá, produkty, deti a všetko aj tak speje takýmto tempom do záhuby. Sme zaslepení a nevieme sa tej pásky cez oči zbaviť, nemáme nárok na vlastný názor bez toho, aby nás niekto chcel zabiť. A keď skúšame byť iní, máme iba pocit viny, že nie sme rovnakí ako tí ostatní. Sme naučení žiť tak ako nám kážu, neplávať proti prúdu, takí aj tak nič nedokážu. Vzbura do úvahy nepripadá, veď je to predsa iba malá zvada, možno konflikt záujmov, ktorý už nikdy nikto nevyrieši. Len si zakryme uši, aby sme nepočuli volanie tých, ktorí sa tak zúfalo snažia zmeniť túto prehnitú spoločnosť.

Mohli by sme už raz povedať dosť všetkým vymoženostiam, ktoré nám v skutočnosti ničia život, pretože otupujú všetky naše zmysly. Nechcime mať všetky jabĺčkové produkty, to by predsa nemal byť nikoho validný životný cieľ. Poďme spolu na pivo, kofolu, do divadla, ktoré stojí za zamyslenie. Vyberme sa do múzeí a galérií, kde sú nám predostreté diela s hlbšou myšlienkou. Začnime rozmýšľať nad tým, čo robíme zle a snažme sa to napraviť. Vyjdime z labyrintu pokroku ako víťazi, ktorí prekonali prekážky tejto doby a spravili túto planétu krajším miestom. Zlepšime aspoň ten svoj malý kúsok sveta, na ktorý máme dosah. Odpútajme sa z reťazí, ktoré nás škrtia a nútia byť inými, ako by sme chceli byť. Začnime od seba, buďme príkladom a verme v zmenu ľudstva k lepšiemu. Uvedomme si, že to bude nepríjemné a bude to chcieť čas. Možno celý život. Ale bude to stáť za to.

A aj keď je pravdepodobné, že budeme na konci sklamaní celkovým výsledkom, budeme vedieť, že sme sa snažili, ako to len išlo. Nikto po nás predsa nič viac chcieť nemôže.

Náhody neexistujú

11. srpna 2016 v 10:34 | Džejní
Všetko má svoj vyšší zmysel, veríš tomu? Každé malé rozhodnutie, ktoré spravíš, ťa privedie na miesto, ktoré ti bolo predurčené. Meň, čo chceš, ale je dosť možné, že nakoniec aj tak skončíš tam, kde si mal. Pôjdeš kľukatou cestou za svojím vysnívaným cieľom, ale svet ťa aj tak zavedie tam, kde ťa chce mať. Či sa ti to páči alebo nie.

Možno je všetko predurčené, univerzum ti vydláždilo cestu, ktorou sa máš vydať a náhody neexistujú. Dá sa na všetko pozerať z tohto pohľadu, pretože zvláštne veci sa ti dejú na dennom poriadku. To osud ťa zaviedol na to miesto, kde ti všetko zmenilo život. Rob, čo uznáš za vhodné, počúvaj svoju intuíciu. Aj malé rozhodnutia dneška pre teba v budúcnosti môžu znamenať niečo veľké. Dozvieš sa to o pár hodín, ale vo väčšine prípadov nie skôr ako o niekoľko rokov. Zdá sa, že všetko je nevyspytateľné, ale náhody neexistujú. Keď niekde máš byť, svet spraví všetko pre to, aby si tam bol. Ani nevieš ako. V jeden deň, ktorý sa bude zdať ako každý iný, príde niečo, zmena, ktorá bola pre teba predurčená. Možno to tak vtedy nebude vyzerať, ale dlhodobo ti zmení život. Nebudeš si bez tej zmeny vedieť predstaviť svoje každodenné bytie. Nová práca, nový človek, nové prostredie. Rozhodneš sa na základe predchádzajúcich skúseností, ale aj tie sa ti predsa mali stať. Bolo to tak zariadené.


Je to akoby si nemal kontrolu nad vlastným životom, však? Nemyslím si, že si niekedy nejakú mal. Život je sled momentov, na ktoré sa môžeš pozerať ako na vopred definované. Či ideš s prúdom, alebo proti nemu, alebo máš úplne vlastný unikátny smer, je to vďaka tvojim skúsenostiam, ktoré ti svet poskytol. Každé tvoje rozhodnutie je ovplyvnené miliónom predchádzajúcich. Ovplyvňujú ťa každodenné činnosti a obrazy sveta. Keď prepneš kanál v telke a práve tam dávajú niečo pre teba relevantné, osud chcel, aby si to videl. Ešte stále ťa to prekvapuje? Keď sa ocitneš zlej situácii, verím tomu, že ťa táto skúsenosť spraví silnejším človekom. Aj keď to tak práve vtedy nevyzerá. Všetky tvoje rozhodnutia ťa zaviedli až do tohto okamihu. Či povieš áno alebo nie, malo to tak byť.

Každý deň, každá noc, každá sekunda tvojho života ti je vopred daná. Aspoň ja to tak väčšinu času cítim. Buď je život jedna veľká zhoda náhod alebo aj napriek občasným menším odchýlkam žiješ podľa vopred daného plánu ušitého špeciálne pre teba, o ktorom netuší žiadna živá bytosť na tomto svete. Môžeš veriť čomukoľvek, čo uznáš za vhodné.

Desiatky dôvodov

29. července 2016 v 11:27 | Džejní
Je to únik z reality. Vyrovnávanie sa s ňou. Môžem napísať hocičo, čo mám práve na mysli a vždy sa nájde niekto, kto ma pochopí a poradí mi. Aspoň sa o to teda snaží. A ja si to fakt cením. Blog je oáza pokoja a triedenia dojmov z každodenného života, miesto, kde dokážem vyjadriť svoje pocity, myšlienky, nálady. Ale hlavne kde sa môžem podeliť o veci, ktoré by som nahlas nikdy povedať nedokázala. Nemusím tu nič skrývať.

Písanie článkov sa pre mňa stalo stálou súčasťou môjho života a pravdupovediac si už ani neviem poriadne predstaviť, čo by som bez blogu robila. Myslím, že by som bola dosť stratená a ešte viac utiahnutá pred vonkajším svetom. Kde by som si inak ventilovala všetky svoje frustrácie bežných dní? A že ich je naozaj veľa. Keď už inak neviem existovať, napíšem to sem. Pretože je to niečo, na čo som si zvykla. Nie, že by v mojom živote neexistovali ľudia, ktorí by ma potenciálne mohli počúvať. Ale odnaučila som sa hovoriť nahlas o tom, čo cítim. Nie je to dobre, ale aspoň existuje toto miesto, kde to môžem všetko napísať. Mám pocit, že tu ma nikto nebude odcudzovať. Nevidím ľuďom do tváre, keď čítajú moje riadky, preto si menej uvedomujem, že to všetko vlastne hovorím živým bytostiam. Internet toho vie o mne až podozrivo veľa. Ale nejak príliš ma to netrápi. (Aj keď je možné, že sa mi to raz vypomstí.) Zatiaľ však zotrvávam a nechystám sa skončiť.

Blogovanie ma istým spôsobom drží pri živote. Je to forma terapie, aj keď by niekto mohol tvrdiť, že delenie sa o svoje problémy s celým svetom nie je to pravé. Doteraz som s tým však nikdy problém nemala. (Možno je to trochu chyba, keď sa nad tým tak poriadne zamyslím.) Tento blog nie je anonymný, občas sem pridávam svoje fotky, niekde je aj link na môj Instagram, kde sa objavujú aj fotky mojich kamarátiek. Keby niekto chcel, môže zistiť o mne úplne všetko. Ale je to risk, ktorý som ochotná podstúpiť na to, aby som cítila, že niekde existuje miestečko, kde sa môžem vypísať zo svojich trablí, prejaviť svoju umeleckú dušu a podeliť sa aj o svoje radosti. Som preto neskutočne rada, že som s blogovým svetom bola zoznámená prostredníctvom svojej už bývalej spolužiačky. Spolu sme si založili blog, ale myslím, že každá z nás od toho očakávala niečo úplne iné. Ja som sa presťahovala na iný blog a pár mesiacov na to som si založila tento. Aj keď má taký názov, aký má, prirástol mi k srdcu a aj keď som už párkrát rozmýšľala, že by som sa z neho presťahovala, predsalen je tu priveľa mojej minulosti na to, aby som ju len tak vymazala.

Som tu, pretože som si zvykla na komunitu ľudí, ktorí sa tu nachádzajú. Vždy som tu našla pochopenie a podporu, nech som sem napísala čokoľvek. Cítim sa ako súčas väčšieho celku, a to je pocit, ktorému sa nevyrovná nič iné. Píšem, keď chcem vypnúť, ale aj nechať si poradiť. Našla som v tom svoje hobby, mám víziu svoj blog zlepšovať, ale hlavná náplň zostáva rovnaká. Blogujem, pretože je to moje útočisko, môj bezpečný prístav.

 
 

Reklama